Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove,

Inštitút estetiky a umeleckej kultúry

Tradície stredovekej drámy; Dobové divadelné konvencie; Herec v stredovekom divadle a

Divadelný priestor svetského a náboženského divadla

(seminárna práca)

Meno: Veronika Ondriová

Študijný program: AjEsB09 učiteľstvo anglického jazyka a literatúra a estetiky, Bc.

Štúdium

Predmet: Dejiny divadla 1

Akademický školský rok: 2023/2024

Vyučujúci: doc. Mgr. Eva KUŠNÍROVÁ, PhD.; Doc. PhDr. Zuzana SLUŠNÁ, PhD

OBSAH

ÚVOD………………………………………………………………………….....…….3

1 TEORETICKÁ ČASŤ…....…………………………………………………………3

1.1 Tradície stredovekej drámy................................................................................3

1.2 Dobové divadelné konvencie ...........................................................................4

1.3 Herec v stredovekom divadle............................................................................5

1.4 Divadelný priestor svetského a náboženského divadla.....................................6

ZÁVER…………………………….…………………………........…………………...7

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV………………………………….......8

II
ÚVOD

Táto seminárna práca sa bude zaoberať a orientovať okolo európskeho stredoveku,

ktoré sformovalo naše divadlo. Stredoveká éra je dôkazom prítomnosti ľudského ducha
uprostred búrlivého vývoja histórie, definovaná okolo rytierstva, tieňmi feudalizmu a
náboženskej oddanosti, priniesla aj svedectvo o zrode živého kultúrneho fenoménu, ktoré
sa v tomto obdobím zvýraznilo. V posvätných stredovekých sálach, kde sa liturgické hry
miešali s mystériami a morálnymi drámami, našla spoločnosť zrkadlo odrážajúce jej
hodnoty a túžby.

Keď sa ponoríme do zložitosti stredovekého divadla, odhalíme nespočetné množstvo

vplyvov. Od klasického dedičstva zdedeného zo starovekého Ríma a Grécka až po hlboký
vplyv kresťanstva na dramatický prejav, každý aspekt prispieva k bohatej tapisérii
stredovekej divadelnej tradície. Divadelná krajina stredoveku bola rovnako rozmanitá ako
spoločnosti, ktoré ju splodili a vychovali, od posvätných okrskov v blízkosti katedrál
a kostolov, až po rušné trhové námestia v rôznych mestách. Toto obdobie donieslo aj
mnohé nové divadelné kostýmy, ktoré herci využívali a taktiež mnohé divadelné efekty,
ktoré spríjemnili a zvýšili pozeranosť rôznych divadelných drám. Práve herci stredovekej
epochy vdýchli život týmto divadelným inscenáciám, osvetlia kolaboratívnu povahu
stredovekého divadla a jeho úlohu ako spoločného úsilia.

Opýtajme sa teda, ako sa divadlo v európskom stredoveku vyvíjalo, ako sa hrávalo,

kde a kto väčšinou na rôznych javiskách hrával? Spoločne skúsme na tieto otázky
zodpovedať práve vďaka tejto seminárnej práci.

1 TEORETICKÁ ČASŤ

Spoločne sa teda pustíme do teoretickej časti, ktorá nám otvorí brány europského
stredovekého divadla a pomôže nám lepšie pochopiť rôzne tradície, konvencie a taktiež
ako herci a javisko v stredoveku vyzerali.

1.1 Tradície stredovekej drámy

Tradície drámy v stredoveku boli hlboko prepojené s náboženskou, sociálnou a

kultúrnou štruktúrou stredovekej Európy. Komunitám poskytla prostriedky na zapojenie sa
do posvätných príbehov a učení, posilnila dominantný kresťanský svetonázor a slúžila ako
nástroj náboženského vyučovania a morálneho vedenia. Jasné je, že v šesťnástom storočí

III
sa producenti hier naučili vyrovnať sa s častými problémami. Dosiahli vysoké úrovne
technického majstrovstva a značnej vynaliezavosti v organizácii a produkcií hier veľkého
rozsahu.

Podľa Černého (1964) sa v tejto dobe europská spločnosť delí na dve koľaje,
povedzme vzdelanecká a ľudová. Prvá skupina je ovplyvnená klasickou drámou, zatiaľ čo
príslušníci druhej skupiny zostávajú verní svojim pašiovým hrám a fraškám. Išlo o tvorbu
bohato diferencovanú, najmä v dôsledku rôznych vzťahov k vládnucej triede a jej
ideológii. Túto tradíciu možno sledovať v biblickej dráme a v školskej hre jezuitskej.

Stredoveká spoločnosť bola hlboko patriarchálna, ženy boli často odsúvané do

domácich úloh a očakávalo sa, že budú spĺňať tradičné rodové očakávania. Samozrejme
existovali výnimky a prípady, keď sa ženy zúčastňovali na divadelných predstaveniach,
najmä v sekulárnom alebo nenáboženskom kontexte. Existuje jeden prípad, kde naznačujú
ženskú divadelnú rolu v náboženskom kontexte a to v zachovanom texte z hry The
Pageant of the Shearmen and Tailors (1591), kde ženy spievali „koledu“ ako matky
nevinných detí, ktoré boli na príkaz Herodesa umrtvené. (Normington, 2004)

Témy hier, ktoré sa väčšinou v stredovekých divadelných inscenáciách odohrávali sa

zameriavali hlavne na príbehy zo Starého zákona, ako je príbeh o Jonášovi a veľrybe,
príbeh o Noemovi a potope a správa o Danielovi v jame levovej. Okrem toho sa mnohé
divadelné diela ponorili do príbehov okolo narodenia a smrti Krista, vrátane príbehov o
narodení a ukrižovaní.

1.2 Dobové divadelné konvencie

Dobové divadelné konvencie odkazujú na špecifické umelecké, štýlové a

štrukturálne normy, ktoré charakterizujú divadelné inscenácie z určitého historického
obdobia, teda stredoveku. V stredoveku sa líšili od tých, ktoré poznáme v modernom
divadle.

Počas veľkej časti stredovekého obdobia bolo divadlo primárne orálne, čo

znamenalo, že hry sa mohli odovzdávať z generácie na generáciu a hrať sa viac na základe
pamäte, a nie na základe pevných scenárov. Táto flexibilita umožňovala improvizáciu v
predstaveniach, keďže herci záviseli skôr od spomienok na príbeh a dialógy. Okrem toho
táto plynulá ústna tradícia znamenala, že hry sa mohli časom transformovať na základe

IV
preferencií rôznych komunít a interpretácií interpretov, pretože neexistoval žiadny pevný
text, ktorého by sa bolo treba držať.

Moderné divadlo sa výrazne líši od stredovekých divadelných inscenácií tým, že

divadlo v stredoveku sa spoliehalo na jednoduché kulisy a minimálne rekvizity ako
primárne javiskové komponenty. Absencia zložitého scénického dizajnu podnietila hercov,
aby vo svojom vystúpení používali symboly, čo umožnilo divákom predstaviť si prostredie
a postavy v ich mysli, a tak ich zapojiť do aktu predstavivosti.

„Väčšina realistických prvkov v stredovekých inscenáciách sa dosahovala pomocou

zvláštnych efektov. Ako napríklad dôležitú úlohu počas inscenácii robila voda. Jedným z
najvýraznejších príkladov je scénovanie potopy sveta. Pre túto scénu si občania Monsu
roku 1501 nazhromaždili vo vínnych sudoch na strechách blízkych domov toľko vody, aby
mohlo 5 minút pršať. Alebo napríklad pri scénach mučenia alebo smrti sa využívali
figuríny vypchaté kosťami a zvieracími vnútornosťami, aby vydávali realistický zápach“
(Brockett 2008).

Podľa Brocketta (2008) v stredovekom divadle herci často komunikovali so svojím

publikom, či už priamo počas predstavenia alebo prostredníctvom komentárov a odkazov.
To zahŕňalo priame oslovovanie divákov, začleňovanie vtipných poznámok a zapájanie
divákov do situácií na javisku, či už prostredníctvom dobrovoľníckej účasti v
inscenovaných scénach alebo prostredníctvom interaktívnych prvkov, ktoré podporovali
spontánne reakcie. Táto forma interakcie prispela k oživeniu predstavenia a zosilnila
zážitok z publika, keďže sa publikum cítilo ako súčasťou divadla.

V stredoveku sa simultánne pôsobenie v divadle často dosahovalo kombináciou

invenčných inscenačných techník a naratívnych štruktúr. Hoci stredoveké divadlo
nevyužívalo pri inscenovaní rovnakú úroveň sofistikovanosti ako súčasné divadlo, stále sa
používali metódy na sprostredkovanie viacerých udalostí alebo scén odohrávajúcich sa
súčasne na javisku. Rozdelením javiska na odlišné hracie plochy alebo využitím
kreatívnych inscenačných techník, ako sú platformy alebo úrovne, mohli dramatici a
režiséri zobraziť paralelné príbehy alebo vzájomne prepojené udalosti v rámci toho istého
priestoru.

1.3 Herec v stredovekom divadle

V
 Počet hercov počas stredoveku sa zjavne líšil od toho dnešného. V severoanglických
cechovných cykloch nemajú početné jednotlivé hry viac než 5 alebo až 10 postáv. Každý
cech teda potreboval len pár hercov, ale ich celkový počet v úplnom cyklu bol vysoký.
Často sa stávalo aj to, že jeden herec mal viacero rolí. Takým príkladom je napríklad hra
Skutky apoštolské, v roku 1536, kde bolo 494 rolí rodelené medzi 300 hercov. Väčšina
takýchto hier pochádza z 16. storočia a v porovnaní so staršími dielami sa zjavne
vyznačuje nárastom počtu rolí.

Herci sa často vybierali medzi remeselníkov a manuálne pracujúcimi, niekedy sa

zúčastnili tiež príslušníci duchovenstva a šľachty. Väčšinou to boli muži či chlapci, ktorý
pochádzali z radu miestneho obyvateľstva. Vo Francúzku sa občas objavili aj ženy a
dievčatá. Ako hercov vyberali? To sa dozvedáme iba z niekoľkých prípadov. Napríklad v
roku 1476 v Yorku mestká rada vyhlásila, že štyria z „najobratnejších, najrozvážnejších a
najschopnejších hercov v tomto meste“ si vypočujú všetky osoby, ktoré si budú želať hrať.
Nikto vraj nesmel vystúpiť vo viac než dvoch hrách. V Lucerne roku 1583 sa vyzývalo z
kazateľnice, aby všetci, kto bude mať záujem učinkovať, sa dali zapísať u mestského
pisára, ktorý potom za asistencie dozorného výboru vybieral obsadzenia (Brockett 2008).

Použitie minimalistických kulís zodpovedalo aj skromným produkčným rozpočtom

typickým pre stredoveké divadlo, odrážajúc ekonomické obmedzenia doby. Tým, že sa
divadelné spoločnosti vyhnú prepracovaným kulisám a nákladným výrobným prvkom,
môžu sa zamerať na základy rozprávania príbehov a predstavenia, zdôrazňujúc talent a
kreativitu hercov a režisérov.

1.4 Divadelný priestor svetského a náboženského divadla

Svetské divadelné priestory v stredoveku zahŕňali rôzne miesta vrátane mestských

námestí, trhovísk, nádvorí, cechových sál a vonkajších amfiteátrov. Tieto priestory boli
často pod holým nebom a mohli pojať veľké publikum, vďaka čomu boli ideálne pre
verejné predstavenia, ako sú mysteriózne hry a svetské drámy. Podľa Brocketta (2008) boli
napríklad v Romans roku 1509 miesta k státiu pri javisku a za nimi bolo stupňovité
sedenie, korunované sériou osemdesiatich štyroch sedadiel.

„Náboženské divadelné priestory súviseli predovšetkým s predstavením

náboženských drám, najmä mysterióznych a zázračných hier, ktoré dramatizovali biblické
príbehy a náboženské témy. Náboženské hry sa inscenovali pôvodne v chráme. Spravidla
Kristov hrob alebo jasličky neboli postavené pred hlavný oltár, ale v niektorej kaplnke

VI
vedľa kostola a diváci aj herci prichádzali z miesta na miesto podľa potreby. Účinkujúcim
nebolo dovolené sa obracať k oltáru chrbtom a taktiež pri niektorých hrách museli meniť
uhol poľadu alebo sa otáčať. Hrálo sa napríklad nielen v strede kruhu, ale i na jeho obvode
(napr. hrad stálosti, umučenie sv. Apolónie)“ (Kazda 1986).

Medzi tie základné typy divadelného priestoru náboženských hier patria:

• Kruhová scéna

• Simultánní scéna (niekedy kombinácia oboch)

• Mansionové javisko

• Vertikálna scéna, niekedy popieraná (zhora Nebo – Zem – Peklo)

• Divadlo na vozoch (Anglicko, Španielako, Nemecko) alebo loďoch (Taliansko) –

diváci stáli a príslušná scéna prišla

• „Terentiovské javisko“ (spojené mansionov – kabin dohromady s nápisom

označujúcim postavu alebo miesto deja, mohlo mať poschodie)

Celkovo možno povedať, že divadelný priestor svetského a náboženského divadla v

stredoveku odzrkadľoval rôznorodú škálu miest, predstavení a kultúrnych praktík, ktoré
charakterizovali stredovekú spoločnosť. Či už sa divadelné predstavenia odohrávali na
rušných trhových námestiach alebo v posvätných katedrálach, slúžili v stredovekom svete
ako príležitosti na spoločné vyjadrenie, kultúrne obohatenie a duchovnú kontempláciu.

ZÁVER
Na záver, štúdium stredovekého divadla odhaľuje bohatú kultúru náboženského a
umeleckého vyjadrenia, ktoré odráža podstatu éry poznačenej hlbokými spoločenskými,
politickými a náboženskými prevratmi. Skúmaním liturgických hier, mysterióznych
cyklov, morálnych drám a svetských predstavení sme získali cenné poznatky o zložitosti
stredovekej spoločnosti a ľudskej skúsenosti.

Stredoveké divadlo neslúžilo len ako zábava, ale aj ako prostriedok vzdelávania,
morálneho poučenia a spájania komunity. Poskytla platformu na šírenie náboženského
učenia, skúmanie morálnych dilem a oslavu spoločných hodnôt. Okrem toho ponúkol
priestor pre kreativitu a umelecké inovácie, podporil rozvoj divadelných konvencií a
tradícií, ktoré dodnes ovplyvňujú dramatické umenie.

VII
 Táto seminárna práca nám pomohla zodpovedať na naše otázky a zároveň nám
ukázať a oceniť trvalé dedičstvo živej umeleckej tradície a rozpoznať hlboký vplyv divadla
na ľudskú skúsenosť v priebehu dejín. Vďaka štúdiu stredovekého divadla získavame
pohľad na ľudskú spoločnosť a kultúru, oceňujeme jej trvalý odkaz a hlboký vplyv na
ľudskú skúsenosť v celej histórii.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

KOPECKÝ, Milan, 1966. Kniha o středovekěm dramatu. [online]. [cit. 5.3.2024].

Dostupné z: http://www.jstor.org/stable/43321408

BROCKETT, G. Oscar, 2008. Dějiny divadla. Praha: Divadelní ústav. ISBN 978-80-7106-
576-0.

KAZDA, Jaromír, 1998. Kapitoly z dějin divadla. Jinočany: H&H. ISBN 80-86022-25-0.

KAZDA, Jaromír, 1986. Dějiny divadla. Praha: Státni pedagogické nakladatelství. ISBN:
14-328-86

NORMINGTON, Katie, 2004. Gender and Medieval Drama. In: JSTR [online]. Roč. 1, č.
1, s. 41 [cit. 3.5.2024]. ISSN 1742–870X. Dostupné z:
http://ndl.ethernet.edu.et/bitstream/123456789/22595/1/43%20.%20%20Katie_Normingto
n%5D_Gender_and_Medieval_Drama%28BookFi%29.pdf

VIII