Ekológia ako vedná disciplína

Ekológia (gr. oikos = dom, hospodárenie; logos = veda) je mladá vedná disciplína, ktorej začiatky siahajú do
druhej polovice 19. storočia, keď sa ERNST HAECKEL (1838-1919) v roku 1866 začal venovať vzťahom
medzi organizmami a prostredím. Naplno sa táto veda rozvinula až po tom, čo CHARLES DARWIN (1809-
1882) zverejnil svoju evolučnú teóriu, najmä myšlienky o prírodnom výbere a boji o život.

Zatiaľ čo ekológia skúma vzťahy medzi organizmami v ich prírodnom prostredí a vzťahom medzi organizmami
a neživou prírodou, environmentalistika sa zaoberá ochranou životného prostredia a vplyvom človeka na ŽP.
Základné rozdelenie ekológie:

 všeobecná ekológia - zaoberá sa základnými procesmi, kolobehmi, biomami

 špeciálna ekológia - študuje vybrané ekosystémy
 syntetická ekológia - krajinná ekológia, skúma zásahy technológií do prírody
 aplikovaná ekológia - rieši globálne problémy ochrany prírody, starostlivosti o človeka
 ekologická technológia - zaoberá sa problematikou recyklácie surovín
 ekologická osveta - vedie ľudí k ekologickému mysleniu

Podľa toho, čo presne skúma ekológia sa člení na niekoľko typov:

 autekológia - skúma jednotlivé druhy na úrovni jedinca

 demekológia - skúma populácie (súbor jedincov toho istého druhu)
 synekológia - skúma spoločenstvá, biocenózy

Používa sa aj rozdelenie na základe taxonomickej skupiny, ktorú ekológia skúma:

 ekológia živočíchov
 ekológia rastlín
 humánna ekológia

Základnou jednotkou ekológie je biologický druh, ktorý je definovaný ako skupina organizmov s určitými
spoločnými druhovými znakmi schopných krížiť sa a dávať životaschopné, plodné potomstvo.
Súbor jedincov rovnakého druhu, ktoré žijú v určitom čase na určitom mieste, sa nazýva populácia. Populácia
obýva určitý areál. Ak je v ňom druh pôvodný, nazýva sa autochtónny.
Súbor rôznych populácii sa nazýva spoločenstvo (cenóza).
Spoločenstvá možno rozlišovať podľa typu organizmov, na ktorý sa zameriavame:

1. fytocenóza - spoločenstvo rastlín

2. zoocenóza - spoločenstvo živočíchov
3. mikrobiocenóza (mikróbnacenóza) - spoločenstvo mikroorganizmov

Podľa rozsahu spoločenstva rozlišujeme:

1. polycenóza - spoločenstvo viacerých druhov

 2. monocenóza - spoločenstvo jedného druhu

Každý organizmus, či už v rámci druhu, populácie alebo celého spoločenstva, žije v nejakom prostredí, ktoré na
neho rôznymi spôsobmi vplýva.
Sú to faktory prostredia, pričom rozlišujeme neživé - abiotické (slnečné žiarenie, teplota, atmosféra,
hydrosféra, pedosféra) a živé - biotické faktory (iné organizmy, s ktorými je sledovaný organizmus v nejakom
vzťahu - potrava, parazit a pod.).
Toto životné prostredie, ktoré tvorí súhrn abiotických a biotických faktorov, sa nazýva biotop.
Ekosystém je tvorený anorganickou i organickou hmotou. Je to otvorený systém, čo znamená, že v ňom
dochádza k výmene látok a energie. Pre ekosystémy je charakteristická schopnosť samoregulácie,
sebaobnovovania a schopnosť vyvíjať sa v čase. Ekosystém má dve zložky – biocenózu a prostredie, v ktorom
biocenóza žije, čiže biotop (ekosystém = biocenóza + biotop). Súbory podobných ekosystémov sa
nazývajú biómy a súhrn všetkých ekosystémov na Zemi je biosféra.

AUTEKOLÓGIA
Abiotické faktory
Pojem ekologická valencia označuje interval podmienok, v ktorých je organizmus schopný existovať. Pre
organizmus sú najvhodnejšie optimálne podmienky. Pre organizmus je životne dôležité, aby boli všetky
podmienky v rozmedzí ekologickej valencie, inak zahynie. Leibigov zákon minima nám určuje obmedzenie
schopnosti života organizmu tým, že hovorí, že život je obmedzený práve tým faktorom, ktorý je v minime. Ide
teda o limitujúci faktor (ak má rastlina dostatok svetla a živín, ale nedostatok vody, aj tak zahynie).
Ekologická valencia pre každý faktor sa vyjadruje Gaussovou krivkou:

Na krivke vieme vyznačiť dôležité body: optimum, minimum, maximum, pesimum

 Na základe šírky ekologickej valencie sa určuje vzťah k rôznym faktorom. Ak má pre daný faktor úzku
ekologickú valenciu, používa sa predpona steno-, ak širokú, eury-, potom vznikajú takéto dvojice termínov:
Tab. Tolerancia organizmov k ekologickým faktorom
ekologický faktor úzka valencia široká valencia
potrava stenofágne euryfágne
teplota stenotermné eurytermné
slanosť stenohalinné euryhalinné
pH prostredia stenoiónne euryiónne
kyslík stenooxibiontné euryoxibiontné
všeobecne stenovalentné euryvalentné

1. Kozmopolity majú širokú ekologickú valenciu.

Sú to často synantropné organizmy, čiže žijú v blízkosti človeka. Sú to napr. pŕhľava dvojdomá, myš
domová.

2. Endemity majú úzku ekologickú valenciu, vyskytujú sa len na určitom malom území. Môžu sa využiť
ako bioindikátory, pretože rýchlo reagujú na akúkoľvek zmenu podmienok, napr. lišajníky, salamandra
škvrnitá.

V priebehu evolúcie sa živočíchy takmer dokonale prispôsobili prostrediu, v ktorom žijú. Ide o zmeny v tvare a
veľkosti tiel, rôzne fyziologické procesy a morfologické a anatomické zmeny. Všetky tieto zmeny sa
nazývajú adaptácie. Zmeny môžu byť pozitívne, neutrálne alebo negatívne. Negatívne zmeny, ktoré znižujú
schopnosť jedinca prežiť, sa postupne strácajú.

Abiotické faktory prostredia

Abiotické faktory predstavujú neživé zložky prostredia. Sú to podmienky vyjadriteľné ekologickou valenciou
pre určitý druh organizmu. K neživým zložkám prostredia patria:

 slnečné žiarenie
 teplota
 atmosféra
 hydrosféra
 pedosféra

Slnečné žiarenie

Je zdrojom svetla a tepla.

Pre organizmy je dôležitá vlnová dĺžka svetla, ktoré na ne dopadá. Čím je vlnová dĺžka menšia, tým má žiarenie
väčšiu energiu:

 ultrafialové žiarenie (290 nm – 380 nm) - tvorí asi 9% slnečného žiarenia

 viditeľné svetlo (380 nm – 750 nm) - tvorí 45% slnečného žiarenia
 infračervené žiarenie (nad 750 nm) - tvorí 46% slnečného žiarenia
 Ultrafialové žiarenie

Z ultrafialového žiarenia je najnebezpečnejšie žiarenie typu UVC, ktoré má najväčšiu energiu. Vďaka ozónovej
vrstve atmosféry je 99% UV žiarenia dopadajúceho na zemský povrch typu UVA, ktoré je najmenej škodlivé pre
život. Má nepriaznivé mutagénne účinky na živé organizmy.

Organizmy sa prispôsobili najmä ochlpením – vysokohorské rastliny.

Viditeľné svetlo

Viditeľné svetlo je primárnym zdrojom energie a jeho pôsobením začínajú primárne procesy fotosyntézy.

U živočíchov je dôležité z hľadiska orientácie v priestore a s tým súvisiacimi aktivitami. Spôsobilo rôzne
adaptácie očí v závislosti od prostredia kde žijú. V prírode je pre organizmy dôležitý svetelný režim, striedanie
dňa a noci, pretože tomu prispôsobujú kvitnutie, tvorbu plodov, rozmnožovanie, migráciu apod.

Z hľadiska potreby svetla rozoznávame organizmy:

 fotofilné - svetlomilné
 fotofóbne - temnomilné

Rastliny sú citlivejšie na intenzitu osvetlenia, preto u nich rozoznávame:

 slnkomilné (púšte, stepi, horské oblasti)

 neutrálne (trávnaté a lesné spoločenstvá)
 tieňomilné (rastliny lesného porastu)

Infračervené žiarenie

Je zdrojom tepla. Teplo je nevyhnutnou podmienkou priebehu biochemických reakcií. Teplota prostredia u
rastlín priamo ovplyvňuje priebeh fotosyntézy a závisí od nej aj aktivita studenokrvných žicočíchov.

Svetlo spolu s teplotou spôsobuje u živočíchov obdobie pokoja, v zime je to hibernácia (zimný spánok) a v
lete estivácia (letný spánok, púštne živočíchy).

Teplota

Organizmy získavajú teplo, ktoré je vo väčšine prípadov nevyhnutné pre ich život, z rôznych zdrojov. Primárny
zdroj je Slnko a z ďalších zdrojov je to geotermálna energia z vulkánov a minerálnych prameňov.
 V závislosti od tepla delíme organizmy:

 termofilné - znášajú vysoké teploty (agama)

 psychrofilné - vyžadujú nižšie teploty (kamzík)
 kryofilné - žijú v prostredí s veľmi nízkou teplotou (chvostoskoky)

Podľa teploty tela sa vyššie živočíchy rozdeľujú:

 teplokrvné (vtáky, cicavce)

 studenokrvné (ryby, plazy, obojživelníky)

Studenokrvné živočíchy majú teplotu tela a metabolizmus závislé od teploty vonkajšieho prostredia. Čím je
teplota vyššia, tým sú aktívnejšie. Teplo zachytávajú vyhrievaním sa na slnku (hady, jašterice, krokodíly).

Zatiaľ čo väčšina živočíchov je stenotermná, rastliny sú eurytermné.

Vo vzťahu k teplote prostredia existujú štyri pravidlá:

1. Allenovo pravidlo - v chladnejších oblastiach majú živočíchy výrazne zmenšené uši, zobáky, nosy, chvosty,
končatiny, čím znižujú stratu tepla prúdením krvi cez tieto orgány
2. Bergmannovo pravidlo - v chladných oblastiach majú živočíchy väčšiu hmotnosť a mohutnejšie telo
3. Glogerovo pravidlo - živočíchy sú v teplejších oblastiach tmavšie, čo súvisí so zvýšenou tvorbou melanínu v
koži
4. Hesseho pravidlo - srdce živočíchov z chladných oblastí má väčšiu hmotnosť ako srdce podobných
živočíchov v teplých oblastiach

Atmosféra

Atmosféra - plynný obal Zeme, predstavuje trvalý zdroj chemických látok nevyhnutných pre existenciu života.
Skladá sa z troposféry (najspodnejšia vrstva, v ktorej je sústredený život), stratosféry, mezosféry, termosféry a
exosféry. Ovplyvňuje živé organizmy svojim chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami (teplota, tlak,
prúdenie).

Atmosféra obsahuje 78% dusíka, 21% kyslíka, asi 0,035% oxidu uhličitého, ozón, vodné pary, vzácne plyny,
prachové častice a rôzne nečistoty.

Atmosférický dusík je v atmosfére percentuálne najviac zastúpený, ale keďže vytvára molekuly N 2, v takejto
forme je pre väčšinu organizmov nevyužiteľný. Za účasti bleskov vzniká malé množstvo kyseliny dusičnej
a dusitej. Pre rastliny dokážu atmosférický dusík fixovať symbiotické nitrogénne baktérie (čeľaď bôbovité) do
využiteľnej formy.

Kyslík sa do atmosféry dostáva ako produkt fotosyntézy zelených rastlín. Podľa potrieb kyslíka rozoznávame
organizmy:

 aeróbne - potrebujú k svojmu životu kyslík (väčšina organizmov)

 anaeróbne - kyslík pre ne pôsobí ako jed (niektoré baktérie)

Väčšina organizmov k svojmu metabolizmu potrebuje vzdušný kyslík. Kyslík v atmosfére je v neustálom
pohybe, lebo je spotrebovávaný pri dýchaní a do atmosféry dopĺňaný pri fotosyntéze rastlín. Narušenie stability
obsahu kyslíka v atmosfére by mohlo nastať ako dôsledok rozsiahleho odlesňovania dažďových pralesov alebo
znečistenia morí (morské riasy sú významným producentom atmosférického kyslíka).

Pri bleskoch sa rozbíja molekula kyslíka za vzniku ozónu. Vytvára ozónovú vrstvu, ktorá zachytáva UV
žiarenie zo Slnka.
 Ozón tvorí molekuly O3. Je to bezfarebný plyn, ktorý tvorí ozónovú vrstvu vo výške 23 km nad zemským
povrchom. Poškodzuje sa freónmi. Ozónová diera je nebezpečná z hľadiska prenikania nadmerného množstva
UV žiarenia, čo vedie k zvýšenému výskytu rakoviny.

Oxid uhličitý (CO2) je priamy zdroj uhlíka pre tvorbu organických zlúčenín v telách živých organizmov. Do
atmosféry sa dostáva ako produkt dýchania rastlín a živočíchov a pôdnych mikroorganizmov. Vplyvom
antropogénnej činnosti človeka jeho množstvo v atmosfére stúpa (spaľovanie fosílnych palív).

Nečistoty sa v atmosfére objavujú v čoraz väčšom rozsahu a pôsobia negatívne na jedincov i celé ekologické
systémy. Emisie sú kvapalné, tuhé i plynné látky, ktoré unikajú z určitého zdroja (oxid siričitý, oxidy dusíka,
oxid uhoľnatý, fluór, chlór, zlúčeniny olova, rôzne organické zlúčeniny). Niektoré spôsobujú kyslé dažde alebo
majú mutagénny účinok. Imisie vznikajú vzájomnými reakciami medzi rôznymi nečistotami v ovzduší, pri styku
s pôdou alebo s vodou, pričom dochádza k ich chemickým zmenám.

Hydrosféra

Voda je základom života na Zemi a je súčasťou každej bunky.

Plocha morí a oceánov zaberá 70,8 % povrchu Zeme. Sladké vody pokrývajú len 2% povrchu.

Voda sa zúčastňuje všetkých dôležitých procesov prebiehajúcich v ekologických systémoch. Ako rozpúšťadlo
podmieňuje procesy látkovej premeny a mnohých reakcií sa priamo zúčastňuje, ako napr. tvorby organickej
hmoty v procese fotosyntézy a aj jej ďalšej premeny v potravových reťazcoch.

Pre mnohé rastliny, živočíchy či mikroorganizmy je voda životným prostredím. Najmenšie nároky na vodu má
púštny hmyz.

Organizmy majú rôzne nároky na množstvo dostupnej vody vo svojom prostredí. Rastliny vytvárajú rôzne
ekologické typy podľa nárokov na vlhkosť:

 hydrofyty - vodné rastliny

 hygrofyty - vyžadujú vlhké až bahnité pôdy
 mezofyty - vyžadujú mierne vlhké prostredie
 xerofyty - rastú na suchých pôdach

Mikroskopické živočíchy, rastliny vytvárajú vo vode planktón. Dno sa nazýva bentál a obýva ho bentos -
bentické živočíchy.

Dôležitou vlastnosťou vody je jej slanosť (salinita). Je určená najmä obsahom katiónov Mg2+, Ca2+, K+, Na+ a
aniónov Cl-, HCO3-, SO42-. Miesta, kde sa sladká voda mieša so slanou, sa nazývajú brakické vody. Najväčšiu
salinitu má Mŕtve more a Veľké slané jazero v USA. Podľa nárokov na salinitu vody rozlišujeme
organizmy slanomilné a sladkomilné.

Dôležitý je objem kyslíka vo vode. So zvyšovaním teploty sa jeho obsah znižuje. Pri 35°C je množstvo kyslíka
polovičné v porovnaní s teplotou 0°C. Zvýšený obsah organických látok (hlavne fosfátov a dusičnanov)
vo vode vedie k jej eutrofizácii, keďže tieto organické látky sú vhodným substrátom pre mikroorganizmy.

Pedosféra

Pedosféra tvorí pôdne prostredie pre živé organizmy tzv. edafón. Pôda vzniká z litosféry pôdotvorným
procesom (zvetrávaním), preto litosféra určuje jej chemické a fyzikálne vlastnosti. Pôda je základným zdrojom
anorganických látok potrebných pre rast a vývin rastlín. Svojimi fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami určuje
vodný režim rastlín a ovplyvňuje hydrologický cyklus. K najdôležitejším vlastnostiam pôdy patrí chemické
zloženie a pH pôdy:
 kyslá pôda - slabo kyslá (pH < 6.6) až veľmi silne kyslá pôda (pH < 3.5)
 neutrálna pôda - pH od 6.6 do 7.3
 zásaditá pôda - slabo zásaditá (pH > 7.3) až veľmi silne zásaditá pôda (pH > 9.0)

Významným ukazovateľom kvality pôdy je obsah dusíkatých látok v pôde. Rastliny dokážu prijímať len
anorganický dusík, a to buď vo forme dusičnanov (NO3-) alebo ako amónny ión (NH4+). Dusík v týchto
využiteľných formách sa do pôdy môže dostať mineralizáciou odumretých tiel rastlín a živočíchov, činnosťou
pôdnych baktérií, ktoré majú schopnosť viazať vzdušný dusík alebo premenou atmosférického dusíka počas
elektrických výbojov v atmosfére na oxidy. Do pôdy sa tieto plynné zlúčeniny dostávajú vo vodných zrážkach.

Odumreté telá rastlín a živočíchov tvoria humus. Humus je súbor odumretých organických látok, ktoré vznikajú
v procese humifikácie. Je bohatý na využiteľné minerálne látky.

Nežiadúcimi chemickými zlúčeninami v pôde sú soli ťažkých kovov Pb, Co, Ni, Zn a iné. Väčšina organizmov
je citlivá na zvýšený výskyt týchto zlúčenín.

Tvorba organickej hmoty

Súčet všetkej organickej hmoty, ktorú vyprodukujú rastliny označujeme ako primárna biomasa (primárna
produkcia).

 hrubá biomasa - celková biomasa vyprodukovaná rastlinami

 čistá biomasa - zmenšená o časť, ktorú rastliny potrebujú pre vlastnú existenciu

Živočíchy prijímajú biomasu vytvorenú producentami, transformujú ju a tak tvoria ďalšiu, sekundárnu
produkciu.

BIOTICKÉ FAKTORY

Potravu zaraďujeme k biotickým faktorom prostredia.

Podľa spôsobu výživy rozlišujeme tri základné skupiny organizmov:

1. Autotrofné organizmy sú schopné si organické látky potrebné na ich existenciu vytvoriť z

anorganických látok. Spôsob, akým vytvárajú organické látky, môže byť fotosyntéza (zelené rastliny)
alebo chemosyntéza (sírne, železnaté, amónne baktérie).
2. Heterotrofné (holozoické) organizmy prijímajú hotové organické látky, ktoré v tele menia a
prispôsobujú aktuálnym potrebám.
3. Mixotrofné organizmy sú charakteristické oboma druhmi výživy. Patria sem napr. niektoré prvoky,
ktoré podľa intenzity osvetlenia môžu prechádzať z autotrofného na heterotrofný spôsob výživy. K
mixotrofným organizmom patria aj mäsožravé rastliny, ktoré rozkladajú drobné živočíšne telá
nahradzujúc tak pôdny deficit dusíka.

Podľa povahy potravy:

 fytofágia - prijímanie rastlinnej potravy - rastlinožravé (herbivorné) živočíchy

 zoofágia - prijímanie mäsitej potravy - mäsožravé (karnivorné) živočíchy
 všežravé (omnivorné) živočíchy - prijímajú rastlinnú aj mäsitú potravu

Nekrofágia predstavuje požieranie mŕtvych tiel iných živočíchov. Patria sem napr. hyeny, supy, rôzne larvy
hmyzu.

Kanibalizmus je vzájomné požieranie jedincov toho istého druhu. Silnejšie jedince požierajú tie slabšie alebo
choré druhy. Tento spôsob výživy vzniká pri nedostatku priestoru, potravy či vlhkosti.
Koprofágia je spôsob výživy požieraním exkrementov iných organizmov.

Sú to veľmi dôležité vzťahy, ktoré regulujú nadmerné kolísanie početnosti populácií a udržujú homeostázu.
Medzidruhové vzťahy sú zhrnuté v nasledovnej tabuľke (+ značí výhodu, - značí nevýhodu, 0 značí neutrálny
vzťah):
Tab. Medzidruhové vzťahy medzi dvoma druhmi, resp. populáciami
vzťah druh druh 2 charakteristika vzťahu
1
neutralizmus 0 0 druhy majú rozdielne ekologické niky a neovplyvňujú sa
komenzalizmus + 0 komenzál profituje, populácia 2 je nedotknutá
mutualizmus + + úzky obojstranne prospešný vzťah, je nutný
(symbióza)
amenzalizmus - 0 amenzál (populácia 1) trpí vplyvom inhibítora, ktorý je
nedotknutý
Kompetícia/ - - súperenie populácií o rovnaké ekologické niky
konkurencia
predácia + - predátor (populácia 1) sa živí korisťou (populácia 2)
parazitizmus + - parazit (populácia 1) čerpá živiny z hostiteľa (populácia 2)

Neutralizmus
Neutralizmus je taký vzťah medzi dvoma populáciami, ktoré majú možnosť sa ovplyvňovať, ale nepôsobia na
seba. Populácie sa neovplyvňujú preto, lebo majú úplne odlišný súbor životných potrieb.
Komenzalizmus
Je to spojenie dvoch alebo viacerých druhov, v ktorých komenzál má zo spolužitia potravný prospech. Svojho
hostiteľa nijak neovplyvňuje. Šelmy zanechávajú zvyšky potravy pre supy, hyeny, chrobáky a pod.
Najznámejšie typy: U rastlín sa vyskytujú epifyty (rastliny žijú na iných rastlinách). Špecifický vzťah človeka a
živočíchov, ktoré žijú v jeho blízkosti, je synantropia.
Mutualizmus
Najpevnejší a nevyhnutný vzťah pre niektoré druhy, ktorý je trvalý. Samostatne by jednotlivé organizmy
zahynuli. Tento spôsob spolužitia sa označuje ako symbióza. Baktérie, prvoky žijú v tráviacom trakte
bylinožravcov - hostiteľ ich ochraňuje, oni rozkladajú celulózu z rastlinnej potravy na jednoduché
cukry. Lichenizmus je spolužitie mykobionta (huby) a fotobionta (riasy) a výsledkom je nový organizmus
- lišajník.
Mykoríza je spolužitie húb s koreňovým systémom vyšších rastlín. Huba sa živí slizovitými výlučkami koreňov
a rastlina má prospech z väčšej zberacej plochy vody, ktorú huba zabezpečuje. Mykoríza môže byť:

1. endotrofná - mycélium preniká až do parenchýmu koreňa

2. ektotrofná - hýfy prenikajú len do medzibunkových priestorov
3. ektendotrofná - nemajú histologický vzťah

Amenzalizmus/ alelopatia, je negatívny typ interakcie dvoch druhov - amenzála a inhibítora. Inhibítor svojimi
výlučkami pôsobí na amenzála a brzdí jeho rast, rozmnožovanie. Inhibítor nie je interakciou nijako poškodený.
Rastliny vylučujú koreňmi látky, fytoncídy, ktoré inhibujú rast ostatných rastlín. Veľmi častá je alelopatia u
mikroorganizmov, ktoré produkujú antibiotiká alebo kolicíny.
Kompetícia
Kompetícia alebo konkurencia je vzťah dvoch druhov, ktoré čerpajú látky potrebné pre svoj život z rovnakých
zdrojov. Uplatňujú rovnaké nároky na potravu, rozmnožovanie, úkryt, životný priestor, čiže majú podobné
ekologické niky. Výsledkom tohto vzťahu je nedostatok živín pre oba druhy, alebo vytlačenie jedného z nich.
Konkurencia sa vyskytuje najmä v spoločenstvách alebo synúziách (spoločenstvách malých biotopov), menej v
populáciách.
Predácia
Je vzťah dravca (predátora) a jeho koristi. Populácia dravca je menšia ako populácia koristi, ale dravec je
obyčajne väčší ako jeho korisť. Obe populácie sú na sebe závislé: ak sa vyhubí predátor, dochádza k
premnoženiu koristi, ktorá môže spôsobovať veľké škody. Týmto vzťahom je poznačená morfológia aj
fyziológia oboch druhov, ktoré sú na svoju úlohu dobre prispôsobení.
mimikry (napodobňuje iné živočíchy).
Parazitizmus
Populácia parazita je väčšia ako populácia hostiteľa, ale parazity sú menšie ako hostiteľ. Parazit brzdí životné
procesy hostiteľa, málokedy ho zabíja, pretože by tak prišiel o potravu. Dlhodobý vzťah parazita a hostiteľa sa
vyrovnáva, až môže v priebehu dlhej evolúcie dôjsť k "zmiereniu" a vzniku kladných vzťahov. Napriek tomu je
parazitizmus jednou z najväčších hybných síl evolúcie.
Podľa miesta hostiteľa, kde sa parazit priživuje, rozlišujeme dva typy parazitov:

1. ektoparazity - žijú na povrchu hostiteľa

2. endoparazity - žijú v tele hostiteľa

Parazit je dokonale prispôsobený podmienkam, v ktorých žije. Došlo u neho k redukcii zmyslových a
pohybových orgánov, vyvinuli sa rôzne prísavky a háčiky a majú veľmi dobre vyvinutý rozmnožovací aparát.
Parazity sa vyznačujú svojou špecializáciou, t.j. viazanosťou na určitý typ hostiteľa alebo konkrétny druh. Často
sú pre životný cyklus parazitov potrební medzihostitelia, v ktorých prebehne len časť ich vývinu.

DEMEKOLÓGIA

Populácia je súbor jedincov jedného druhu všetkých vývinových stupňov, ktoré žijú v spoločnom ohraničenom
priestore v určitom čase, a ktoré sú vzájomne viazané predovšetkým reprodukčnými vzťahmi.

Populácia je otvorený živý systém, ktorý je schopný samoregulácie, má vlastný spôsob života, časovo sa mení,
rastie, diferencuje sa a starne. Sú v nej zahrnuté všetky vekové skupiny živočíchov (mladí, dospelí, starí jedinci).
Je charakteristická dvoma typmi znakov – štrukturálne a dynamické.

Štrukturálne:

Hustota populácie

Hustota populácie sa vyjadruje počtom jedincov na jednotku priestoru alebo plochy. Vo vodnom prostredí sa
najčastejšie vyjadruje počtom jedincov na objemovú jednotku. Iný názov pre hustotu populácie
je denzita (abundancia). Určovanie hustoty populácie sa robí zisťovaním celkového počtu jedincov. Jedince
populácie sa vzorkujú a zisťuje sa opakovaný odchyt značkovaných jedincov.

Hustota populácie je, podobne ako iné atribúty populácie, dosť premenlivá. Rozsah tejto premenlivosti však má
svoje hranice. Každý druh má teoretickú hornú a dolnú hranicu hustoty populácie, ktorá by mohla existovať v
časovo neobmedzenom období. Na určitej ploche lesa môže žiť v priemere napríklad 10 vtákov na 1 ha a 20000
pôdnych článkonožcov na 1 m2, nikdy však nemôže žiť 20000 vtákov na 1 m2 a 10 článkonožcov na 1 ha.

Malé populácie – menej ako 100 jedincov, veľké viac ako 100 jedincov – geneticky výhodnejšie

Rozptyl populácie

Nazýva sa aj distribúcia populácie. Poznáme niekoľko typov priestorovej štruktúry populácie:

 rovnomerná distribúcia - vyskytuje sa v prípade silnej konkurencie medzi jedincami alebo umelo u
kultúrnych rastlín na poliach
 náhodná distribúcia - v prírode sa vyskytuje zriedka - len tam, kde je veľmi rovnorodé prostredie alebo
tam, kde organizmy nemajú sklon vytvárať zhluky
 zhlukovitá distribúcia - najčastejší jav, skupiny sa tvoria za mnohými účelmi, ktoré sú pre jedincov
prospešné (napr. za účelom potravy, rozmnožovania, osídľovania nových území apod.), v priestore bývajú
skupiny rozmiestnené nepravidelne

Typy distribúcie v populácii

Zhlukovaním jedincov populácie vznikajú rôzne society či kasty. Nepohlavne sa rozmnožujúce živočíchy tvoria
trsy alebo kolónie (pŕhlivce, koralovce). V societach sa vytvárajú rodičovské páry, niekedy vzniká polygamia,
kedy samec má viac samíc (napr. jelene, bažanty) či menej častá polyandria, kedy samica má viac samcov
(niektoré tropické vtáky).

Veková skladba

Veková skladba populácie sa nazýva etilita. Predstavuje súhrn všetkých vývinových a vekových stupňov v
jednej populácii. Vývinové stupne môžu byť zreteľne oddelené (vajíčka, larvy a imága hmyzu), alebo plynule
prechádzajú (dlhoveké rastliny a živočíchy). Pri živočíchoch rozlišujeme vek mladé (neschopné rozmnožovania),
dospelé a staré jedince (neschopné rozmnožovania). Pri rastlinách podobne rozlišujeme stupeň predreprodukčný,
reprodukčný a poreprodukčný.

Pomer vekových skupín sa graficky vyjadruje vekovým polygónom. Rozlišuje sa niekoľko základných stupňov:

 tvar pyramídový - najviac sú zastúpené mladé jedince, takáto populácia sa bude rýchlo rozvíjať
 tvar zvonovitý - charakteristický pre vyrovnanú, ustálenú populáciu
 tvar urnovitý - veľký podiel starých jedincov naznačuje ustupujúcu populáciu
 Typy vekových pyramíd

Podiel pohlaví

Pomer pohlaví alebo sexilita sa vyjadruje podielom samcov a samíc v populácii. Čím vyšší je podiel samíc, tým
je aj väčšia potenciálna produkcia potomstva, avšak len po hranicu, dokedy podiel samcov postačuje na
oplodnenie.

Zdravotný stav

Zdravotný stav vyjadruje chorobnosť (morbidita), a je daná ako podiel zdravých ku chorým jedincom.
Chorobnosť zvyčajne redukuje početnosť populácie, ale vyvolaná úmrtnosť jej zoslabnutých členov môže viesť
k zlepšeniu kondície populácie, a stimulovať tak jej ďalší rozvoj.

Správanie

Správanie je súhrnom rozmanitých konaní, reakcií živočíchov na rozličné podnety. Živočích môže konať
nezávisle od kolektívu (individuálne správanie) alebo ako člen kolektívu (kolektívne, populačné správanie).
Správanie, napríklad obrana teritória, ochrana potomstva, vyhľadávanie a budovanie úkrytov, má pre existenciu
populácie veľký význam. Živočíšne správanie študuje etológia.

Plodnosť

Reprodukcia je základným prejavom všetkých živých organizmov. Plodnosť, alebo inak natalita, je vrodená
schopnosť organizmov produkovať potomstvo, ktorú vyjadrujeme v priemernom počte na jednu samicu, pri
nepohlavnom rozmnožovaní (delenie, pučanie) na jedinca. Je základným predpokladom existencie a rastu
populácie.

Maximálna (absolútna, fyziologická) natalita je teoreticky možná produkcia potomstva v ideálnych

podmienkach, keď je rozmnožovanie obmedzené len vrodenými fyziologickými faktormi. Ekologická
(realizovaná) natalita udáva produkciu potomstva za určitých vonkajších podmienok.

Kohorta je skupina jedincov, ktoré sa vyliahli alebo narodili v približne rovnakom, pomerne krátkom časovom
období. Základná reprodukčná rýchlosť je priemerný počet potomstva (v prvom životnom intervale, primárna
natalita) vyprodukovaný východzím jedincom za čas do vyliahnutia kohorty.

Úmrtnosť

Úmrtnosť, mortalita, je podiel hynutých jedincov v populácii za časovú jednotku. Úmrtnosť je daná
vnútrodruhovými faktormi druhu a vonkajšími faktormi prostredia. Ekologická dĺžka života je dĺžka života,
ktorú sa jedince v priemere dožívajú pod vplyvom vonkajších podmienok.

Dynamické znaky populácie - rast alebo pokles početnosti populácie

1.RAST
Zabezpečujú rozmnožovanie a imigrácia

•v populácii funguje samozrieďovanie populácie pred maximom – brzdiaci efekt prostredia po premnožení

• rast je limitovaný množstvom zdrojov, prírodnými faktormi, medzi- a vnútrodruhovou konkurenciou,

hustotou populácie samotnej, starnutím populácie – ekologická limitácia

konkrétne po premnožení hlodavcov sa rozmnožia dravce, prepuknú ochorenia...

 vzťahy: konkurencia, potravové vzťahy

• kolísanie početnosti (hustoty) populácie – výsledok kombinácie vnútorných a vonkajších faktorov

2.POKLES

Pravidelné zmeny v populáciách týkajúce sa napríklad striedania ročných období,

 chorobnosť, úmrtnosť
 emigrácia
 náhle nepredvídateľné zmeny – kalamity, povodne, požiare ....

pri mikroorganizmoch, hubách, hmyze či hlodavcoch znamenajú epidémie

Spoločenstvo

je zložené z populácií rôznych druhov a je poprepájané vzájomnými zložitými medzidruhovými vzťahmi,

označujeme pojmom biocenóza. Je to živý systém so schopnosťou autoregulácie.

Rastlinné – fytocenózy, živočíšne - zoocenózy

Podľa fyzikálno-chemických podmienok prostredia delíme biocenózy:

 terestrické - suchozenské spoločenstvá

 limnické - spoločenstvá sladkých vôd
 marinné - spoločenstvá oceánov a morí

Viaceré spoločenstvá sú ovplyvnené človekom. Podľa stupňa ovplyvnenia rozoznávame spoločenstvá:

 pôvodné - nie sú ovplyvnené človekom

 prirodzené - podobajú sa na pôvodné, ale sú ovplyvnené človekom
 umelé - vytvorené človekom

Významným ukazovateľom spoločenstva je biomasa spoločenstva. Informuje nás o hmotnosti všetkých

organizmov, ktoré sú prítomné v biocenóze v určitom okamihu.

Druhová pestrosť – hovorí o počte druhov v spoločenstve

Čím sú podmienky prostredia pestrejšie, tým je jeho druhová diverzita väčšia.

Čo platí o biodiverzite:

Čím sú životné podmienky biotopu rozmanitejšie, tým viac druhov bude v biocenóze zastúpených, ale hustota
druhových populácií bude pomerne nízka (napr. spoločenstvo tropického dažďového pralesa).
  Čím viac sa životné podmienky odchyľujú od optimálnych, tým je biocenóza druhovo chudobnejšia,
pričom niektoré populácie budú dosahovať vysokú početnosť (napr. spoločenstvá tundier, znečistených
vôd, slaných jazier, vysokohorských polôh).
 Čím sú podmienky v biotope stálejšie, tým je biocenóza druhovo bohatšia, vyrovnanejšia a stabilnejšia
(napr. spoločenstvá koralových útesov, jaskýň).

V rámci biocenózy sledujeme:

1. horizontálna štruktúra - plošné členenie spoločenstva, napr.: les, lúka, pole ....
V rámci horizontálnej štruktúry existujú miesta, kde dochádza k prekryvu biocenóz, tzv. ekoton, ktorý
je čiastočne charakteristický vlastnosťami obidvoch spoločenstiev.
 2. vertikálna štruktúra - výškové členenie spoločenstva
V terestrických ekosystémoch rozlišujeme jednotlivé etáže alebo poschodia:
o koreňová etáž - pod povrchom pôdy
o machová etáž - do 10 cm
o bylinná etáž - do 1 m
o krovinová etáž - do 5 m
o stromová etáž - nad 5 m

Dominancia
Vyjadruje sa ňou percentuálne zloženie biocenózy, bez ohľadu na veľkosť skúmanej plochy alebo objemu. Podľa
početnosti druhov rozlišujeme niekoľko kategórií:

1. eudominantný druh - viac ako 10%

2. dominantný druh - 5-10%
3. subdominantný druh - 2-5%
4. recedentný druh - 1-2%
5. subrecedentný druh - menej ako 1%

Ekosystém je základná jednotka prírody, v ktorej prebieha trvalá výmena hmoty a energie. Ekosystémy, ktoré sú
charakteristické podobným zložením rastlinstva a živočíšstva, majú podobné podmienky, nazývame biómy.
Súhrn všetkých biómov Zeme sa nazýva biosféra.
Samotný ekosystém je tvorený priestorom a rastlinnými spoločenstvami,
ekosystém = biocenóza + biotop
Členenie biómov:

1. horizontálne členenie - biómy podobnej zemepisnej šírky

2. vertikálne členenie - biómy podobnej nadmorskej výšky

Horizontálne členenie
Tab. Biómy Zeme

bióm zem. šírka priem. ročná ročné zrážky

teplota

tropické dažďové lesy a 0°-10° S a J 27°C 2000-3000 mm

mangrovy

savany a savanové lesy 10°-20° S a J 25-27°C 500-2000 mm

púšte a polopúšte 20°-30° S a J 20-25°C 250 mm

stepi a lesostepi 30°-55° S a J 5-10°C < 300 mm

stredozemné tvrdolisté lesy 30°-40° S a J 15°C 500-600 mm

opadavé širokolisté lesy 40°-60° S a J 10°C 500-1500 mm

boreálne ihličnaté lesy 60°-70° S 0°C 300-800 mm

tundra a polárne oblasti 70°-90° S a J < 0°C 150-350 mm

Vertikálne členenie

Závisí čiastočne od zemepisnej šírky a výšky pohorí (iné bude v Tatrách, Alpách a Himalájach). Podľa jedného
členenia je na Slovensku vertikálna štruktúra ekosystémov rozdelená do šiestich stupňov:

1. nížinný (planárny) stupeň (do 200 m.n.m.) - lužné lesy

2. pahorkatinný (kolínny) stupeň (200-250 m.n.m) - dúbravy
3. podhorský (submontánny) stupeň (500- 1000 m.n.m) - bučiny
4. horský (montánny) stupeň (1000-1400 m.n.m.) - bučiny a smrečiny
5. kosodrevinový (subalpínsky) stupeň (1200-1600 m.n.m.) - kosodrevina
6. alpínsky stupeň (nad 1800 m.n.m) - horské lúky a skaly

V rámci ekosystému rozlišujeme štyri základné komponenty:

1. biotop - všetky neživé súčasti prírody

2. producenty - všetky autotrofné organizmy produkujúce organickú hmotu
3. konzumenty – heterotrofné organizmy živiace sa hmotou vyprodukovanou producentami
4. reducenty (dekompozitory) - organizmy rozkladajúce odumreté organické časti, dotvárajúc tak kolobeh
hmoty a energie

Produkcia ekosystému
Producenty tvoria primárnu produkciu v ekosystéme vďaka fotosyntéze. V tomto procese produkujú živé
organizmy (rastliny) biomasu:

 hrubá biomasa (brutto) - celková biomasa vyprodukovaná rastlinami

 čistá biomasa (netto) - zmenšená o časť, ktorú rastliny potrebujú pre vlastnú existenciu

Na súši je najväčšia primárna produkcia v oblasti rovníka, kde dopadá najviac slnečného žiarenia. V
moriach je to opačne, najväčšia je v chladnejších moriach vyšších zemepisných šírok.

Potravové reťazce
Potravový reťazec predstavuje prenos látok medzi producentami, konzumentami a reducentami. Pri prenosoch
potravy medzi jednotlivými zložkami dochádza k stratám energie. Potravový reťazec je obmedzený maximálne
na 4-5 článkov.
Rozlišujeme tri základné typy potravových reťazcov:

1. pastevno-koristnícky - založený na vzťahu predátor-korisť, smerom nahor sa populačná hustota dravcov

znižuje a veľkosť jedincov zväčšuje (riasy - planktón - drobné ryby - dravé ryby - človek)
2. parazitický - založený na vzťahu parazit-hostiteľ, veľkosť tela parazitov sa zmenšuje ale ich počet sa
zväčšuje (cicavec - parazitujúci hmyz (napr. blcha) , človek - baktérie)
3. dekompozičný (detritový) - vedie od odumretých tiel k mikroorganizmom, ktoré sa nimi živia, veľkosť
tela dekompozitorov sa zmenšuje, ich hustota sa zväčšuje (odumretý organizmus - saprofytický hmyz -
huby - baktérie)
Potravové vzťahy v ekosystéme znázorňuje potravová pyramída.
Ekologická sukcesia – vývoj ekosystému
Na základe vzniku rozoznávame dva typy sukcesie:

1. primárna sukcesia - osídľujú sa územia po predchádzajúcom úplnom zničení ekosystému (napr. výbuch
sopky) alebo tam nikdy ekosystém nebol (skala, ľad)
2. sekundárna sukcesia - osídľuje sa územie, na ktorom bol ekosystém poškodený, nie však úplne zničený
(vyhorený les, zaplavená lúka)

Každý ekosystém prechádza svojim vývojom, ktorý má tri základné stupne:

1. omladenie ekosystému - nastáva vtedy, keď sa predchádzajúci ekosystém zrúti (napr. vplyvom prírodných
katastrof alebo negatívneho zásahu človeka), menia sa prírodné podmienky, medzidruhové vzťahy sú
jednoduché a druhová diverzita nízka
2. dozrievanie ekosystému - obdobie stabilizácie, spoločenstvá sú druhovo bohatšie a vzťahy sa stávajú
zložitejšie
3. vyzretý ekosystém - nazýva sa aj klimax - ustálené spoločenstvo, v ktorom sa uplatňuje naplno
autoregulácia, druhy sú bohato zastúpené a vzťahy veľmi komplikované

Ekologická nika
Ekologická nika je všeobecne súhrn potrieb alebo nárokov určitého druhu pre rôzne ekologické faktory, ktoré
potrebuje k svojmu úspešnému prežitiu v danom ekosystéme. Súbor všetkých trofických nárokov druhu je
jeho potravová nika. Druh má aj priestorovú niku, akýsi životný priestor. Podobné druhy obsadzujú podobné
niky, no žiadne dva organizmy nemôžu trvalo existovať v jednej nike, pretože u nich dochádza k výraznej
medzidruhovej kompetícii o priestor a zdroje potravy.
Tropické dažďové lesy a mangrovy

Tropické dažďové lesy (ďalej len TDL) sú v úzkom slova zmysle vždyzelené, najmenej 30 m vysoké lesy
hydrofilného charakteru, bohaté na hrubé liany, drevinné a bylinné epifyty. Nachádzame ich v daždivých trópoch
charakteristických nízkou sezonalitou v distribúcii zrážok. Ročný úhrn zrážok rozložených viac-menej
rovnomerne počas celého roka presahuje v týchto oblastiach 2000 alebo 3000 mm. Priemerná ročná teplota je
zvyčajne okolo 27°C. Maximálne teploty zriedka presahujú 38°C. Výraznejšie sú teplotné rozdiely medzi dňom
a nocou ako sezónne teplotné rozdiely!

Výraznejšou fluktuáciou zrážok sú charakteristické monzúnové lesy (obdobie dažďov a

sucha). Mangrovy predstavujú spoločenstvá obojživelných lesov v prílivovej pobrežnej zóne alebo ústiach riek
tropickej a subtropickej oblasti, ktoré sú po väčšinu roka zaplavené. Ich typickými zástupcami sú mangrovníky,
ktoré majú husté rozvetvené korene prečnievajúce nad povrch pôdy, aby ich udržali v bahnitom teréne.
Vyznačujú sa toleranciou k slanej, brakickej (zmiešanej) i sladkej vode.

Väčšina TDL leží v tropickej oblasti medzi 10° severnej zem. šírky a 10° južnej zem. šírky. Mangrovy zasahujú
na niektorých miestach až za obratník Raka (južné Japonsko, Bermudy, Florida) a na južnej pologuli ďaleko za
obratník Kozorožca (Juhoafrická republika, južná Austrália, sever Nového Zélandu). Pôvodná plocha pokrytá
TDL sa odhaduje zhruba na 12,5 milióna km2, čo je 8,3% povrchu pevniny. Dnešná rozloha TDL je však
činnosťou človeka výrazne redukovaná. Ich úbytok je dôsledkom rozširovania plantáží úžitkových drevín a
poľnohospodárskych plodín, rozširovania pastvín dobytka, ľudských sídlisk, ťažby cenných druhov stromov
alebo hromadnej veľkoplošnej ťažby stromov na celulózu a stavebné drevo.

TDL spolu s niektorými koralovými útesmi predstavujú ekosystémy s najvyššou známou diverzitou rastlín a
živočíchov. Hoci pokrývajú iba malú časť pevniny, nachádzame v nich až polovicu rastlinných a živočíšnych
druhov. Najbohatšie sú zastúpené článkonožce (70-75% všetkých známych článkonožcov). Zastúpenie
biocenózy je veľmi závislé od rastlinnej etáže. Bylinná a typická krovinná etáž sú málo zastúpené a dominujú im
sciofilné (tieňomilné) druhy. Prebieha tu intenzívny "boj o svetlo", preto predstavujú popínané dreviny (liany) v
niektorých oblastiach až 40% rastlinných druhov.

Mapa - tropické dažďové lesy a mangrovy

 Dažďový les (Kongo)

Mangrovy
Savany a savanové lesy

V teplých a suchých oblastiach Zeme sa vďaka špecifickým makroklimatickým, pôdnym a obmedzeným

vodným podmienkam nachádzajú rastlinné formácie rôznych foriem suchých lesov, krovinných a trávnatých
formácií. V okrajových zónach savana voľne naväzuje na tropické dažďové lesy alebo je zapojená do polopúští a
púští. Celkovo tento bióm pokrýva asi 20% plochy kontinentov. Pre človeka majú savany osobitný význam
preto, že predstavujú životný priestor prvých hominidov (Australopithecus, Homohabilis). Kdesi tu začal proces
biologickej ako aj kultúrnej evolúcie človeka.

Savana

Savanové spoločenstvá sú geograficky ohraničené približne na úrovni 20. južnej a 20. severnej rovnobežky.
Najviac rozšírené sú savany na africkom kontinente. Rozsiahle savany sú vo východnej a južnej Afrike.
Charakter saván je daný predovšetkým celkovým množstvom a ročným rozdelením dažďových zrážok. Ročný
úhrn zrážok v savanách sveta je od 500 do 2000 mm. Rok v savanách sa delí na obdobie sucha a obdobie
dažďov. Priemerné mesačné teploty sa veľmi nelíšia od dažďových pralesov, ale výraznejšie sú denné a nočné
výkyvy (až do 28°C). Teplota neklesá pod 10°C. Vďaka obdobiu sucha sa ľahšie uplatňuje v dynamike tohto
ekosystému oheň, ktorý likviduje usychajúcu biomasu a nekromasu. Požiare sú nesmierne významným
ekologickým činiteľom vo všetkých savanách sveta.

Hlavným producentom živej hmoty a prevládajúcim typom rastlín v tropických savanách sú trávy, ktoré
pokrývajú obrovské jednotvárne plochy. Kry a stromy sú v savanách málo zastúpené. K najznámejším drevinám
savany bezpochybne patria akácie a baobaby. Korene savanových stromov prenikajú za vlahou do značnej
hĺbky. V období sucha savanové dreviny zhadzujú olistenie. Živočíšna zložka je na savanách zastúpená najmä
veľkými herbivornými druhmi. Ich diverzita je všeobecne známa a najvýraznejšia je na africkom kontinente.
Žijú tu byvoly, antilopy, gazely, žirafy, slony, zebry, hrochy, nosorožce. K typickým fenoménom savanových
spoločenstiev patrí migrácia herbivorov podľa podmienok obživy a dostupnosti vody. Obrovská koncentrácia a
množstvo veľkých herbivorov si zákonite vyžaduje prítomnosť viacerých veľkých karnivorných cicavcov -
mačkovité, psovité a hyenovité šelmy. K najčastejším veľkým predátorom afrických saván patria lev, leopard
škvrnitý, gepard štíhly, hyena škvrnitá a pes hyenovitý.

Savanové lesy

Savanové lesy vytvárajú prechod zo suchých typov savany do vlhkých. Nazývajú sa aj tropické sezónne
lesy alebo tropické opadavé lesy. Dominantné druhy rastlín sú adaptované na dlhé obdobia sucha, počas
ktorých zhadzujú listy.

Mapa - savany a savanové lesy

Savana

Savanový les
Púšte a polopúšte

Horúce púšte a polopúšte sa nachádzajú medzi 20. a 30. rovnobežkou na oboch pologuliach - zaberajú 21%
zemského povrchu (Sahara, Negev, Arabská púšť, Západoindická púšť, v Severnej Amerike Sonorská a
Mohavská púšť, v Južnej Amerike Atacama, v južnej Afrike - Namib, Kalahari, Karoo, v Austrálii - západná
časť - rozlohou sa zaraďujú na druhé miesto za Saharou.Vyskytujú sa v tropickom pásme vysokého tlaku.
Suchosť je podmienená nedostatkom zrážok, ktorých priemerný ročný úhrn málokedy presiahne 250 mm. Sú
oblasti, kde sa zrážky vyskytujú len sporadicky, niekedy raz za niekoľko rokov. Aj ich ročné rozdelenie je
nerovnomerné, zrážkové obdobie trvá necelý mesiac. Teploty sú vysoké, s veľkými dennými a ročnými
výkyvmi. Priemerné teploty v najteplejšom mesiaci sa pohybujú v rozpätí 28-32°C, pričom maximálne
vystupujú až nad 50°C. V najchladnejšom mesiaci sú teploty v rozpätí 13-15°C. Minimálne teploty klesajú k
0°C, pričom mrazy sa vyskytujú len v skorých ranných hodinách.

Limitujúcim ekologickým faktorom pre výskyt rastlín a živočíchov v púšťach a polopúšťach subtropického
pásma je voda, ktorej je tu všeobecný nedostatok. Aby mohli rastliny a živočíchy žiť v týchto extrémnych a
dlhotrvajúcich podmienkach sucha, musia byť voči nemu silne rezistentné a adaptované. Vegetačné obdobie sa
viaže na krátke obdobie vlhka, ktoré môže byť ohraničené i jednorazovými zrážkami. Z rastlín sú typické
sukulenty (kaktusy), ktoré sú schopné účinne zhromažďovať vodu a obmedzovať transpiráciu cez deň. Najviac
sukulentov je v amerických púšťach. Vegetácia sa v púšťach koncentruje v oázach, čo sú miesta, kde vystupujú
na povrch vodné pramene, alebo kde je pre korene dostupná podzemná (často artézska) voda, alebo v dolinách,
tzv. vádí, ktorými vzácne preteká voda.

Väčšina živočíchov v púšti neznáša vysoké teploty a reaguje na hraničné vrstvy atmosféry horizontálnou alebo
vertikálnou migráciou. Smerom do šírky je únik možný len v krajinách s väčšou reliéfovou činnosťou (skaly,
rokliny, ojedinelé stromy). V smere do hĺbky pôdy našli riešenie zástupcovia všetkých živočíšnych skupín,
vrátane menších stavovcov. Táto časť konzumentov na povrchu terénu ožíva len počas noci, keď nie je
vystavená prehrievaniu ani nebezpečenstvu ohrozenia života zo strany predátorov.

Mapa - púšte a polopúšte

Púšť (Namib)
 Oáza (Líbya)

Vádí (Omán)
Stepi a lesostepi

Termín step je pôvodom ruské slovo a najčastejšie sa používa pre označenie ekosystémov eurázijských
trávnatých spoločenstiev. Severoamerické stepi sa nazývajú prérie, pre juhoamerické stepi sa používa
názov pampa. Maďarská step, nazývaná pusta (maď. puszta), je antropogénne podmienenou stepou, kde boli
ľudskou činnosťou v priebehu dejín vyrúbané stromy.

Stepi sa značne výzorom podobajú na savany, ale rozdiel je v ich geografickej polohe. Eurázijské stepi sa tiahnu
od 45° do 55° severnej zem. šírky približne od maďarskej puszty až po Mongolsko a severovýchodnú Čínu.
Severoamerické prérie sa rozkladajú na východ od Skalistých hôr približne medzi 30° až 55° severnej zem.
šírky. Juhoamerické pampy sa rozprestierajú medzi 30° až 40° južnej zem. šírky, t.j. v Argentíne, Uruguaji a v
najjužnejšej Brazílii. Na západe ich ohraničuje hradba Ánd. Malá oblasť stepí sa nachádza na južnom ostrove
Nového Zélandu v dažďovom tieni novozélandských Álp.

Pre stepi je typické suché podnebie s veľmi studenou zimou. Priemerná ročná teplota je 5-10°C, v lete okolo
20°C (denné maximum do 30°C), v zime sú teploty hlboko pod bodom mrazu. Významným rysom stepí je
celoročne nízky úhrn zrážok zväčša pod 300 mm.

Stepné spoločenstvá sú typické trávnatým pokryvom. Na piesčitých pôdach sa vyskytujú aj krovinaté tvrdé
dreviny. Stepi majú bohate zastúpenú pôdnu faunu. Dominantnou skupinou bezstavovcov sú obrúčkavce.
Najväčšiu časť rastlinnej produkcie stepí spotrebujú hlodavce, ktoré si v pôde nachádzajú svoje úkryty a aj
menšiu časť potravy. Tieto cicavce tu žijú vo veľkých kolóniách. Patria k nim viaceré druhy sysľov, svišťov,
pieskomilov, slepcov a slepušiek. Vo vysokých letných horúčavách upadávajú do letargického stavu (estivácie),
kedy neprijímajú žiadnu potravu. Obrovské plochy eurázijských stepí sú domovom mnohých druhov
herbivorných cicavcov, ako sú sajgy stepné, somár ázijský, gazely. Nepravidelné dažde, periodické suchá a
zimný sneh znemožňujú týmto zvieratám akýkoľvek spôsob usadlého života. Sú nútené neustále niekam tiahnuť
a meniť pastviská. Žijú spoločenským spôsobom života prevažne vo veľkých stádach. K ich predátorom patrí
hlavne vlk a ázijský gepard. Najtypickejším zástupcom severoamerických prérií je zubor americký zvaný bizón.
Dnes sú ich populácie silne zredukované a početnejšie sú zastúpené len v niektorých oblastiach.
Na severnej hranici východoeurópskej stepi a biómu opadavého širokolistého lesa sa vytvorila
prechodná lesostep. Je tvorená trávnatým porastom suchých stanovíšť s riedkymi skupinami stromov. V dnešnej
dobe sú lesostepi premenené na polia.

Mapa - stepi a lesostepi

Eurázijská step (Uzbekistan)

Severoamerické prérie (Wyoming, USA)

 Juhoamerická pampa (Argentína)

Puszta (Maďarsko)

Lesostep (Ukrajina)
Stredozemné tvrdolisté lesy

Stredozemné tvrdolisté lesy (ďalej len STL) sa vytvorili na oboch pologuliach medzi 30°-40° zemepisnej šírky
(Stredomorie, Kalifornia, Chile, najjužnejší výbežok Afriky, juhozápadné pobrežie Austrálie).

Stredozemná klíma so suchým letom má podobné vlastnosti vo všetkých oblastiach rozšírenia STL. Priemerné
ročné úhrny zrážok sa pohybujú v rozsahu 500-600 mm (v niektorých oblastiach 800-900 mm), pričom najmenej
5 mesiacov je vlhké obdobie. Výdatné zimné dažde stačia pôdu dostatočne zásobiť vlahou. Priemerné ročné
teploty dosahujú 15°C, v zime sa udržujú okolo 10°C, v lete sú mesačné priemery medzi 18-20°C. Len
výnimočne klesajú nočné teploty v zime pod nulu a len vzácne sa vyskytuje sneh. Výkyvy teplôt zmierňuje
blízkosť morí, s ktorými oblasti STL susedia.

Jednotlivé oblasti STL sú odlišné v druhovej skladbe producentov i konzumentov. Presné označenie vonkajšej
hranice smerom k polopúšťam a stepiam je obtiažne. Pre časť STL v Stredozemí je však v tomto smere
vynikajúcim indikátorom rozšírenie olivovníka európskeho, duba cesmínového a borovice halepskej. Typickým
zástupcom niektorých oblastí je dub korkový, cyprusy, v amerických STL rôzne druhy vždyzelených dubov, v
čílskom type STL sú početnejšie zastúpené ihličnany. Bylinná vegetácia v lete vysychá, je náchylná k horeniu,
čo podporuje frekvenciu ohňov v prírode. Bezstavovce sú zastúpené predovšetkým xerotermofilnými druhmi. Z
významných cicavcov je stredozemská oblasť domovom niekoľkých kopytníkov. Vyskytujú sa tu daniele
mezopotámske, muflón obyčajný, divoké kozy.

Mapa - stredozemné tvrdolisté lesy

Stredozemný tvrdolistý les

Opadavé širokolisté lesy

Opadavé širokolisté lesy (ďalej len OŠL) sa vyskytujú v mierne teplom klimatickom pásme hlavne na severnej
pologuli Zeme. Patria k nemu tiež stredoeurópske dúbravy a bučiny, ktoré tvoria dominantný typ ekosystému v
nížinách, pahorkatinách a nižších hornatinách v strednej Európe, a teda i v Slovenskej republike. OŠL sú
rozšírené vo východnej oblasti Severnej Ameriky, väčšie územia Európy okrem Škandinávie a Stredomoria, vo
východnej Ázii a menšia časť medzi 35°-40° rovnobežkou na južnej pologuli v Chile.

Zrážky a teploty sú rovnomernejšie rozdelené počas roka, čo prináša mierne zimy i letá. Priebeh teploty a zrážok
závisí od vzdialenosti od oceánu. Júl býva najteplejší mesiac s priemernou teplotou 20°C. Vzdialenosť od oceánu
sa prejavuje hlavne na zimných teplotách - niektoré oblasti majú mesačné priemery pod nulou, iné málo stupňov
nad nulou. Priemerné ročné teploty sú okolo 10°C. V typických oblastiach OŠL spadne najviac zrážok v lete,
uprostred vegetačného obdobia. Ročný úhrn zrážok dosahuje 500-1500 mm. V takomto režime je vegetačná
doba dostatočne dlhá a umožňuje rozvoj lesnej vegetácie.

Kľúčovými životnými formami tu sú stromy a kry s opadavými širokými listami. Listnaté lesy sú tu zastúpené
predovšetkým bukovými a dubovými lesmi (buk lesný, hrab obyčajný, dub zimný, dub letný). Rastú tu i ďalšie
listnaté stromy, no ich zastúpenie je pomerne malé. Sú to najmä lipy, javory, bresty, jarabiny. Na rašelinových
pôdach sa darí jelšiam. Americké OŠL tvoria hlavne javorovo-bukové lesy.

Fauna OŠL je bohato zastúpená a hoci sa v amerických a európskych OŠL vyskytujú rôzne živočíšne druhy,
majú veľmi podobnú úlohu v potravových väzbách ekosystému. Bohatstvo fauny je dôsledok dostatočného
množstva a pestrosti rastlinnej potravy. Bohatý výskyt bezstavovcov, najmä hmyzu, zabezpečuje dostatok
potravy pre hmyzožravé vtáky, ktoré sú v bióme listnatého lesa početne zastúpené (sýkorky, drozdy, škorce,
oriešky, ďatle atď.). Z dravcov hniezdiacich prevažne v korunách vysokých stromov tu žijú jastraby, myšiaky,
orly, sokoly. Žije tu aj veľa druhov sov. K charakteristickým stromovým herbivorom spomedzi cicavcov patria
zástupcovia čeľadí vevericovitých a plchovitých. Cicavčích predátorov v korunách stromov reprezentujú druhy
čeľadí mačkovité, lasicovité a v Amerike medvedíkovité. Ekologicky významné druhy veľkých bylinožravcov sú
hlavne z čeľade jeleňovitých (jeleň obyčajný, srnec hôrny, pasrnec bielochvostý v Severnej Amerike). V lesoch
sú početné všežravé svine divé. V európskych listnatých lesoch bol ešte koncom 17. storočia bežne rozšírený
zubor európsky. Z predátorov stojacich na vrchole potravového reťazca sú v tomto bióme zastúpené medvede,
líška obyčajná v Európe a psík medvedíkovitý vo východnej Ázii.

Mapa - opadavé širokolisté lesy mierneho pásma

Opadavý širokolistý les mierneho pásma (Slovensko)

Boreálne ihličnaté lesy

Boreálne ihličnaté lesy patia k najkompaktnejším a najrozsiahlejším biómom Zeme. Sú rozšírené len na severnej
pologuli, kde vytvárajú súvislý vegetačný pás, ktorého šírka na euroázijskom kontinente dosahuje vo východnej
Sibíri až 3000 km. Na južnej pologuli nie sú priaznivé podmienky na ich rozšírenie. Eurázijské boreálne
ihličnaté lesy sa nazývajú tajgy.

Na pacifickom pobreží Kanady a USA vznikol zvláštny ekosystém vždyzelených ihličnatých lesov, ktoré sú už
odlišné od typickej tajgy. Rastie v nich druhovo bohatá zmes ihličnanov o výške až 100 m. Ich dominantným
stromom je známa duglaskatisolistá.

Charakteristické rysy klímy tajgy sú silne kontinentálna klíma, relatívne nízka priemerná ročná teplota, značná
amplitúda medzi minimálnou a maximálnou teplotou, nízky ročný úhrn zrážok s maximom zrážok v lete.
Limitujúcim faktorom pre rozšírenie boreálnych ihličnatých lesov je predovšetkým teplota. Leto je krátke a
teplé, priemerná teplota v najteplejšom mesiaci vystupuje na 10 až 20°C. Zimy sú studené s priemernými
teplotami v najchladnejšom mesiaci -10 až -35°C, minimálne teploty klesajú až pod -50°C.

Dominantnými životnými formami medzi producentami sú ihličnany, ale ich druhové zloženie je v Eurázii
chudobné. Zastúpené sú smreky, borovice, jedle a smrekovce. Z listnatných stromov sa vyskytujú brezy, jelše,
vŕby a jarabiny. Z krovín tu rastú druhy rodov ríbezľa, zemolez a početné sú bazy. Početne sú zastúpené i
machy, ktoré často vytvárajú súvislé koberce a rozsiahle rašeliniská. V lesoch tajgy dochádza k pomalšiemu
rozkladu opadanky ako v listnatých lesoch. Je to zapríčinené nedostatkom kyslíka a živín pre reducentov,
nízkymi teplotami a chemickým zložením opadanky (kyselina sphagnová). Často v ekosystéme tajgy hrá úlohu
oheň, pretože živicové produkty stromov sú dobrým materiálom pre horenie.

Súvisle zapojené tajgy poskytujú herbivorným cicavcom a vtákom len málo potravy. Lepšie podmienky sú na
svetlinách po požiaroch a víchriciach, kde sa usídľujú pre herbivorov oveľa atraktívnejšie listnaté druhy. Medzi
typické cicavce tajgy patria los mokraďový, jelene, jelence, zajace a bobry. Z mäsožravcov sú zastúpené
medvede, vlky, líšky a rysy. Na stromoch sú bežné veveričky a z dravcov sokoly, myšiaky a iné. O niečo
bohatšie sú tu zastúpené bezstavovce, najmä druhy žijúce v pôde a na jej povrchu. Z hmyzu sa tu vyskytujú
predovšetkým druhy listožravé (niektoré motýle), podkôrne (lykožrúty) a drevokazné.

Mapa - boreálne ihličnaté lesy

Tajga
Tundra a polárne oblasti

Tundra je podobne ako tajga súvislý rozsiahly bióm pokrývajúci veľké plochy v arktickej oblasti. Hlavné časti
tundry sa nachádzajú v subarktickom pásme na severe Eurázie a Ameriky, pozdĺž severného okraja Eurázie
(Škandinávia, európska časť Ruska, Sibír a priľahlé ostrovy), pozdĺž severného okraja Severnej Ameriky
(Kanada, Aljaška, okraje Grónska) a na väčšej časti Islandu. Charakterizuje ju bezstromový rastlinný kryt,
rozľahlé močariská a dlhodobo zmrznutá pôda - permafrost. Na juhu tundra postupne prechádza do tajgy.

Tundra

Ročná priemerná teplota je v tundrách nižia ako 0°C. V zime klesajú teploty v tundre až na -40°C a väčšinu roka
(niektoré oblasti až 9 mesiacov) je pokrytá snehom. Teplota je teda limitujúcim faktorom v tomto bióme.
Vegetačné obdobie závisí od dĺžky trvania letného oteplenia (nad 5-6°C). V tundrách dosahujú priemerné teploty
najteplejšieho letného mesiaca 6 až 10°C. Priemerné ročné zrážky v tundre sú veľmi nízke a pohybujú sa zväčša
medzi 200 až 300 mm. Z hľadiska množstva zrážok možno teda tundru prirovnať k púšti, ktorá sa však v
krátkom lete, keď sa sneh roztopí, premení na močiar, pretože tesne pod povrchom sa nachádza permafrost.
Veľmi dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje život v tundre, je ročná periodicita svetlej a tmavej časti dňa.
Smerom k pólom sa totiž periodicita svetla a tmy mení zo striedania dňa a noci na striedanie svetlého leta a
tmavej zimy. Týmto parametrom sa zonálna tundra výrazne odlišuje od alpínskej tundry.

Pre drsné tundrové podnebie je tamojšia rastlinná i živočíšna ríša chudobná, tundra je však súčasne aj veľmi
mladý ekosystém, ktorý sa vytvoril po ústupe ľadovcov iba pred necelými 10000 rokov. V extrémnych
klimatických a pôdnych tundrových podmienkach dokážu prežiť iba druhy špecializované na život v krátkom
lete a druhy adaptované na extrémne nízke teploty. Tundra je vlastne vlhké arktické trávnaté spoločenstvo, v
ktorom prevládajú lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny, najmä brezy a krovinaté vŕby. Výska krov nie je
väčšia ako výška snehovej pokrývky (30-40 cm), pretože ak čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko
podľahne krutému vetru.

Ekosystém je preplnený nepríjemnými dvojkrídlovcami, ktoré nedovoľujú človeku vykonávať takmer nijakú
činnosť. Jedným z najnepríjmnejších je strečok, ktorý útočí na soby a usídľuje sa v ich nozdrách alebo pod
kožou. Z vajíčok sa vyvíjajú larvy, ktoré sa neskôr prevŕtajú cez kožu, vypadnú z tela hostiteľa na zem, a tam
metamorfujú na dospelého strečka. Tieto larvy môžu byť dlhé až 25 cm. Medzi otužilé druhy vtákov, ktoré žijú v
tundre celý rok, patria snehule, sovy snežné a krkavce. Jedným z mála tundrových druhov cicavcov je lumík
pestrý, ktorý zohráva v tundrovom ekosystéme veľmi dôležitú úlohu ako potrava sovy snežnej a líšky polárnej.
Lumíky sú známe dramatickými výkyvmi početnosti, ktoré následne ovplyvňujú aj početnosť predátorov. V
tundre žije aj niekoľko druhov hrabošov a niekoľko šeliem, napríklad hranostaj a líška polárna. Kedysi sa v lete
pásli v tundre aj veľké stád sobov, ktoré sa na zimu sťahovali do lesa, dnes je však voľne žijúcich sobov len
málo. Tunderná fauna je typická migráciou (lumíky pri premnožení, soby za potravou).

Nehostinnej klíme tundry sa živočíchy museli prispôsobiť. Adaptácie živočíchov na drsné tundrové podmienky
sú veľmi rozmanité a môžu sa prejavovať v morfologických, fyziologických či etologických vlastnostiach ich
nositeľov. Medzi najvýraznejšie adaptácie teplokrvných tundrových živočíchov patria adaptácie spojené s
termoreguláciou. Podľa Bergmannovho pravidla sú niektoré teplokrvné živočíchy v chladnejších oblastiach
väčšia a ťažšie ako ich príbuzné formy v teplejších oblastiach, čo platí najmä pre vlky, líšky a prípadne aj
medvede. Podľa Allenovho pravidla majú niektoré teplokrvné živočíchy zasa kratšie a menšie telesné prívesky,
napríklad ušnice, zobáky, chvosty či končatiny, ako ich príbuzné formy žijúce v teplejších oblastiach. Tundrová
líška polárna má kratší rypák a ušnice ako líška hrdzavá z mierneho pásma aj ako líška fenek z púští Starého
sveta. Podobný jav možno pozorovať aj na zajacoch. S termoreguláciou súvisí aj hustejšia a svetlejšia srsť
tundrových foriem v porovnaní s ích príbuznými žijúcimi v miernejších podmienkach.

Polárne oblasti

Smerom k väčším zemepisným šírkam nastupujú ľadové polárne oblasti vyznačujúce sa krátkym letom a tmavou
treskúcou zimou. Krajinou sa preháňajú kruté vetry, voda je zmrznutá a sneh a ľad bránia suchozemským
živočíchom pri presunoch a hľadaní potravy. Zvieratá polárnych oblastí sú krutým podmienkam prispôsobené
rozlične, napríklad hustou srsťou alebo nemrznúcou krvou. Dve polárne oblasti Zeme sa od seba výrazne líšia.
Oblasť okolo južného pólu - Antarktída - je zmrznutý svetadiel, zatiaľ čo oblasť pri severnom póle - Arktída -
je zmrznutý oceán. S Arktídou susedí rovinatá zmrznutá a bezlesá časť súše čiže vyššie spomínaná tundra.

Flóru arktídy tvoria len riasy, machorasty a lišajníky. Väčšina života sa odohráva v mori. Fauna je pomerne
chudobná na druhy, ale veľmi bohatá na počet jedincov. V arktickej oblasti žije len veľmi málo suchozemských
cicavcov, napríklad pižmoň severský, medveď biely a líška polárna, ale až 17 druhov morských cicavcov a
približne 150 druhov morských rýb. Dominantnou zložkou ekosystému arktickej oblasti je fytoplanktón a
zooplanktón. Bohatý morský život je umožnení vďaka väčšiemu obsahu kyslíka v chladnejšej vode.

Antarktickú oblasť tvorí svetadiel Antarktída a priľahlé južné časti Atlantického, Indického a Tichého oceánu.
Antarktídu pokrýva vrstva ľadu, ktorá miestami dosahuje hrúbku až 4,8 km. Životné podmienky sú v
antarktickej oblasti sú ešte drsnejšie ako v Arktíde. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca na pobreží
nedosahuje ani 0°C, vo vnútrozemí je ešte chladnejšie. V zime klesá teplota až na -87°C, v lete dosahuje zväčša -
25 až -35°C. Nad nad oceánom je o niečo teplejšie, pričom v zime prevládajú teploty okolo -30°C, v lete
vystupujú na 0 až +4°C. Vietor na súši dosahuje rýchlosť až 300 km/hod, pričom ženie so sebou množstvo
ľadových čiastočiek. Zrážky sú bohatšie ako v Arktíde, pričom ich ročný úhrn dosahuje 300 až 350 mm (v zóne
cyklón až 800 mm), sú však prakticky výlučne vo forme snehu, iba nad oceánom môže byť aj dážď.

Iba dve percentá povrchu Antarktídy sú bez ľadovej pokrývky, ani na tejto obnaženej súši však nie je pôda. Z
rastlín prevládajú na súši lišajníky a machorasty, pričom jedinými stálymi živočíchmi Antarktídy sú určité druhy
drobného hmyzu. Skalnaté a ľadové prostredie Antarktídy tak predstavuje najdrsnejšie životné podmienky na
celej planéte. Oceán obklopujúci Antarktídu je však bohatý na živiny a poskytuje dostatok potravy pre množstvo
rýb, tuleňotvarých a veľrybotvarých cicavcov, ako aj morských vtákov (tučniaky).
 Mapa - tundra

Arktída

Antarktída

BIOGEOCHEMICKÉ CYKLY

Cyklus vody tvorí samostatný hydrologický cyklus.

Cyklus vodíka je buď súčasťou vody alebo ostatných cyklov.
Hydrologický cyklus
Základom tohto cyklu je výmena vody medzi zemským povrchom a atmosférou prostredníctvom odparovania
(transpirácie) a zrážok. Môžeme rozlíšiť veľký kolobeh na úrovni biosféry a malý kolobeh na úrovni
ekosystému. Transpirácia sa výrazne podieľa na vodnej bilancii terestrických (pozemných) ekosystémov. Tento
cyklus je ovplyvnený človekom, jeho poľnohospodárskou a priemyselnou činnosťou, spotrebou pitnej vody,
výstavbou vodných elektrární atď.
 Hydrologický cyklus
Cyklus uhlíka
Uhlík je najrozšírenejší prvok živej hmoty. Jeho cyklus patrí k najjednoduchším. Z ekosystému sa uvoľňuje vo
forme CO2 práve tak rýchlo ako sa do neho dostáva. Rozhodujúci význam má pomer CO2 v atmosfére k
CO2 rozpustenému vo vode. Výmena medzi týmito prostrediami sa deje difúziou a do vôd sa dostáva aj
zrážkami. Časť uhlíka sa ukladá vo forme humusu, nafty, rašeliny, uhlia, schránok živočíchov či ukladanie
uhličitanov v zemskej kôre. V posledných rokoch sa množstvo CO2 v atmosfére zvyšuje priemyselnou činnosťou
človeka.

Cyklus uhlíka
Cyklus dusíka
Atmosférický dusík tvorí molekuly N2, ktoré sú medzi sebou spojené trojitou kovalentnou väzbou. V takejto
forme sa správa ako inertný plyn a väčšina organizmov nie je schopná takýto dusík asimilovať. Organizmy sú
schopné prijímať ho len vo forme dusičnanov, dusitanov, amoniaku alebo v organických zlúčeninách (močovina,
proteíny). Energia bleskov alebo prelet meteorov dokážu molekuly dusíka "rozbiť", a takýto reaktívny atomárny
dusík potom reaguje s vodnou parou za vzniku kyseliny dusitej.
Rôzne pôdne baktérie sú schopné zmeniť molekulu N2 vďaka enzýmu nitrogenáze. Patria sem symbiotické
baktérie rodu Rhizobium, ktoré sa viažu na korene rastlín čeľade bôbovitých a atmosferický dusík
menia na amoniak. Nitrifikačné baktérie ako Azotobacter či Clostridium menia amoniak najprv na dusitany a
potom až na dusičnany.

Cyklus dusíka
Cyklus kyslíka
Kyslík sa začal uvoľňovať do atmosféry až potom, čo na Zem preniklo ultrafialové žiarenie, ktoré spôsobilo
disociáciu (chemický rozpad) vodných pár v horných vrstvách atmosféry a následný vznik kyslíka. Po vzniku
jednoduchých organizmov sa zvýšilo množstvo kyslíka (O2), bol väčší aj objem ozónu (O3). Tak sa
vytvorila ozónová vrstva a na Zemi sa začal vyvíjať život. Prvé anaeróbne organizmy sa museli ovzdušiu s
kyslíkom prispôsobiť. Rozvinula sa fotosyntéza, a tým sa rapídne zvýšil objem kyslíka v atmosfére. Začali sa
vyvíjať organizmy schopné respirácie (dýchania). Najviac kyslíka uvoľňujú v súčasnosti morské riasy a
fotosyntetizujúce rastliny. Časť kyslíka je viazaná v uhličitanových sedimentoch na dne morí a oceánov.
 Cyklus kyslíka
Cyklus fosforu
K hlavným zásobám fosforu patria sedimenty a horniny v litosfére. Uvoľňuje sa zvetrávaním a katabolickými
reakciami organizmov. Veľká časť zvetraných hornín sa dostáva do vody. Odtiaľ človek získava ročne asi 60
tisíc ton fosforu.

Cyklus fosforu
Cyklus síry
Hlavným zdrojom síry sú anorganické sírany, ktoré sú redukované autotrofnými organizmami. Zdroje síry sú
najmä v zemskej kôre a pôde, v menšej miere aj v atmosfére. Vo vodách patria síranové katióny k
najpočetnejším. Síra nepatrí k limitujúcim faktorom organizmov, ale ako súčasť aminokyselín metionínu a
cysteínu je potrebná. Množstvo mikroorganizmov viaže síru a mení ju na sírovodík či sírany. Do atmosféry sa
vďaka priemyselnej činnosti človeka dostáva oxid siričitý (SO2).

Cyklus síry

Environmnetalistika
Človek, ktorý sa živil zberom plodov, lovom živočíchov pre svoju obživu, bol priamo súčasťou prírodného
prostredia, teda z hľadiska ekológie mal postavenie predátora. V celom svojom vývoji sa človek prispôsoboval
podmienkam prostredia ako ostatné živočíchy, ale na rozdiel od nich ich začal postupne aj aktívne meniť,
prispôsobovať ich naopak svojim potrebám.
Rozsiahle odlesňovanie spojené s rozvojom poľnohospodárstva, remesiel a neskôr v súvislosti so začiatkami
priemyselnej revolúcie, rozmiestňovania výrobných činností v krajine, jednostranné obrábanie a vysúšanie pôdy,
bezohľadný lov niektorých živočíchov a náhodné rozširovanie rastlinných a živočíšnych druhov - tým všetkým
sa výrazne menili prírodné ekosystémy a narúšala sa pôvodná ekologická rovnováha v rozsiahlych
oblastiach Zeme, čo spôsobovalo ďalšie zvýšenie vodnej a veternej erózie, devastáciu krajiny, vyhubenie
mnohých druhov rastlín a živočíchov.
Vplyvy človeka na okolité prostredie nadobudli globálny, celosvetový charakter. Zrýchlilo sa čerpanie a
využívanie prírodných zdrojov a hromadenie najrôznejších odpadov. V súvislosti s celkovou chemizáciou
prostredia sa do prírody dostávajú rôzne nebezpečné látky.
Životným prostredím človeka rozumieme všetko, s čím človek (jedinec, spoločenská skupina alebo celé
ľudstvo) je alebo môže byť v relatívne bezprostrednom vzájomnom vzťahu.
Súčasné problémy vzťahu človeka a jeho životného prostredia sú logickým dôsledkom doterajšieho
nerovnomerného vývoja ľudskej populácie a jej prístupu k využívaniu a ovplyvňovaniu prírody.
Problémy ovzdušia
Do ovzdušia sa dostávajú plynné, kvapalné aj pevné látky; niektoré z nich môžu byť aj rádioaktívne. Nazývame
ich emisie.
Pevné emisie sú rôzne častice, ktoré sa dostávajú do ovzdušia najmä z priemyselných podnikov, z elektrární
atď.; spolu s prachom (zo stavebníctva, z veternej erózie a pod.) tvoria pevné látky v ovzduší. Tie najmä v
niektorých veľkých mestách obmedzujú množstvo slnečného žiarenia dopadajúceho na povrch Zeme.
Plynné znečistenie ovzdušia spôsobujú predovšetkým tieto látky:
Oxid siričitý (SO2) je najrozšírenejšou nečistotou. Z ovzdušia sa vymýva pri dažďových zrážkach, ktoré sú
potom kyslé, okysľujú vodu aj pôdu, čo je veľmi nepriaznivý jav z hľadiska ekologickej rovnováhy.
Oxidy dusíka, fluór, chlór, oxid uhoľnatý, rozličné organické zlúčeniny, zlúčeniny olova, mangánu a mnohých
iných prvkov sú toxické, niektoré z nich sú karcinogénne.
Vzájomnými reakciami nečistôt v ovzduší vznikajú imisie. Vznikajú tak aj rôzne typy smogu.
Nečistoty v ovzduší ovplyvňujú ľudské zdravie, spôsobujú úhyn živočíchov vo voľnej prírode, u hospodárskych
zvierat sa prejavujú zníženou produkciou a spôsobujú úhyn včiel. Nečistoty v ovzduší pôsobia výrazne aj na
urýchľovanie korózie, na rozpad stavebných hmôt, poškodzovanie náterov.
V súčasnosti sa v ovzduší postupne zvyšuje aj koncentrácia oxidu uhličitého. Množstvo CO2 má vplyv na
podnebie, lebo pôsobí v atmosfére ako vrstva skla. Vracia IČ späť na Zem. Dochádza k tzv. skleníkovému
efektu.
Ozónová diera – zníženie množstva ozónu v atmosfére vplyvom freónov a následné prenikanie UV žiarenia na
Zem.
Znečišťovanie vôd
Moria sú ohrozované najmä znečisťovaním ropnými produktami pri lodnej doprave, pri ťažbe ropy, pri
haváriách tankerov. Veľké rieky ústiace do mora predstavujú väčšinou veľmi znečistené stoky prenášajúce
rôzne, často toxické nečistoty, ako zlúčeniny ťažkých kovov, ďalej saponáty, pesticídy a ich zvyšky a pod.
Znečisťovanie morí ohrozuje celosvetovú produkciu kyslíka, spôsobuje zníženie rybolovu, znehodnocovanie
morského pobrežia na rekreáciu a život ľudí, hynutie morských živočíchov a rastlín.
Do vodných tokov sa vypúšťajú odpadové vody z priemyslu, z poľnohospodárskej výroby a z miest.
Nečistotami sú napr. ropné produkty, saponáty, rozličné kaly, toxické látky, ale aj silážne šťavy, močovka a iné
organické látky, ktoré často prenášajú aj zárodky infekcií, a cudzopasníky.
Vo vodných tokoch sa sleduje akosť vody a zisťuje sa najmä kyslíkový režim, základné chemické zloženie a
obsah zvláštnych látok. Pre každý z týchto ukazovateľov sú stanovené normy a výsledkom je zaradenie čistoty
vodného toku do stupnice.
Podzemné vody sú znečisťované z prehnojovanej pôdy, pri ropných haváriách a vplyvom znečistených
vodných tokov. Znečistenie spodných vôd je zvyčajne veľmi dlhodobé, na niekoľko desiatok až stoviek rokov.
Eutrofizácia vody
Vysoký obsah dusíka a fosforu vo vode vedie k eutrofizácii vody. V prvej fáze nadbytku živín dochádza k
premnoženiu vodných rastlín (najmä rias a siníc), voda zozelenie, zarastá. Obmedzuje sa výmena plynov medzi
vodou a ovzduším, z vody sa postupne stráca kyslík. Odumreté rastliny klesajú ku dnu, kde stúpa podiel
hnilobných procesov, uvoľňuje sa amoniak, sulfán a pod.
Ohrozovanie pôdy
Kyslý dážď okysľuje pôdu, a tým sa menia jej vlastnosti, vyplavuje sa viac vápnika, horčíka, draslíka, ničia sa
pôdne organizmy a pôda sa menej prevzdušňuje.
V pôde sa hromadia z emisií aj niektoré kovy (vanád, arzén, olovo, kadmium) a pesticídy a spôsobujú ich
toxicitu. Ohrozením pôdy sú aj ropovody, z ktorých môže pri haváriách unikať do pôdy ich obsah.
Vážnym ohrozením pôdy na celom svete je vodná a veterná erózia. Erózia pôdy sa urýchľuje orbou po
spádnici, cestami, odstraňovaním mačiny (časť trávnika s vrstvou zeme), nesprávnymi osevnými postupmi a
veľkým zväčšovaním lánov bez ochrany lesov alebo krovín.
Okrem kvality pôdy je vážne ohrozovaný aj rozsah pôdy. Budovanie sídlisk, ciest, priemyselných a
poľnohospodárskych podnikov a ťažba nerastných surovín vyžaduje často veľké plochy pôdy, a to aj úrodnej
pôdy. Pôda predstavuje nenahraditeľný prírodný zdroj na získavanie potravy; úbytky ornej pôdy je preto
nevyhnutné radikálne obmedziť .

Ochrana prírody

Pasívna: osveta, predávanie informácií v rámci vyučovania

Aktívna: Rozlišujeme:

 územnú ochranu prírody – zahŕňa osobitnú ochranu na vymedzenom území

 druhová ochrana prírody – je osobitná ochrana druhov, rastlín, živočíchov, nerastov a
skamenelín.

Podstatou ochrany prírody je prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života,

utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov,
záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie
ekologickej stability.

Najúčinnejšiou a najkomplexnejšoiu formou ochrany prírody je územná ochrana, ktorá zabezpečuje

ochranu nielen jednotlivých druhov či skupín, ale tiež ich biotopov.

V Slovenskej republike platí zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý vymedzuje
veľkoplošné a maloplošné chránené územia, zásady ochrany prírody, vymedzuje ochranu chránených
území, chránených druhov organizmov. Zákon pre územnú ochranu prírody a krajiny vymedzuje
5 stupňov ochrany, v ktorých sa obmedzuje využívanie zásahy do prírody a krajiny. Rozsah
obmedzení sa zvyšuje s rastúcim stupňom, najprísnejšia ochrana platí v piatom stupni.

Podľa toho, ako veľké je, a akým spôsobom je chránené územie, rozlišujeme:

1. Veľkoplošné chránené územia:

 rozloha nad 1000 ha

 Národné parky - NP
 Chránené krajinné oblasti - CHKO
 vyhlasované sú vládou

2. Maloplošné chránené územia:

 rozloha do 1000 ha
 Prírodné rezervácie - PR
 Chránené areály - CHA
 Prírodné pamiatky - PP
Národný park - NP – prevažujú s ekosystémami, ktoré nie sú zásadne zmenené ľudskou činnosťou,
alebo územia v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a
najvýznamnejšie prírodné dedičstvo. Na týchto územiach je ochrana prírody nadradená nad ostatné
činnosti a platí 3. stupeň ochrany a návštevný poriadok.

Na území Slovenka máme 9 národných parkov: Tatranský národný park –TANAP, Národný park
Nízke tatry – NAPANT, Národný park Slovenský raj, Národný park Malá Fatra, Národný
park Pieniny – PIENAP a Národný park Poloniny, Národný park Muránska planina, Národný
park Veľká Fatra, Národný park Slovenský Kras.

Chránená krajinná oblasť - CHKO – územie s rozptýlenými ekosystémami, ktoré sú významné pre
zachovanie biologickej rozmanitosti a ekologickej stability. CHKO má charakteristický vzhľad krajiny,
príp. špecifické formy historického osídlenia. Platí tu 2. stupeň ochrany. Na Slovensku máme tieto
CHKO: Biele Karpaty, Cerová vrchovina, Dunajské luhy, Horná Orava, Kysuce, Latorica, Malé
Karpaty, Ponitrie, Poľana, strážovské vrchy, Vihorlat, Východné Karpaty, Záhorie a Štiavnické
Vrchy.

Prírodná rezervácia –PR je lokalita predstavujúca pôvodné, alebo ľudskou činnosťou málo
pozmenené biotopy európskeho významu, alebo biotopy národného či európskeho významu, prípadne
biotopy druhov národného významu.

Takéto územie môže Ministerstvo životného prostredia vyhlásiť za národnú prírodnú rezerváciu-
NPR. Na týchto územiach platí 4., prípadne až 5. stupeň ochrany. Na Slovensku máme napríklad
tieto PR: PR Machnatý vrch, Opatovské jazierko, Pod Homôlkou, alebo napríklad Beckovské
Skalice.

Chránený areál – CHA je lokalita v ktorej sú biotopy európskeho alebo národného významu, alebo
taká lokalita, ktorá je biotopom druhu európskeho alebo národného významu. Priaznivý stav týchto
biotopov záleží na obhospodarovaní človekom. Môže tu platiť 3., 4., alebo 5.stupeň ochrany. CHA na
Slovensku napríklad: CHA Hate, Park Janka Kráľa, Brezová stráň, Ostrá a Tupá skala.
 Obr.: Ostrá a Tupá skala

Prírodné pamiatky – PP - na ich území platí 5. stupeň ochrany.

Obr.: Prírodná pamiatka Belianska jaskyňa

Ochrana sa netýka len prírody, ale aj ohrozených a chránených živočíchov a rastlín. Zoznam
chránených organizmov nájdeme v červených knihách a zoznamoch organizácie CITES.

Medzi zákonom chránené rastliny zaraďujeme napríklad: plesnivec alpínsky, poniklec slovenský,
bleduľa jarná, lekno biele.

Medzi zákonom chránené živočíchy u nás patrí napríklad: orol skalný, medveď hnedý, rosnička
zelená, kamzík vrchovský či vydra riečna.

CITES (Convention on International Trade in Endangered Species of Wild Fauna and Flora) je
oficiálne používaná skratka pre medzinárodný dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými
druhmi voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín , ktorý bol podpísaný dňa 3. 3. 1973 vo
Washingtone.

Cieľom dohovoru je postaviť svetový obchod s ohrozenými druhmi pod spoločnú kontrolu všetkých štátov sveta,
tak aby sa dosiahla ich ochrana pred úplným vyhubením vplyvom bezohľadného získavania pre obchodné účely.
V súčasnosti k nemu pristúpilo viac ako 180 krajín sveta.
Približne 5800 druhov živočíchov a 30 000 druhov rastlín je pod ochranou CITES.