STÁLY DVOR MEDZINÁRODNEJ SPRAVODLIVOSTI

The Mavrommatis Palestine Concessions

Grécko proti Spojenému kráľovstvu
Rozsudok1
Skutkové okolnosti:
Pán Mavrommatis, grécky štátny príslušník, vykonával určité verejné práce v Palestíne
(výstavba a prevádzka systému električkových tratí a distribúcia elektrických svetelných
systémov a energie a pitnej vody), ktorá bola v tom čase pod britskou kontrolou. Po spore
medzi pánom Mavrommatisom a Palestínou / Spojeným kráľovstvom sa Grécko rozhodlo
konať v mene svojho občana. Spojené kráľovstvo namietalo proti jurisdikcii Stáleho dvora v
danom prípade z dôvodu, že podľa článkov 34 a 36 Štatútu Stáleho dvora môžu byť účastníkmi
konania pred Stálym dvorom iba členovia Spoločnosti národov. Keďže v tomto prípade išlo
spor medzi štátom a fyzickou osobou, Spojené kráľovstvo tvrdilo, že Súdny dvor nemá
právomoc. Na vyriešenie sporu o jeho právomoc musel Stály dvor najskôr rozhodnúť, či došlo
k sporu medzi Gréckom a Spojeným kráľovstvom, ako štátom, ktorý v tom čase zodpovedal
za Palestínu.
Vybrané časti rozhodnutia:
19. Spor je nezhoda v právnej alebo faktickej otázke, rozpor v právnych názoroch alebo
záujmoch medzi dvoma subjektmi. Súčasná žaloba medzi Spojeným kráľovstvom a Gréckom
disponuje týmito charakteristikami. Grécka mocnosť si uplatňuje svoje vlastné práva tým, že
požaduje od vlády Jeho Veličenstva Spojeného kráľovstva odškodnenie z dôvodu, že s M.
Mavrommatisom, jedným z občanov Grécka, bolo palestínskymi alebo britskými orgánmi
zaobchádzané spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s určitými medzinárodnými záväzkami ktoré
boli [orgány Spojeného kráľovstva] povinné dodržiavať.
21. Základnou zásadou medzinárodného práva je, že štát je oprávnený chrániť svoje subjekty
[štátnych príslušníkov], ak sú poškodené činmi, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom
spáchanými iným štátom, voči ktorým nemohli dosiahnuť uspokojenie bežnými spôsobmi.
Začatím konania v prípade jedného z jeho subjektov a uplatnením diplomatických krokov alebo
medzinárodného súdneho konania v jeho mene si štát v skutočnosti uplatňuje svoje vlastné
práva - svoje právo zabezpečiť v súlade so svojimi pravidlami dodržiavanie pravidiel
medzinárodného práva.
23. Diplomatické rokovania nevyžadujú nevyhnutne vždy zdĺhavú formálnu výmenu nót a
poznámok a správ; môže stačiť, že sa uskutočnila diskusia, ktorá mohla byť veľmi krátka; bude
to tak v prípade uviaznutia na mŕtvom bode alebo v konečnom dôsledku v bode, v ktorom
jedna zo strán definitívne vyhlási, že nie je schopná pokračovať alebo odmietne pokračovať v
rokovaní, a preto na základe uvedeného nebudú pochybnosti o tom, že spor ďalej nemožno
urovnať prostredníctvom diplomatického rokovania. Za určitých okolností to bude tiež v
prípade, ak rozhovory medzi vládami budú iba pokračovaním predchádzajúcich rokovaní
medzi súkromnou osobou a vládou.
24. Je pravdou, že štát nenahrádza svoj subjekt [štátneho príslušníka]; uplatňuje svoje vlastné
práva a v dôsledku toho by mohli do diplomatických rokovaní vstúpiť faktory odlišného

1
Mavrommatis Palestine Concessions (Greece v. U.K.), 1924 P.C.I.J. (ser. B) No. 3 (Aug. 30) Publication:
Publications of the Permanent Court of International Justice Series A – No. 2; Collection of Judgments A.W.
Sijthoff’s Publishing Company, Leyden, 1924. Dostupné na internete:
http://www.worldcourts.com/pcij/eng/decisions/1924.08.30_mavrommatis.htm
charakteru od predchádzajúcihc rokovaní medzi jednotlivcom a príslušnými orgánmi. Je ale
rovnako pravda, že ak sa diplomatické rokovania medzi vládami začnú v okamihu, keď
predchádzajúce diskusie skončili, môže sa pokojne stať, že ich povaha by mohla viesť k
nadbytočnej obnovenej diskusii o protichodných tvrdeniach, z ktorých spor vznikol. V tejto
súvislosti nie je možné stanoviť nijaké všeobecné a absolútne pravidlo. V každom prípade je
to na zváženie. V prípade prejednávanom pred Stálym dvorom, rokovania medzi M.
Mavrommatisom alebo jeho zástupcami a palestínskymi alebo britskými orgánmi obsahovali
presne tie body, z ktorých sa grécka vláda rozhodla vychádzať, a v skutočnosti sa opierali
o stanovisko britskej vlády, pokiaľ ide o uznanie koncesií pána Mavrommatisa. A rokovania
medzi držiteľom koncesií a orgánmi prebiehali počas celej doby na základe medzinárodných
nástrojov, na ktoré sa grécka vláda následne odvolávala - keď sa obrátila na vládu Jeho
britského veličenstva. (...) Jedným z dôkazov, že grécka vláda zaujala toto stanovisko, je
skutočnosť, že sa stotožnila s argumentáciou svojho štátneho príslušníka, a to tak, že zaslala
ministerstvu zahraničia list, ktorý 18. decembra 1922 poslal gréckemu veľvyslanectvu M.
Mavrommatis. Grécka vláda si navyše na základe dvoch listov z 22. januára a 2. februára
1923, zaslaných britským ministerským tajomníkom gréckemu veľvyslanectvu v Londýne,
uvedomila, že britská vláda nie je schopná s Gréckom priamo rokovať o nárokoch jeho
štátneho príslušníka. O rok neskôr, 26. januára 1924, napísalo grécke veľvyslanectvo
v Londýne list ministerstvu zahraničia, aby zistilo, či podľa názoru britskej vlády „tvrdenia M.
Mavrommatisa nemôžu byť uspokojivo dosiahnuté“ alebo predložené na vyriešenie
arbitrážnym tribunálom, ktorého prezidenta by mala menovať samotná britská vláda, pokiaľ
nedôjde k dohode medzi stranami; pričom nóta ministra zahraničných vecí Jeho britského
veličenstva z 1. apríla 1924 bola Gréckom považovaná za jednoznačne negatívnu odpoveď.
25. Táto nóta má navyše veľký význam aj z iného hľadiska. Má tendenciu poukázať na oficiálny
charakter korešpondencie, ktorá sa uskutočnila v súvislosti s koncesiami pána Mavrommatisa
medzi gréckym veľvyslanectvom v Londýne a ministerstvom zahraničných vecí Spojeného
kráľovstva alebo niektorými ich úradníkmi. Nóta štátneho tajomníka teda výslovne odkazuje
na nótu - uvedenú vyššie – (...) z 26. januára 1924; a tá zase odkazuje na list, (...) z 2. februára
1923. Je tiež potrebné poznamenať, že zmienená korešpondencia nesie registračné čísla
veľvyslanectva a ministerstva zahraničných vecí.
26. Vec dospela do tohto štádia, keď grécka vláda usúdila, že neexistuje nádej na
uskutočnenie urovnania ďalším rokovaním a na základe návrhu právnych zástupcov M.
Mavrommatisa adresovaných gréckemu veľvyslanectvu v liste z 1. apríla 1924 , zaslala správu
ministerstvu zahraničných vecí Spojeného kráľovstva 12. mája 1924, v ktorej informovala
vládu Jeho britského veličenstva o svojom rozhodnutí predložiť spor Súdnemu dvoru.
27. Súd si plne uvedomuje dôležitosť pravidla stanovujúceho, že pred súdom by sa mali viesť
iba spory, ktoré nemožno vyriešiť rokovaním. Uznáva v skutočnosti, že predtým, ako môže byť
spor predmetom právnej žaloby, mal by byť jeho predmet jasne vymedzený diplomatickými
rokovaniami. Pri uplatňovaní tohto pravidla však Súdny dvor nemôže okrem iných úvah
prehliadnuť stanoviská dotknutých štátov, ktoré sú v najlepšej pozícii pre posúdenie politických
dôvodov, ktoré môžu brániť urovnaniu daného sporu diplomatickým rokovaním. Ak rokovania
medzi súkromnou osobou a orgánmi už - ako v danom prípade - stanovili všetky sporné body
medzi týmito dvoma vládami, bolo by to v rozpore s flexibilitou, ktorá by mala charakterizovať
medzinárodné vzťahy, a vyžadovať od týchto dvoch vlád opätovné otvorenie diskusie, ktorá
sa v skutočnosti už uskutočnila a o ktorú sa opierajú.
Otázky:
1. Za akých okolností sa môže spor medzi štátom a fyzickou osobou stať sporom medzi
dvoma štátmi? Ako sa nazýva právo, ktoré uskutočnilo Grécko v mene svojho občana?
2. Berúc do úvahy ustanovenia rozhodnutia, predpisuje medzinárodné právo určitú
konrkétnu formu vedenia diplomatických rokovaní?
3. Vysvetlite, či v zmysle všeobecného medzinárodného práva majú štáty povinnosť viesť
diplomatické rokovania so zameraním na urovananie konkréneho sporu.
4. Ako možno chápať flexibilitu v rámci medzinárodných vzťahov pri stanovení
konkrétneho sporu medzi dvoma štátmi?