Samuel Mikláš, Schurmannova 27, 949 01 Nitra, samuelmiklas@gmail.

com

Empatia – schopnosť vidieť očami druhého človeka, počuť jeho

ušami a cítiť jeho srdcom...

Téma 6. prednášky Empatia – schopnosť vidieť očami druhého človeka, počuť jeho ušami
a cítiť jeho srdcom... ma veľmi zaujala a preto som si ju vybral ako podklad mojej témy.
Empatia ako taká je súčasťou všetkých našich vzťahov a každodenného života. Ja osobne
sa s prejavmi empatie okrem života v rodine a medzi priateľmi stretávam v pozícii
študenta vo vzťahu k spolužiakom a pedagógom, huslistu orchestra vo vzťahu
k spoluhráčom, vedúcim sekcií, dirigentom a manažmentu rozhlasu, v pozícii pedagóga vo
vzťahu k žiakom, kolegom a vedeniu školy a v neposlednom rade v rôznych hudobných
zoskupeniach vo vzťahu k spoluhráčom, ale vďaka samostatnému výberu repertoáru vo
väčšej miere ako v rozhlase aj vo vzťahu k divákom.

Slovo „empatia“ pochádza zo starogréčtiny. Vyšlo zo zloženia dvoch ďalších slov: „en“ a
„pátos“. „En“ znamená do alebo v, inak vyjadrujúc silu, pevnosť, intenzitu. „Pátos“ zas
cit, ktorý bol v antickom Grécku predovšetkým nositeľom utrpenia a bolesti. Ich spojením
vzniká pojem empatia, alebo aj vcítenie.

Zachytiť jav, ktorý empatia predstavuje, znamená určite riešiť ťažký hlavolam. Béla Buda
o nej píše, že je „skôr možnosťou, ktorá sa pri stretnutí mnohých špeciálnych
predpokladov stáva skutočnosťou v závislosti od zoskupenia okolností podmienok.“

Dôležitou informáciou pre mňa bola skutočnosť, že: „K empatii dochádza obyčajne medzi
dvomi ľuďmi. Aj keby išlo o empatické zameranie sa na skupinu ľudí, tento proces
koniec-koncov i v tomto prípade prebieha na úrovni dvoch osôb.“ (Je to celkom
pochopiteľné, vyplýva to už vlastne z pojmu empatie, ťažko sa totiž naraz vcítiť do
množstva rôznych ľudí, to by už zaváňalo rizikom schizofrénie.) Na základe tohto ma
zaujala možnosť empatického zamerania hudobníka pri umeleckom výkone – koncerte, či
vystúpení na publikum. Či je vôbec možné empaticky sa zamerať na niekoho, koho
nepoznáme, s kým komunikujeme prostredníctvom hudby, príp. mimiky, pohybov, giest.
Túto teóriu by potvrdzovala informácia z prednášky, že „Na to, aby sa empaticky vnímali,
nemusia medzi nimi prúdiť slová,...“ Ak to možné je, vzniká otázka, či sa v skutočnosti
umelec zameriava na každého ako jednotlivca a teda skutočne dochádza k empatii medzi
dvoma ľuďmi, alebo vzniká určitá empatia jednotlivca a skupiny. Rovnako zaujímavé by
bolo zistiť, či poslucháči vnímajú snahu o empatiu hudobníka a či sú schopní rozpoznať
empatického umelca od menej empatického. V prednáške bolo tiež spomenuté, že všetky
zlé psychické stavy, depresie, strach a úzkosť – odoberajú energiu k empatickému výkonu.
Preto by bolo tiež zaujímavé zistiť, či hudobníci, ktorí prežívajú pri koncertoch silnú
trému, strach, či stres a nevedia sa teda dostatočne vcítiť do potrieb divákov pôsobia
menej empaticky, alebo či práve prejavmi nervozity nevyvolávajú väčšie empatie u
divákov, ktorí ich chcú podporiť v ťažkej situácii.

Z vlastnej skúsenosti mám skôr dojem, že pri verejnom účinkovaní nejde ani tak o
empatiu, ako skôr o akýsi záhadný nonverbálny komunikačný kanál medzi umelcom a
publikom, ktorý môže byť paradoxne značne posilnený, prípadne naštartovaný trémou. A
potom dochádza k tomu, ako spomínal aj ktorýsi velikán Ruského interpetačného umenia,
že - voľne interpretujem: „Zahrám notu, poslucháč to pochopí a mne v hlave zazvoní akýsi
zvonček, ktorý mi signalizuje, že ku prenosu došlo.“

Ďalšou zaujímavosťou v prednáške bola pre mňa otázka protikladu empatie, ktorým je
projekcia - premietanie vlastného chápania a prežívania do druhého človeka a dôležitosť
nezamieňať si tento pojem so sebaprojekciou. „Pri jej presadzovaní si musí pedagóg dávať
pozor na momenty manipulácie; nesmie vnucovať objektu svojej pedagogickej aktivity
seba samého. Inak komunikáciu ohrozuje projektovanie seba samého, egocentrizmus; „
V tejto oblasti sa mi vynorila predstava Albína Brunovského, jeho typickej kresby
a maľby, štylizácie postáv, použitie farieb a iné, ktoré sú pre jeho tvorbu príznačné. Tieto
prvky si odnieslo mnoho jeho žiakov a i pre laikov sú ich práce bežne rozpoznateľné ako
práce Brunovského žiakov. Pri rozhovoroch na túto tému som sa dopočul o silnej
osobnosti Albína Brunovského, ktorou vplýval na svojich žiakov, ktorí sa túžili v tvorbe,
ale často krát i životom podobať na svojho učiteľa. V menšej miere je to príznačné aj pre
viacerých pedagógov hudobných odborov, ktorých žiaci hrajú „presne ako oni“. Vyvstáva
tu preto otázka, či je to spôsobené práve projektovaním seba samého do druhých a či je
možné sa od toho oslobodiť, keď pedagogicky odovzdáva učiteľ žiakom tie skúsenosti,
ktoré sám nadobudol, skúsenosťou preveril a ktoré sám používa. Alebo sa rovina
empatického pôsobenia nevzťahuje na umeleckú zručnosť a umelecký výkon ako
výsledok práce pedagóga a žiaka nesúvisí s prežívaním?

Z témy Empatia – schopnosť vidieť očami druhého človeka, počuť jeho ušami a cítiť
jeho srdcom... pre nás mnohých vyplýva do praxe aj otázka: Akú úlohu zohráva
empatia v profesii pedagóga? Keďže človek je sociálnou bytosťou, podstata jeho
bytia sa prejavuje vo vzťahovosti, vzájomnej závislosti, v rozvinutosti medziľudských a
sociálnych vzťahov. Čo znamená byť empatický? Ide o taký typ ľudského správania sa,
„ako je spolupráca v rôznych modalitách, pomáhanie, delenie sa, obhajovanie,
utešovanie, obetovanie, darovanie, kooperácia, štedrosť, starostlivosť a dobro iných [...]
ide o také správanie jednotlivca, ktoré akceptuje telesné i duševné, fyziologické i
psychologické stavy a rozpoloženie iných ľudí, ich potreby, záujmy, problémy i ťažkosti“
(Žilínek, 1995, s. 38).
Pozitívny vzťah učiteľa a žiaka založený na empatii, láskavosti, trpezlivosti a pomoci
výrazne ovplyvňuje účinnosť výchovy, lebo je orientovaný na druhých, vzbudzuje
u žiaka dôveru k druhým osobám. A práve dôvera je najspoľahlivejším spôsobom
ako rozvíjať u žiaka talent, potenciálne pozitívne črty a morálne hodnoty.
V ľudských vzťahoch sa často stretávame s pojmami ako sú empatia, asertivita,
agresivita atď. Empatické a asertívne správanie zo strany učiteľa k žiakom pomáha
lepšie nájsť optimálnu hranicu ich vzťahu. Predstavujú teda akési konštruktívne
riešenia. Ak chce učiteľ naučiť študentov morálne prípustným prejavom správania
sa, ako je napr.: schopnosť vedieť sa vcítiť do pocitov iného a vnímať svet jeho očami, či
dokonca vedieť prejaviť svoje názory a práva a rešpektovať pri tom práva a názory iných,
mal by sa ich sám naučiť demonštrovať vo vzťahu k iným (žiakom i kolegom).
V neposlednom rade sa chcem v tejto práci venovať empatii z pohľadu morálky.
Z prednášky ma oslovili dve vety: „Morálka, mravnosť, vzájomnosť, rovnosť v
partnerstve i v spoločenskej službe vyžadujú empatický výkon.“ a „Empatia nie je
láskou, je však pre ňu dobrým základom. Pomocou nej vnikáme do konkrétneho
človeka...“
Psychológ Daniel Goleman v článku Empatia, morálka a spoločnosť píše: „ Neschopnosť
vnímať city druhého človeka je vážnym deficitom emočnej inteligencie a tragickým
zlyhaním ľudskosti. U všetkých harmonických medziľudských vzťahov pramení láska z
emočného zladenia sa s druhým človekom, zo schopnosti súcitu. Rozvinuté uvedomovanie
si pocitov ľudí okolo seba nachádza uplatnenie v mnohých oblastiach života - či už ide o
predaj výrobkov, o riadenie firmy alebo o romantickú lásku a rodičovstvo, o súcit alebo o
politickú aktivitu. Nedostatok empatie o mnohom vypovedá. S absenciou tejto vlastnosti sa
stretávame u kriminálnych psychopatov a násilníkov.“ Autor ďalej píše: "Súcitiť znamená
mať rád. V tomto zmysle je protikladom slova empatia slovo antipatia. Empatický postoj je
obsiahnutý v morálnom posudzovaní, pretože morálne dilemy sa týkajú potenciálnych
obetí: Máte klamať, aby ste nezranili city svojho priateľa? Mali by ste dodržať sľub a
navštíviť chorého kamaráta či na poslednú chvíľu prijať pozvanie na večierok? Za akých
okolností by sme mali niekoho umelo udržiavať pri živote?
Tieto a iné morálne otázky kladie Martin Hoffman, ktorý sa zaoberá výskumom empatie.
Domnievam sa, že korene morálky spočívajú práve v empatii, pretože ide o súcit s
potencionálnymi obeťami. Je to niečia bolesť, ohrozenie či bieda, a zdieľanie tohto
utrpenia, ktoré vzbudzuje v ľuďoch snahu pomôcť. Okrem tohto priameho spojenia medzi
empatiou a altruizmom v osobných vzťahoch existuje podľa Hoffmana ďalšia schopnosť
empatického citu: totiž predstava seba samého v situácii niekoho iného; tá nás tiež vedie k
dodržiavaniu určitých morálnych princípov." S tvrdením D. Golemana v niečom
nesúhlasím a prikláňam sa k názoru z prednášky, že morálka síce vyžaduje empatický
postoj, ale láska nerovná sa empatia, i keď je veľmi dôležitá. Podľa môjho presvedčenia
morálka, mravnosť, či pravda sú dané Bohom a nie pocitmi ľudí, ktoré sú u každého inak
rozvinuté a inak ovplyvňované. V tomto ponímaní by mala empatia (a najmä jej prejavy)
podliehať týmto zákonom a rozumu, samozrejme v súčinnosti s láskou.

Na záver by som uviedol myšlienku B. Budu, ktorý empatiu ako proces, v ktorom sa spája
niekoľko okamihov pripodobňuje k ponoreniam a vynoreniam lovcov perál. Striedanie
okamihu vynorenia a ponorenia je akoby kmitaním medzi vedomou a emočnou stránkou
osobnosti. Pri „vynorení“ človek rozumovo spracúva emočnú „korisť“, tzn. premieňa ju
do myšlienok, a na druhej strane sa oddáva stavu plného citov a ľahkého bezvedomia.
Toto striedanie môže prebiehať tak rýchlo, až sa zdá, že ide o spojitý proces, a vytvára
pomerne dobrú predstavu o tom, čo empatia je.

Myšlienka na záver:
Snažil som sa nevysmievať sa ľudským skutkom, neplakať nad nimi, ani necítiť voči nim
nenávisť, ale pochopiť ich. (B.Spinoza)