ČURNÝ - FURMAN - JANURA 2013

ČURNÝ, Marián - FURMAN, Martin - JANURA, Tomáš. Tehliarstvo

na Orave. Brickmaking in Orava. In Zborník Oravského múzea, roč.
29, 2012, Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava : Dolný Kubín, 2013, s.
100-133.
 ZBORNÍK ORAVSKÉHO MÚZEA, 2012, XXIX: 100 – 133

Tehliarstvo na Orave1

Marián Čurný – Martin Furman – Tomáš Janura

Iba nedávno uplynulo desať rokov od vydania práce o stredovekej

architektúre na Orave. Jej autor M. Čajka si na základe vedomostí o geograickom
charaktere tejto oblasti a jej historických súvislostiach vývoja všíma možnosti
vzniku a rozvoja miestnej sakrálnej a profánnej architektúry v stredoveku.
Z uvedenej práce vyplýva niekoľko záverov, ktoré sú kľúčové aj pre otázky riešené
v tomto príspevku. V prvom rade ide o neveľkú pramennú bázu a málopočetnosť
stojacich stredovekých pamiatok.2 Tieto fakty sú vymedzené a do značnej miery
konečné. Štúdium využívania pálenej keramiky ako stavebného materiálu, ale
rovnako aj jej produkcie ako historickej výrobnej činnosti v oblasti Oravy treba
chápať v zmysle kooperácie viacerých vedných disciplín (histórie, etnograie,
architektúry), pričom sa ukazuje, že dôležitú úlohu v nej budú mať aj výsledky
archeologického bádania. Doterajšie poznatky o charaktere stredovekej
architektúry na Orave sa nezmieňujú o využívaní tehál či iných tehliarskych
výrobkov z veľkej skupiny pálenej stavebnej keramiky, čo dozaista súvisí so
skutočnosťami, na ktoré poukázal už M. Čajka.
Uvedomujúc si neuspokojivý stav bádania v tejto oblasti začali autori
príspevku od roku 2009 so spontánnym zberom predmetov stavebnej keramiky
a to najmä v súvislosti s terénnymi aktivitami Krajského pamiatkového úradu
v Žiline a pri príležitosti nepočetných archeologických výskumov, ktoré v tomto
regióne vykonával Archeologický ústav SAV v Nitre, Slovenský archeologický
a historický inštitút v Bratislave a Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom
Kubíne. Postupne sa bádateľský zámer rozšíril aj o štúdium archívnych prameňov
viažucich sa k výrobe a používaniu tehál a stavebnej keramiky na Orave, ktoré
sú deponované v Štátnom archíve v Bytči a jeho pobočke v Dolnom Kubíne.
V súčasnosti predstavuje nasledovný prehľad gros informácií o historickom
tehliarstve na Orave, ktoré bolo možné získať v rámci časovo nedlhého,
polosystematického štúdia.

Historické pramene
Historické pramene a ich súčasné zovšeobecnenia nám umožňujú do
určitej miery rekonštruovať dobové pomery aj na Orave. Pre potreby sledovanej
problematiky sa zameriame na hospodárske dejiny regiónu v spojení s poznatkami
1
Textová časť Tomáša Januru vznikla v rámci grantu VEGA „Dimenzie regionálnych dejín na príklade
Oravy“ (č. 2/0124/12) a textová časť Mariána Čurného v rámci grantu VEGA „Charakteristické
vlastnosti zložiek materiálnej kultúry zo stredovekých sídlisk a pohrebísk“ (č. 2/0034/11). Srdečná
vďaka autorov za pomoc patrí Mgr. Michalovi Čajkovi, PhD., PhDr. Marekovi Ďurčovi, PhD.
a Mgr. Pavlovi Jelínkovi, PhD.
2
ČAJKA, M.: Počiatky a vývoj stredovekej architektúry na Orave. In: Zborník Oravského múzea
XIX. Dolný Kubín, 2002, s. 7 – 33.

100
o jeho stavebnom vývoji. Tento prístup v prípade Oravy je možné využívať zhruba
od konca 16. storočia, pretože početnejšie množstvo písomných prameňov sa nám
zachovalo až odvtedy. Zároveň treba konštatovať, že murovaná architektúra tu
vznikala prevažne až v priebehu mladšieho novoveku.
Najvhodnejšou stavebnou pamiatkou na výskum v súčasnosti je Oravský
hrad, najvýznamnejšia profánna stredoveká stavba na Orave, ktorej stavebný vývoj
sa uzavrel v novoveku.3 Poukazujú na to poznatky zo starších bádateľských období,
no najmä z najnovších odborných výskumov, pri ktorých sa tiež očakávalo, že
poskytnú ideálnu možnosť identiikácie viacerých druhov stavebnej keramiky. Päť
sezón archeologického a stavebno-historického výskumu v priestore Stredného
a Dolného hradu, realizovaných v rokoch 2007 – 2011,4 predbežne nepotvrdilo
prítomnosť stredovekých tehál či inej stavebnej keramiky z obdobia stredoveku.
V rámci novovekých vrstiev sa zistili úlomky tehál, ktoré však zatiaľ neboli bližšie
analyzované, a preto nie je možné určiť, či ide o stredoveké tehly. Za dôležitý
poznatok treba považovať tiež zistenie, že v stredovekých vrstvách a murovaných
konštrukciách sa tehly nevyskytovali. Práve na Dolnom hrade vznikla v novoveku
najvýznamnejšia zástavba s Thurovským palácom a Kaplnkou sv. Michala.
V prízemných miestnostiach paláca, ktoré boli na svoje účely upravené založením
tehlových klenieb v dobe držby hradu Františkom Thurzom (1556 – 1574)5, sa
v roku 2013 uskutočnil archeologický výskum.6 Zo zistených situácií, viažucich
sa k thurzovským stavebným aktivitám v období od druhej polovice 16. storočia
po prvú štvrtinu 17. storočia, pochádza viacero formátov renesančných tehál.
V roku 2002 v hradnej kaplnke realizovali J. Gonda a E. Gondová historický,
umeleckohistorický, architektonický a reštaurátorský prieskum, pričom tu
identiikovali minimálne deväť stavebných etáp. V rámci barokovej stavebnej
etapy, ktorá je datovaná do roku 1751, boli použité aj tehly (na vymurovanie
plastických pilastrov na stene v blízkosti jednotlivých stĺpov).7
Tehliarstvo patrilo k tzv. čiernym remeslám, ako bolo napr. dechtárstvo,
vápenníctvo, uhliarstvo či výroba potaše (draselnej soli používanej najmä pri výrobe
skla). Pri týchto remeslách sa nevyžadovala špeciálna forma jeho organizovania, ako
to zaznamenávame pri väčšine ostatných remesiel. Tie sa hlavne z ekonomických
a obranných dôvodov združovali v cechoch, ktoré boli zárukou nedotknuteľnosti
ich záujmov. Cech tehliarov však v Uhorsku nikdy nevznikol.8 Výroba tehál sa
3
PLAČEK, M: – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 220 – 223.
4
MATEJKA, M. – ŠIMKOVIC, M. – STEHLÍKOVÁ, J. – ČAJKA, M. – STRAKOVÁ. L.: Nové
poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In:
Zborník Oravského múzea XXVII, Dolný Kubín, 2010, s. 101–120; STEHLÍKOVÁ, J. – ČAJKA,
M. – HLAVATÁ, J.: Archeológia na Oravskom hrade. In: Historická revue XX/5, 2009, s. 24–29.
5
ČAPLOVIČ, P.: Oravský zámok. Banská Bystrica, 1967, s. 84.
6
Archeologický výskum pod vedením Mgr. P. Jelínka, PhD. tu realizoval Slovenský archeologický
a historický inštitút (SAHI) v spolupráci s Múzeom P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne
(Mgr. M. Čajka, PhD.).
7
ČAJKA, M. – MICHALCOVÁ, M.: Obnova interiéru Kaplnky sv. Michala na Oravskom hrade.
In: Monumentorum tutela 17, Bratislava, 2006, s. 107, 108, 110, poz. 3, 12.
8
HOUDEK, I.: Cechovníctvo na Slovensku. Turčiansky Svätý Martin, 1943, s. 35.

101
 uskutočňovala zvyčajne v súvislosti s konkrétnou stavebnou činnosťou, preto
často išlo iba o jednorazové výrobné aktivity. So stabilnou tehliarskou výrobou ako
predmetom podnikania a zisku sa stretávame vo výraznejšej miere až v novoveku
v rámci hospodárenia našich miest či zemepanských majetkov. Práca tehliarov
bola ťažká a nie najlepšie odmenená, pričom sa mohla vykonávať aj formou
poddanskej dávky. Spolu s tehliarom zvyčajne pracovala celá jeho rodina. Ich
spoločenský status nebol vysoký a u domáceho obyvateľstva nepožívali prílišný
rešpekt. Tehliari a ich rodiny sa pohybovali na okraji spoločnosti, preto nebolo
veľa dôvodov, aby sa o nich zaujímali doboví autori. Aj preto dlhú dobu zmienky
o tehliaroch prakticky nepoznáme a údaje o historickom tehliarstve musíme čerpať
z prameňov prevažne osobitého hospodárskeho charakteru.9
Doterajšie spracovania hospodárskych pomerov na Orave, ktoré poznáme
podrobnejšie od 17. storočia, sa o výrobe tehál nezmieňujú vôbec.10 Našu pozornosť
preto musíme upriamiť na jednej strane na komplexnejšie súpisy hospodárskeho
charakteru (urbárske a daňové súpisy, súpisy remeselníkov a podnikateľov a pod.)
a na strane druhej na písomné pramene súvisiace so stavebnou činnosťou. Ako
príklad možno uviesť urbáre mestečiek Veličná a Trstená a panstva hradu Orava
zo 17. a 18. storočia.
Hospodárstvo mestečka Veličná bolo v období od roku 1607 do polovice
18. storočia založené na rastlinnej a živočíšnej výrobe a spracovávaní ich
produktov, s čím súvisí rozvoj celej škály potravinárskych odvetví (mlynárstvo
a pekárstvo, pivovarníctvo, výroba liehovín, predaj mäsa, medu a vosku a pod.),
ktoré boli dopĺňané rybolovom a lovom. Okrem toho sa výrazne rozvíjala ťažba,
spracovanie (píly, výroba šindľov) a obchod s drevom, súkenníctvo (valchy na
súkno) a obchod so soľou. Ďalšie príjmy okrem prenájmov mestského majetku
(mlyny, jatky, mestské pivnice, lúky a pasienky, miestnosti v mestskom dome)
znamenali trhy a jarmoky. Z remeselníkov spracujúcich hlinu sa vo Veličnej
spomínajú v roku 1734 iba hrnčiari,11 tehliari nie. Dôležitou informáciou je údaj
z urbára z roku 1607, podľa ktorého malo mestečko podmienku stavať krásne
domy, pričom v prípade jej porušenia hrozila pokuta 40 zlatých.12 Pod pojmom
„krásne domy“ boli akiste myslené murované stavby, pričom použitie tehál
nemusí byť vylúčené. Rovnaký záver vyplýva aj z opakovaného ustanovenia
mešťanom Trstenej v urbároch Oravského panstva pre mestečko Trstená z rokov
1607, 1609 a 1627. Tu sa dokonca pod hrozbou straty slobôd a pokuty až 300
zlatých nariaďuje, aby „magi swe domy peknie wistawane, gako na Mestianow

9
ČURNÝ, M.: Tehla ako stavebný materiál stredovekej a novovekej architektúry na Slovensku.
Pohľad archeológa. Dizertačná práca. Archeologický ústav SAV. Nitra 2008, s. 118, 119; ČURNÝ,
M. – JAVORSKÝ, F.: Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku. In: FORUM
URBES MEDII AEVI VI, Brno, 2011, s. 40.
10
KAVULJAK, A.: Historický miestopis Oravy. Bratislava, 1955; MASLÍKOVÁ, Ľ.: Vývoj osídlenia
a hospodárskych pomerov na dolnej Orave. In: Zborník Oravského múzea 26, Dolný Kubín, 2009,
s. 9–27.
11
MASLÍKOVÁ, Ľ.: Hospodárske pomery vo Veličnej na základe urbárov zo 17. a prvej polovice 18.
storočia. In: Historia Nova I/1, Bratislava, 2010, s. 49.
12
Tamtiež, s. 43.

102
zalezi“.13 Podobný prehľad o charaktere hospodárenia poskytuje aj účtovný
predpis panstva hradu Orava z roku 1602. Okrem už uvedeného sa spomínajú
poplatky za mäsiara, jahňatá, ovce, drevo, chmeľ, syr, prenájom holí, drábov, pílu,
vyklčovanie lúk a seno. Ďalej sa spomína povinnosť účasti poddaných na opravách
hradu, odovzdávanie desiatku zo šindľov, prenájom krčiem, mlynov a píl a dovoz
soli, no výroba tehál sa opäť neuvádza – a to ani v ďalších urbárskych súpisoch na
Oravskom panstve, ktoré boli vykonané v rokoch 1619 a 1624 – 1626.14

Najstaršie zmienky o použití tehál na Orave

Informácie o tehliarstve a o používaní tehál v stavebníctve na novovekej
Orave je potrebné hľadať v súvislosti so zmienkami o výstavbe jednotlivých
monumentálnych objektov. Počas 18. a 19. storočia bolo na Orave vystavaných
niekoľko desiatok kostolov, avšak všetky z pieskovca či inej kamennej suroviny
a len čiastočne z tehly. Spracovanie kameňa pre stavebné účely má na Orave
silnú tradíciu, ktorá sa odvíja od jeho dobrej kvality a relatívne nekomplikovanej
dostupnosti a opracovateľnosti.15 Súpisy stavebných pamiatok na Orave sú
k dispozícii od 60. rokov 20. storočia16, nedávno dokonca došlo k výraznému
skvalitneniu možností datovania mnohých z nich na základe prieskumu
historických krovov.17
Jednu z najstarších zmienok o použití pálených tehál v stavebníctve na
Orave nachádzame v opise Oravskej stolice od Mateja Bela (1684 – 1749). Ten
sa pri opise mestečka Veličná zmieňuje o tom, že „sa v ňom uskutočňujú stoličné
snemy a nie je tomu tak dávno, čo bol na ten cieľ postavený obecný dom z pálenej
hliny a urobený rúče, čo nie je obyčajou v krajine.“ Zmienka o Veličnej spadá do
obdobia medzi dvomi požiarmi v rokoch 1683 a 1686 a polovicou 18. storočia.18
V Sedliackej Dubovej sa nachádzajú ruiny kostola sv. Kozmu a Damiána. Kostol,
ktorý na tomto mieste postavili počas 14. storočia, bol spočiatku drevený, od
roku 1642 sa uvádza kamenná veža. Počnúc rokom 1736 sa začalo s kompletnou
prestavbou na murovaný kostol, ktorá bola ukončená v rokoch 1750 – 1754,
pričom kamenná renesančná veža bola ponechaná. Počas prestavby sa bohoslužby
vykonávali v drevenej kaplnke v obci. Obnovený kostol na návrší však neslúžil
dlho svojmu účelu. Význam kostola postupne upadal už v priebehu druhej
13
http://www.trstensky.sk/sp_listiny_01.htm Tá istá podmienka sa uvádza aj v urbárskej dohode
medzi mestečkom Trstená a Jurajom Thurzom z roku 1605. Pozri KAVULJAK, A. 1955, s. 239, 241.
14
MASLÍKOVÁ, Ľ.: Hospodárske pomery na Orave na základe urbárov z prvej polovice 17. storočia.
(Urbár panstva hradu Orava z roku 1602.) In: Historia Nova II/2, 2011, Bratislava, 2012, s. 73–75,
77, 79, 84.
15
POVALA, G. – PRIKRYL, Ľ. V.: Kamenárstvo v okolí Dolného Kubína. In: Zborník Oravského
múzea 1, Banská Bystrica, 1968, s. 104.
16
Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 1 (A–J). Bratislava, 1967, zv. 2 (K–P). Bratislava, 1968, zv. 3
(R–Ž), Bratislava, 1969.
17
SUCHÝ, Ľ. – KRUŠINSKÝ, P. – GRÚŇOVÁ, Z. – ĎURIAN, K. – ZACHAROVÁ, D. –
KORENKOVÁ, R.: Historické krovy v regiónoch Oravy a Kysúc. Kysucké Nové Mesto, 2010.
18
MASLÍKOVÁ, Ľ. 2010, s. 46. BEL, M.: Oravská stolica. Liptovský Mikuláš, 2001, s. 114. (Preklad
z latinčiny, úvod a vysvetlivky J. Minárik). Výstavba obecného domu, „kaštieľa hradného panstva“,
sa uvádza v roku 1746. Pozri KAVULJAK, A. 1955, s. 254.

103
 Tabela 1. Dovoz materiálu na stavbu kostola a kaplnky v Trstenej
v rokoch 1744 – 1745. Evidoval sa počet dovezených tehál a povozov
uskutočnených saňami (vlačuhami).
Počet pálených Počet pálených Počet pálených
tehál dovezených tehál dovezených tehál dovezených
Názov Počet
prvý krát na druhý krát na tretí krát na
obce vlačúh
stavbu farského stavbu farského stavbu farského
kostola kostola kostola
Trstená 8000 8000 8282 32
Brezovica 1794 2130 1962 8
Ústie – 1222 2776 10
Osada 572 750 – 6
Hámre 1172 500 1000 2
Suchá Hora 1983 730 – 6
Hladovka 1700 1363 1874 6
Vitanová 1949 359 1400 7
Čimhová 750 2000 – 3
Liesek 3609 3544 3577 14
Chyžné 1614 2174 1210 9

polovice 18. storočia. Nemalý podiel mal na tom aj rok 1787, keď sa cirkevne
osamostatnili viaceré okolité obce. V súvislosti so zánikom používania kostola
je zaujímavý nález 60 kusov 6-grajciarov s letopočtom 1800, ktoré boli nájdené
v roku 2007 počas obnovy a konzervácie murív na korune muriva prístenného
piliera v severozápadnom nároží kostola.19 Mince boli uložené pravdepodobne
v organickom materiáli pôvodne pod strechou kostola. Môžeme predpokladať,
že ich tam uložil jeho správca, alebo nejaký zámožnejší človek, pretože obnos
360 grajciarov predstavoval sumu priemerne bohatého človeka. Z uvedeného
vyplýva, že ešte na začiatku 19. storočia kostol zrejme plnil svoju funkciu. Jeden
z hlavných dôvodov, prečo bol kostol sv. Kozmu a Damiána na návrší opustený, sa
v literatúre uvádza nepohodlný prístup z dediny, ktorá sa presunula bližšie k rieke
Orava. Na mieste drevenej kaplnky v obci bol v rokoch 1880 – 1884 vybudovaný
nový kostol sv. Michala Archanjela. Asi vtedy bolo z kostola na vrchu Žiar čiže
Hradišti demontované zariadenie a kostol bol ponechaný svojmu osudu.20 V rámci
barokovej prestavby kostola v rokoch 1736 – 1754 zaznamenávame použitie tehál
na čiastočné zamurovanie a zvýšenie parapetu združeného okna na najvyššom
poschodí veže. S výrobou a používaním tehál na Orave sa stretávame aj pri
príležitosti barokovej prestavby farského kostola sv. Martina a výstavby kaplnky
Panny Márie Karmelskej v Trstenej v rokoch 1744 – 1745. Tehly tu boli dodávané
19
FURMAN, M. – ČAJKA, M. – HUNKA J.: Depot mincí zo Sedliackej Dubovej. In: Slovenská
numizmatika XIX, Nitra, 2011, 190 – 194.
20
KAVULJAK, A. 1955, s. 85; Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 3 (R–Ž), Bratislava, 1969, s. 85.

104
z tehelne v chotári Chyžného (dnešné Chyżne v Poľsku), odkiaľ ich dovážali
obyvatelia Trstenej, Brezovice, Suchej Hory, Hladovky, Vitanovej, Čimhovej,
Lieseku, Chyžného a ďalších troch, dnes už nejestvujúcich obcí Ústia, Osady
a Hámrov. Išlo zrejme o spoločnú svojpomocnú aktivitu obyvateľov iliálnych obcí
vzdialených od Trstenej do 15 kilometrov. Celkovo bolo na trikrát dovezených
takmer 68 tisíc tehál (tabela 1).21
Dovoz stavebného materiálu (kameňa, tehál a dreva) sa uskutočnil v zime
za využitia vlačúh22, t.j. saní, pričom týmto výrazom sa v prípade tehál, na
rozdiel od kameňa a dreva rátaného v siahach, označovalo asi aj určité dohodnuté
množstvo. O tom, že išlo spravidla o niekoľko sto kusov (od 400 po 1300), svedčí
pomer medzi počtom dovezených tehál a vlačúh. Pre niektoré z iliálnych obcí
budovaného trstenského farského kostola predstavoval dovoz tehál z Chyžného
prekonanie viac ako 20 kilometrovej vzdialenosti. Aj obyvatelia Chyžného sa
podieľali na dovoze tehál, no od prác na kostole a dodávania dreva do vápenky
(wapenicze) boli oslobodení, nakoľko sa vzhľadom na umiestnenie tehelne
(Tehielne) museli postarať o palivové drevo, ktoré spotrebovala.
Ďalšie údaje o existencii tehliarskych pecí na Orave v 18. storočí sa viažu
k Čimhovej a Trstenej. V Čimhovej sa v roku 1775 začalo s výstavbou kostola
sv. Imricha, ktorá bola inancovaná samotnou obcou. Boli tu dve pece, v ktorých
sa vypaľovali tehly. Kostol bol však vybudovaný prevažne z kameňa. Nedlho po
jeho dokončení oblasť postihli dve zemetrasenia, ktoré poškodili okrem strechy
aj steny a klenbu kostola. Raz dokonca počas bohoslužby zo stredu klenby
padla jedna tehla na prítomný zhromaždený ľud. Klenbu bolo potrebné rozobrať
a kostol nanovo provizórne zastrešiť. Takýto stav trval až do roku 1787.23 Z marca
1778 pochádza správa Uhorskej komory v Prešporku o potrebe zabezpečenia
stavebného materiálu na výstavbu budovy ľudovej školy v Trstenej. Uvádza sa
v nej, aby sa v mestečku vyčlenilo miesto a potrebné drevo na stavbu tejto budovy.
Zo strany panstva bolo potrebné zabezpečiť ručné i furmanské práce na dovezenie
materiálu, ako aj jednu pec na vypaľovanie tehál a sto zlatých v hotovosti
pre pátrov františkánov z kláštora v Okoličnom, ktorí tu mali zabezpečovať
vzdelávanie a vyučovanie nemeckého jazyka.24 V priebehu druhej polovice
18. storočia zaznamenávame v celej monarchii nárast zakladania tehelní v súvislosti
s odporúčaním tereziánskych stavebných nariadení, ktoré pri stavbách príbytkov

21
Archív farského úradu v Trstenej, Liber parochiae Trsztenensis ... comparatus sub p[atre] Andrea
Utoss parocho Trstenensi anno 1738 die 16. Maji, s. 22; ĎURČO, M.: Historické premeny
sakrálnej architektúry a vývoj farského Kostola svätého Martina v Trstenej. Trstená, 2013 (rukopis
pripravovanej monograie).
22
wlačuha – sane. BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí seu
Lexicon Slavicum Bohemico-Latino-Germanico-Ungaricum. Budae, 1825, s. 3980. Dostupné na:
http://www.juls.savba.sk/ediela/bernolak/
23
KOVÁČ, A. – PAČECHOVÁ, K.: Čimhová v dokumentoch 2. Čimhová, 2009, s. 12.
24
Štátny archív Bytča, pobočka Dolný Kubín, f. Mestečko Trstená, inv. č. 74, k. 9, stará sign. VIII,
nro. 22 Oppidi privilegiati Trsztenna diversorum gravaminum adversus terrestrale dominium Arva
ac patres franciscanos anno 1792 ac subsequenter suscitatorum acta, s. 120 – 121.

105
 Obr. 1. Zobrazenie tehelne medzi Tvrdošínom a Trstenou na výseku z mapy tzv. prvého vojenského
mapovania (1769).

odporúčali používať hlinu a šetriť lesy.25 V oblastiach s potrebnými surovinovými

zdrojmi a odbytom následne zaznamenávame produkujúce tehelne. V prípade
Oravy je to tehelňa medzi Tvrdošínom a Trstenou, ktorá je zobrazená na tzv. prvom
vojenskom mapovaní, ktoré sa na území Slovenska vykonávalo v rokoch 1769
a 1782 – 1784 (obr. 1). Tehelne sú označené skratkou „z. h., z: h:“ a tehliarske pece
zase skratkou „Z. O., Z: O:“ alebo celoslovne „Ziegeloffen“.26 Odporúčania na
používanie nehorľavého stavebného materiálu boli čiastočne aj protipožiarnymi
opatreniami, pretože práve v súvislosti s lacnejšími a ľahšie dostupnými, avšak
horľavými stavebnými materiálmi a tiež kvôli sezónnym suchám sa väčšina
požiarov prejavovala mimoriadne zničujúco.27 Jeden z takých protipožiarnych
poriadkov, vybavený postupom vo veci prevencie pred požiarmi, organizácie
strážnej služby, lokalizácie požiaru a vyšetrovania jeho príčin, vydal v roku 1788

25
KOVAČEVIČOVÁ, S.: Človek Tvorca. Pracovné motívy Slovenska vo vyobrazeniach z 9. – 18.
storočia. Bratislava, 1987, s. 94.
26
JANKÓ, A. – PORUBSKÁ, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava,
2010, s. 36, 37. (Vysvetlivky pre tehelne a tehliarske pece na tzv. druhom vojenskom mapovaní sa
nachádzajú na s. 73.)
27
Mimoriadne zničujúci požiar zažila obec Veľký Bysterec v roku 1779, no ešte aj o viac ako sto
rokov neskôr boli požiare veľkou hrozbou prevažne drevenej architektúry, napr. v Oravskom Bielom
Potoku v rokoch 1889 a 1900. Pozri KAVULJAK, A. 1955, s. 52, 53, 71. V roku 1797 ľahla popolom
celá Horná Lehota a opätovne znova v roku 1908. Pozri HUBA, P.: Horná Lehota. Dolný Kubín,
1994, s. 22, 28. V roku 1827 v Oravskom Podzámku vyhorel kostol, drevená škola a veľká časť
drevených domov. Pozri KADOŇOVÁ, M. – TAKÁTSOVÁ, J.: Oravský Podzámok. Stavebno-
historický vývoj sídla. In: Vlastivedný časopis 39/1, Bratislava, 1999, s. 31.

106
 Obr. 2. Zobrazenie tehelne v Oravskom Podzámku na výseku z mapy tzv. druhého vojenského
mapovania (1819 – 1858).

cisár Jozef II.28 Viaceré stoličné a zemepanské nariadenia o obmedzení stavania

poddanských domov z dreva poznáme už aj z včasnejšej doby. Oravská stolica
takéto nariadenie vydala v roku 1780.29 Jeden z dokladov o snahách Oravského
panstva regulovať používanie horľavých materiálov v stavebníctve poddaných
nachádzame už začiatkom 19. storočia v obci Chlebnice. Napriek tomu, že sa
v jej blízkosti nenachádzal iný vhodný stavebný materiál okrem dreva, panstvo
odporúčalo používať nepálené tehly, ktoré sa však vo vlhkom oravskom prostredí
neosvedčili. A tak aj napriek zákazom bolo drevo naďalej prevažujúcim stavebným
materiálom. Preto v Chlebniciach, podobne ako aj inde na Orave zaznamenávame,
že okrem kostola a fary prvým murovaným domom z tehál bola miestna cirkevná
ľudová škola, postavená koncom 19. storočia. Začiatkom 20. storočia to bol dom
„gazdovského spolku“, obchodné miestnosti a krčma.30
V 19. storočí možno hovoriť o postupnom avšak stále veľmi pozvoľnom
a pomalom prenikaní používania tehál v oravskej architektúre. Minimálne jednu
28
CHURÝ, S. – VITEK, P.: Dejiny oblasti v 17.–19. storočí. In: CHURÝ, S. – VITEK, P. a kolektív:
V stopách dávno odviateho času. Monograia obcí Komjatná, Stankovany, Hubová, Švošov
a Ľubochňa. Banská Bystrica, 2007, s. 129.
29
HORVÁTH, P.: O archívnych prameňoch k národopisnému výskumu Oravy. In: Zborník Oravského
múzea 1, Banská Bystrica, 1968, s. 299.
30
MLYNARČÍK, J. a kol.: Chlebnice v premenách času. Historicko-etnograická monograia.
1556 – 1996. Chlebnice, 1997, s. 138, 141.

107
 tehelňu prevádzkoval Oravský komposesorát. Tehliarsku výrobu indikujú nálezy
značkovaných tehál a lokalizáciu tehelne zase zobrazenie na mape tzv. druhého
vojenského mapovania z rokov 1819 – 1858. Nachádzala sa v chotári Oravského
Podzámku na ľavobreží Oravy, kde je rovnako označená skratkou „Z. O.“ –
Ziegeloffen (obr. 2). Prevádzkovanie tehliarskej výroby patrilo medzi ďalšie
regálne práva šľachty, ktorých účinnosť skončila zrušením poddanstva v roku
1848. V prípade obce Horná Lehota, ktorá dovtedy patrila miestnym zemepánom
Abaffyovcom, sa dozvedáme o tehliarskej výrobe v roku 1865. Vtedy totiž došlo
k majetkovému vysporiadaniu obyvateľov obce s Abaffyovcami, v rámci ktorého
bola vytvorená nová zmluva o vlastníctve pôdy (oráčin a lúk), lesov a regálnych
úžitkov. Medzi tie bola zarátaná ťažba piesku na sihotiach, mlyny, kameňolom,
rybolov, poľovné právo, užívanie brehov, pálenie tehál a vápna a šenkovanie vína.
Tehly vyprodukované v Hornej Lehote boli zrejme využívané iba pre potreby
panstva, nakoľko v obci aj naďalej zaznamenávame výstavbu domov prevažne
z dreva. Až omnoho neskôr, po požiari obce v roku 1931, keď úplne zhorelo
10 domov aj s hospodárskymi stavbami, si obyvatelia začali stavať domy z tehál
a pokrývať ich eternitom, škridlou a plechom.31 Na rozsiahlejšiu tehliarsku výrobu
na Orave v 19. storočí nás upozorňujú ruiny železiarne v Nižnej (Podbieli). Išlo
o tzv. Františkovu hutu s vysokou pecou, ktorá bola vystavaná v rokoch
1836 – 1838 v rámci dohody Oravského panstva s podnikateľmi Jozefom
Davidom, Liebmanom Polatschekom a Viliamom Herzom. Železiareň tu pracovala
do roku 1862.32 Z Františkovej huty sa do dnešných dní zachovali obvodové
múry továrenskej budovy železiarne a torzo vysokej pece (obr. 3). Za ústredným
objektom železiarne bola menšia budova so strojným zariadením – mechy, ktoré
vháňali vzduch do pece. V blízkosti železiarne by pod úrovňou súčasného terénu
mali byť zachované základy budovy hámra. Nad obomi stavbami bol kanál,
ktorý slúžil ako hať pre pohon hámra.33 Z ruín Františkovej huty pochádzajú
neznačkované, ručne robené tehly s rozmermi 29 x 15,5 x 5,5 cm.
Na Orave sa nenachádzali väčšie sídla, no od 17. storočia význam
niektorých väčších obcí ako Námestovo, Trstená, Tvrdošín či Veličná alebo Oravský
Podzámok vzrástol, postupne sa stávali mestečkami. Tomu sa časom prispôsobilo
usporiadanie ich pôdorysov a zástavby. Ešte dlho tu bola väčšina domov drevená,
no ako reakcia na opakované požiare vznikala v niektorých prípadoch pred
začiatkom a v priebehu 18. storočia aj murovaná zástavba, ktorá bola hlavne na
fasádach upravovaná v priebehu 19. storočia a takto ju zaznamenávame až do
súčasnosti. Mnohé zaujímavé neskorobarokové, klasicistické či až eklektické
prvky nachádzame aj na nových murovaných objektoch, ktoré si na námestiach
uvedených mestečiek dali vystavať napríklad bohatší plátennícki podnikatelia
31
HUBA, P. 1994, s. 23, 33.
32
HUBA, P. a kol.: Podbiel. Dolný Kubín, 2007, s. 22.
33
KOVÁČ, M.: Múzeum výroby železa – Záchrana kultúrnej technickej pamiatky Františkova huta
v Podbieli. In: Študijné Zvesti AÚ SAV 31, Nitra 1995, s. 327 – 331; MAJTAN, V.: Aktualizačný
list národnej kultúrnej pamiatky Františkova huta – Nižná, č. ÚZPF 295/0. Uloženie: KPÚ Žilina,
pracovisko Ružomberok.

108
Obr. 3. Nižná (Podbiel), tzv. Františkova huta činná v rokoch 1836 – 1862. 1, 2 – továrenská budova
– celok a detail obvodových múrov, 3 – vysoká pec. Foto: M. Furman, 2008.

a židovskí obchodníci. Ukazuje sa, že už čoskoro po roku 1800 sa v stavebníctve

týchto mestečiek vyskytla ako spočiatku doplnkový materiál aj tehla – napr. časti
zaklenutia suterénu kúrie Medveckých z prvej polovice 19. storočia v Tvrdošíne
– Medvedzom; ľudový klasicistický dom čp. 199/27 s letopočtom 1868 na
Trojičnom námestí v Tvrdošíne a ďalšie. Výnimočne sa s celotehlovými stavbami
stretávame už v prvej polovici 19. storočia, ako napr. pri klasicisticko-eklektickom
dome na východnom nároží Trojičného námestia a Spiežovej ulice v Tvrdošíne.34

Výstavba gymnázia v Trstenej

Ďalšie údaje o tehliarskej výrobe na Orave v priebehu 19. storočia nachádzame
aj v sumároch hospodárskych účtov vedených pri príležitosti stavby gymnázia
v Trstenej v roku 1870. Ide o protokol zachycujúci nekompletnú časť záznamov
34
KADOŇOVÁ, M. – TAKÁTSOVÁ, J. 1999, s. 30 – 31; MAGOVÁ, M. 2010: Aktualizačný list
národnej kultúrnej pamiatky Kúria rodu Medveckých – Tvrdošín, č. ÚZPF 2768/0. Uloženie: KPÚ
Žilina, pracovisko Ružomberok; Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 3 (R–Ž), Bratislava, 1969, s. 344.

109
 Obr. 4. Ukážka z Kontraktu medzi tehliarskymi majstrami a mestom Trstená z roku 1868. Štátny
archív Bytča, pobočka Dolný Kubín.

o jednotlivých robotách na stavbe budovy gymnázia, nákupoch stavebného materiálu

a ďalších nákladoch. Okrem iného v ňom nachádzame zoznam mien povozníkov,
ktorí dovážali na stavbu stavebný materiál. Pri troch z nich sa uvádza aj dovážanie
tehál. Ide o Štefana Nemtseka, Jozefa Revaya a Martina Sztankovitsa, ktorí tehly
dovážali od septembra do novembra roku 1870. Z privážaných množstiev tehál (200,
300, 400, 470 kusov) je zrejmé, že išlo pravdepodobne iba o doplnkový stavebný
materiál, nakoľko na murovanie výhradne z tehál by bolo potrebné omnoho väčšie
množstvo (niekoľko desiatok tisíc kusov). Zo záznamov o povozníctve sa dozvedáme,
že tehly na stavbu gymnázia boli dovážané minimálne z troch lokalít – tehelní
v Trstenej, Tvrdošíne a Chyžnom. Rečou dokumentu je tehelňa nazvaná Tehlaren ale
aj Dehlaren, tehliari sú Tehlari, tehly sú Tehli, no často sa píše aj o odvoze Tehjel.35
Z dodacej zmluvy uzavretej medzi magistrátom mesta Trstená a dodávateľom
šindľov na strechu novej budovy gymnázia v roku 1869 vyplýva, že novostavba
bola pokrytá šindľom.36 Napriek faktu, že určitá časť tehál na stavbu gymnázia
bola nesporne vyrobená priamo v Trstenej, v súpise remeselníkov, obchodníkov
a živnostníkov v Trstenej z roku 1871 tehliarov nenachádzame. No v tejto súvislosti
35
Štátny archív Bytča, pobočka Dolný Kubín, knihy 314, krabica 14.
36
Štátny archív Bytča, pobočka Dolný Kubín, knihy 314, krabica 14, inv. č. 30/1869.

110
nachádzame dokument jedinečnej kvality, ktorý má veľký význam aj v širšom
rámci. Ide o zmluvu medzi mestom Trstená a tehliarskymi majstrami Mikulášom
Hankusom, Jozefom Kobiťákom a Františkom Chovancom z 29. februára 1868
(obr. 4), v ktorej sa majstri zaviazali do 15. augusta toho istého roka vyhotoviť
60 000 tehál pre potreby mesta. Mesto im vyplatí 4 zlaté za každých 1000 tehál,
ktoré budú uznané, že sú dobre vypálené. Mesto sa zaviazalo zabezpečiť palivové
drevo, ktoré dopraví až k peci, a toľko piesku, koľko bude potrebné. Ďalej zabezpečí
pracovné náradie ako táčky (fúriky), truhličky (formy) na tehly, rýle a motyky
(tzv. gráce). Náradie sa po vyhotovení tehál musí vrátiť mestu, v opačnom prípade
sa musí zaplatiť jeho hodnota. Okrem toho mesto zabezpečí materiál (drevo a klince)
na výstavbu búdky na bývanie, k čomu zaplatí na pol dňa aj tesárskeho majstra. Na
vlastné náklady zabezpečí aj drevo na varenie (jednu fúru suchariny), ktoré nechá
priviezť k tehelni.37 Nasledujúce strany tohto dokumentu obsahujú ďalší kontrakt
z 25. apríla 1869 medzi mestom Trstená ale už iba s jedným tehliarskym majstrom
– Mikulášom Hankusom. Ten súhlasí so znením kontraktu, pričom zrejme ide
o podobné podmienky ako v zmluve spred roka, avšak s tým dodatkom, že v prípade
potreby vody pre tehelňu mesto ju zabezpečí na vlastné náklady. Keďže Mikuláš
Hankus nevedel písať, pri právnych úkonoch ho zastupoval Ján Dlábik. Ten 18. mája
1869 podpísal za M. Hankusa inventár tehelne, podľa ktorého vieme, že obsahoval:
troje nových táčok (jedny rátajú po 4 zlaté 20 denárov), päť nových grací (motýk)
v hodnote 4 zlaté, jednu novú motyku, tri nové rýle a päť foriem na robenie tehál.
Okrem inventára tehelne z roku 1869 sa tam nachádza aj výpožičný reverz z 27. apríla
1871, ktorým sa tehliar Samuel Schein zaväzuje, že v poriadku vráti mestu tri dobré
táčky, dva dobré rýle, päť dobrých grácí a päť foriem na tehly. Podľa týchto informácií
sa ukazuje, že mesto Trstená pri príležitosti výstavby gymnázia v závere 60. rokov
19. storočia opakovane najímalo tehliarskych majstrov na výrobu potrebného počtu
tehál. Uvedené množstvo tomu naznačuje a je vo veľkom nepomere k množstvám
tehál, ktoré prevážali najatí povozníci v roku 1870. Dôvodom tohto nepomeru
môže byť skutočnosť, že na samotnú hrubú stavbu gymnázia bolo v predpokladanej
kombinácii s iným stavebným materiálom (kameňom) potrebné väčšie množstvo
tehál, ktoré zabezpečili tehliarski majstri podľa zmluvy v roku 1868. Postupne bolo
potrebných menej tehál, preto sa zákazke venoval už iba jeden tehliarsky majster.
Ako bolo uvedené, množstvo tehál dovezených aj zo vzdialenejších lokalít v roku
1870 signalizuje ich použitie na bližšie nešpeciikované doplnkové stavebné
účely, alebo mohlo ísť o špeciálne druhy tehál. V dokumente sa trikrát spomína
tehelňa (Tehláreň), pričom vyplýva, že sa nachádzala na Hibli, teda v dnešnej časti
Hýbeľ s rovnomennou ulicou. Predbežne nemožno povedať, či išlo o stálu tehelňu
v majetku mesta, alebo iba dočasne otvorenú tehliarsku prevádzku.

Koniec 19. storočia

Až koniec 19. storočia priniesol na Slovensko a špeciálne aj na Oravu
výraznú zmenu v kultúre bývania. Vo viacerých oravských dedinách sa zhruba od
konca 80. rokov 19. storočia, keď zaznamenávame zvýšený pohyb vysťahovalcov
37
Štátny archív Bytča, pobočka Dolný Kubín, knihy 314, krabica 14. Pozri Prílohu 1.

111
 Obr. 5. Náčrt tehelne v žiadosti o povolenie vyrábať tehly v Slanici z roku 1899.
Štátny archív Bytča.
do Ameriky a Francúzska, začali stavať domy i z pevného materiálu. Obyvatelia
Oravy, ktorí spoznali iný svet a inú kultúru, po návrate domov začali investovať
do zmeny spôsobu bývania. S nárastom novostavieb z pevného materiálu súvisí
aj dopyt po tehlách a ostatnej stavebnej keramike. Situácii sa prispôsobilo viacero
podnikateľov, ktorí na príhodných lokalitách otvorili menšie tehliarske prevádzky.
Proces adaptácie tehál ako prevažujúceho stavebného materiálu v oravských
obciach bol však pomalý. Napríklad dobové údaje z Podbiela uvádzajú, že v roku
1902 sa tam nachádzalo 204 domov, z toho 194 drevených a iba 9 tehlových.38
V obci Liesek belgická podnikateľská spoločnosť otvorila v roku 1894 dve
uhoľné bane a v blízkosti obce postavila tehelňu na výstavbu banských budov.
Pri tejto príležitosti mali obyvatelia Liesku a okolia možnosť tehlu ako stavebný
materiál odkúpiť a použiť na stavbu rodinných domov.39 Uhoľná baňa bola
zatvorená už v roku 1904 a uvádza sa, že ju odkúpil Matej Adamec za 4000 korún.
Všetky objekty a staveniskové zariadenie bane asanoval, tehlu rozpredal a v roku
1907 tu na honoch Dieliky postavil tehelňu.40
Aj v Čimhovej bola v závere 19. storočia obnovená tehliarska výroba. Bolo
to v roku 1897, keď si Ľudovít Šalka z Čimhovej podal žiadosť o povolenie stavby
tehliarskej pece, ktorá mu bola ešte v tom roku schválená.41
Z oblasti hornej Oravy sú doklady výroby tehál veľmi výnimočné. Tak ako
to už bolo niekoľkokrát zdôraznené, s využívaním tehál a aj ich výrobou sa tu
začalo pomerne neskoro, nakoľko ako stavebný materiál dlho nemohli konkurovať
lacnejšiemu drevu či kameňu a najmä preto, že ich používanie tu nemalo žiadnu
tradíciu. Veľmi ojedinelou a vzácnou zmienkou o tunajšej výrobe tehál, po ktorej
38
HUBA, P. a kol. 2007, s. 27.
39
MLYNARČÍK, J. a kol.: Liesek v premenách času. 1558-1998. Žilina, 1998, s. 167.
40
Farnosť Liesek na ceste storočím. Kronika farnosti z pera Andreja Bážika z rokov 1905 – 1934
a Štefana Komu z rokov 1974 – 2005. Liesek, 2005, s. 18, 19.
41
Štátny archív Bytča, Slúžnovský úrad Trstená, 1853 – 1922 (B-134), inv. č. 131, r. 1897, krabica 30,
(G1-119), str. 35; inv. č. 132, r. 1897, krabica 30 (H1-128), str. 35.

112
neexistuje prakticky žiadny hmotný doklad, je žiadosť Antona Klinovszkého
z roku 1899 o povolenie vyrábať tehly v chotári dnes už zaniknutej obce Slanica.
Podľa priloženého náčrtu tehelňa sa mala nachádzať juhozápadne od pôvodnej
cesty zo Zubrohlavy do Bobrova, na pravobreží riečky Polhoranky, dnes teda už
na dne Oravskej priehrady, ktorá tu vznikla v roku 1953. Tehelňa mala pozostávať
z tehliarskej pece vyššej ako 7 m, šopy na tehly s rozmermi 19 x 9,5 m a domu pre
robotníkov s rozmermi 5 x 5 m (obr. 5).42
V záverečnom období existencie Rakúsko–Uhorska bolo vypracovaných
viacero hospodárskych štatistík a súpisov priemyselných podnikov. V jednom
z nich, ktorý odzrkadľuje stav v roku 1892, nachádzame na Orave dve tehelne. Išlo
o tehelňu Jozefa Kuldanka v Trstenej a tehelňu Ignáca Szovinszkého v Tvrdošíne.43
Obraz o používaní pálenej stavebnej keramiky poskytujú aj údaje o spôsobe
pokrývania striech. Popri dlho prevažujúcich šindľoch sa s používaním pálených
škridiel stretávame až v priebehu prvej polovice 20. storočia. Zaznamenávame ich
v prípade evanjelických kostolov v Kraľovanoch a Párnici. Prvý bol dokončený
v roku 1913, no už v roku 1929 bola na ňom keramická krytina vymenená za
plech. V druhom prípade boli pálené škridly použité na pokrytie strechy kostola
z roku 1927.44 Vedomosti o potrebe pokrývania striech nehorľavým materiálom
sú omnoho staršie. V dobe držby Oravského hradu Františkom a Jurajom Thurom
namiesto toho natierali novopokryté šindľové strechy na červeno. V histórii sa
dokonca stretávame s odporúčaniami vrchností, aby boli šindle namaľované na
červeno, čím by pripomínali tehlové škridly. Takéto prípady sú známe z okolia
Viedne zo začiatku 16. storočia, či z maďarského vidieka z 18. storočia. Najstarší
údaj o farbení šindľov je z roku 1487 z Bratislavy.45

Prvá priemyselná tehelňa na Orave

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa dopyt po stavebných
materiáloch zväčšuje, i keď na Orave nebol taký výrazný ako v niektorých iných
oblastiach Slovenska, pretože tu aj naďalej hlavným stavebným materiálom
zostávalo drevo. Tehly sa stále používali iba v obmedzenej miere, pričom sa uvádza,
že sa pálili v malých peciach po dedinách.46 Absenciu väčšej tehliarskej prevádzky
využili členovia šľachtickej podnikateľskej rodiny Čilagiovcov (Csillaghy), ktorí
pôvodne pôsobili na úradníckych postoch Oravského komposesorátu. Vznik
rodinnej tehelne inicioval Jozef Csillaghy, no dokončená bola až po jeho smrti.
Svoju činnosť začala v roku 1912.47 Vyrábala pre väčších spotrebiteľov, akými boli
42
Štátny archív Bytča, fond B - Slúžnovský úrad Námestovo, 1850-1922 (B-123), inv. č. 60, r. 1899,
krabica 9, (G18-4598), str. 18 – žiadosť o povolenie vyrábať tehly s náčrtom tehelne (1852).
43
JEKELFALUSSY, J.: Magyarország iparosainak és kereskedőinek czím- és lakjegyzéke. Budapest,
1892, s. 1754.
44
SUCHÝ, Ľ. – KRUŠINSKÝ, P. – GRÚŇOVÁ, Z. – ĎURIAN, K. – ZACHAROVÁ, D. –
KORENKOVÁ, R. 2010, s. 45, 46, 97, 98.
45
ČAPLOVIČ, P. 1967, s. 33; LÖVEI, P.: Adatok a magyarországi téglagyártás és felhasználás
történetéhez. In: Magyar Müemlékvédelem 11, Budapest, 2002, s. 229, pozn. 84 – 86.
46
HUBA, P. (Zost.): Istebné. Vlastivedná monograia. Dolný Kubín, 1996, s. 26.
47
Tamže, s. 26. HUBA, P.: Charakteristika výrobnej základne a zamestnanosti na Orave do roku

113
 Obr. 6. Firemné pečiatky tehelne Csillaghy v Istebnom: a – 1922, b – 1940, c – 1949.
Štátny archív Bytča.

hlavne štátne stavby. Výroba sa naplno rozbehla až po roku 1918, kedy sa tu okrem
tehál začali vyrábať aj škridly a drenážne rúrky, ktoré tvorili asi štvrtinu výroby.
Tehelňa zamestnávala v priemere 40 – 60 ľudí, cez zimu 10 – 15 ľudí. V období
od roku 1918 do roku 1938 sa v tehelni v Istebnom vyrobilo ročne spočiatku od
0,5 do 0,9 milióna tehliarskych výrobkov, neskôr až okolo 2 miliónov. V roku
1920 podal Mikuláš Csillaghy na sedriu v Ružomberku žiadosť o zaregistrovanie
obchodného názvu irmy, ktorý odvtedy znel „Továrňa na tehlu a hlinený tovar
v Istebnom. M. Csillaghy“. Za direktora – prokuristu vtedy zapísali jeho staršieho
brata Gabriela Csillaghyho. Z roku 1922 pochádza Robotný poriadok tehelne
v Istebnom, ktorý do značnej miery ilustruje charakter vzťahov medzi majiteľom
továrne a tehliarskymi robotníkmi a pracovné podmienky v továrni (Príloha 2).
V roku 1923 požiadal M. Csillaghy sedriu v Ružomberku o vymazanie
doterajšieho názvu irmy a o zaznačenie nového, ktorý znel: „Bratia Csillaghy,
tovarňa na tehlu a hlinený tovar v Istebnom“. V roku 1940 Okresný úrad v Dolnom
Kubíne súhlasil s ďalšou zmenou v názve irmy rodiny Csillaghy v Istebnom,
ktorá sa odvtedy nazývala „Prvá oravská paroteheľňa G. Csillaghy, Istebné n/
Or., p. Veličná“. Všetky zmeny názvu irmy charakterizovali personálne výmeny

1945. In: Oravské múzeum 2, 1981, s. 6 – 11; JANURA, T. – ČAJKA, M.: Vidiecke šľachtické
sídla v Oravskej stolici. Liptovský Mikuláš, 2011, s. 45; ZORKOVSKÝ, B.: Stavebné hmoty
Československej republiky. List Ružomberok (4362). In: Slovenská geotechnika, sošit 6. Bratislava
1952, s. 18. Pozri príspevok M. Chmelíka „Tehelňa v Istebnom (príspevok k dejinám industrializácie
Oravy)“ v tomto čísle.

114
vo vlastníctve rodinnej irmy (obr. 6), ktorá sa od tej doby stala výlučným
majetkom Gabriela Csillaghyho a jeho manželky Charlotty, rodenej Belopotockej.
Na základe Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 50/1945 bola
od 14. 9. 1945 na podnik „Tehelňa v Istebnom n./Oravou“ uvalená národná správa.
Za národného správcu bol menovaný Arpád Eichner, obyvateľ z Veličnej. Gabriel
Csillaghy, toho času žijúci v Dioseku (od roku 1948 Sládkovičove), bol určený na
povojnovú výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, k čomu
nakoniec aj došlo. Podnik spadal do kategórie priemyselných podnikov, na ktoré boli
aplikované výmery Vyhlášok Ministra priemyslu č. 1256/48 Úr. l. I. a č. 1897/48 Úr.
l. I., na základe ktorých bol znárodnený a následne začlenený do Západoslovenských
tehelní, n. p. V dobe znárodnenia zamestnávala tehelňa 77 pracovníkov.48
K 1. januáru 1950 vytvorilo Ministerstvo priemyslu národný podnik Severoslovenské
tehelne so sídlom v Žiline. Z územia Oravy k nemu okrem Istebného v neskoršom
období patrili aj tehelne v Zubrohlave a Nižnej. V roku 1963 bola tehelňa v Istebnom
odovzdaná Miestnemu národnému výboru v Istebnom.49

Tehliarske podnikanie na Orave v 20. storočí. Národné podniky.

Počas existencie Československej republiky na Orave vzniklo aj niekoľko
menších tehelní, ktoré po prečkaní veľkej hospodárskej krízy pracovali až do
začiatku 50. rokov, keď niektoré z nich boli znárodnené alebo inak transformované
na verejné vlastníctvo. V Zemianskej Dedine postavil tehelňu v roku 1926 Tomáš
Žuffa – Golát. Tehly bývali označované písmenami TŽG. Činnosť tehelne bola
zakončená v roku 1937, keď Tomáš Žuffa a jeho spoločníci otvorili väčšiu
strojovú tehelňu v Nižnej. V Zemianskej Dedine sa tehly robili ručne. Pec mala
kapacitu na 30 000 tehál. Modernizáciu tehelne neskôr zabezpečil i nový stroj na
miesenie hliny, čo malo vplyv na zvýšenie produkcie. Zamestnaných tu bolo päť
pracovníkov, no len v období sezóny, čiže od júna do septembra.50 Majiteľom
tehelne v Nižnej, ktorá už bola strojná, bol Tomáš Žuffa Golát so spoločníkmi
Jozefom Knižackým, Michalom Žuffom Golátom, Ľudovítom Regulym
a Ignácom Regulym.51 Tehelňa v Nižnej bola v procese znárodňovania súkromného
priemyslu označená ako nevyhovujúca podmienkam znárodnenia a do určitého
času zostala nezačlenená.52 Tehelňa sa v roku 1959 stala súčasťou národného
podniku Severoslovenské tehelne. V roku 1962 bola odovzdaná do správy
Miestneho národného výboru v Nižnej, pričom sa pri jej názve ešte stále uvádzalo

48
Štátny archív v Bytči, fond Krajský súd v Ružomberku, 2971 B III 386; G. Csillaghy, Istebné,
Prvá Oravská parotehelňa. HERMAN, J.: Tehelne na Slovensku. In: POSPECHOVÁ, P. –
WITTGRÚBER, P. (Zost.). Pálená krása. Tehly a tehliarske značky. Pezinok, 2004, s. 13 – 16.
49
GRÁMER, A. – KLOBUCKÝ, J. – MAJERECH, J. – BENCA, D. – KOSIBA, R. (Zost.):
Severoslovenské tehelne, n. p. Žilina. 1950 – 1975. Liptovský Mikuláš, 1975, s. 10–12; KOSIBA,
R.: Severoslovenské tehelne Žilina. 30. rokov tehliarskej výroby v závode Žilina. Žilina, b. r. v.
50
NAGYOVÁ, D. – ČURNÝ, M. – NAGY, P. (zost.): Tehelne a tehliari na Slovensku v 20. storočí.
Bratislava, 2011, s. 45. Dostupné aj na: http://www.laterarius.sk/stranky/supis-tehelni.php
51
HUBA, P.: Nižná 600. Dolný Kubín, 1995, s. 44.
52
HERMAN, J. 2004, s. 13 – 16.

115
 Obr. 7. Zubrohlava, posledné stopy po tehelni – dva tehlové komíny. Foto: N. Kališová, 2011.

meno Tomáša Žuffu-Goláta.53 Podľa Adresára Československej republiky pre

priemysel, živnosti, obchod a poľnohospodárstvo z roku 1936 vtedy jestvovala aj
tehelňa irmy Jurinák a spol. v Námestove.54
Nedlho po druhej svetovej vojne, v roku 1947, založil Ondrej Zemančík
a ďalší akcionári tehelňu v Zubrohlave.55 Výstavbu uskutočnili v rokoch
1947 – 1948. V roku 1948 vyšli z tejto tehelne aj prvé výrobky. Tehelňa
pozostávala z lisovne, dvoch Kellerových pecí a dvoch prírodných sušiarní. Práca
nebola mechanizovaná, surovina sa nakladala do preklopných vozíkov ručne.
Navážka do pece sa realizovala na plošinových vozíkoch a vyvážka z pece zase na
fúrikoch, všetko ručne. Od roku 1950 mali tehelňu pod správou Komunálne služby
v Námestove, neskoršie Stavebný podnik v Námestove. V roku 1957 tehelňu
prevzali Stavohmoty, ktoré ju v roku 1959 odovzdali do správy Severoslovenským
tehelniam, n.p. V roku 1963 dochádza k rekonštrukcii závodu. Boli postavené
umelé sušiarne a kotolňa, zároveň sa prešlo na výpal mazutom. Po rekonštrukcii
tehelňa pracovala celoročne, keďže pracovná sezóna dovtedy trvala od mája do
novembra. Podľa publikovaných výkazov tehelňa v Zubrohlave produkovala
53
GRÁMER, A. – KLOBUCKÝ, J. – MAJERECH, J. – BENCA, D. – KOSIBA, R. 1975; KOSIBA,
R. b. r. v.; NAGYOVÁ, D. – ČURNÝ, M. – NAGY, P. 2011, s. 45.
54
NAGYOVÁ, D. – ČURNÝ, M. – NAGY, P. 2011, s. 16.
55
ČURNÝ, M.: Staré názvy tehelní. In: NAGY, P. – ČURNÝ, M. (Zost.): Laterãrius. Dejiny tehliarstva
na Slovensku. Zborník Slovenského národného múzea. Archeológia, Supplementum 3. Bratislava,
2011, s. 131, tab. 3.

116
 1
0 10 cm

Obr. 8. Oravský hrad: 1 – kanelovaná tehla (15. storočie), Korvínovský palác; 2 – keramické
vodovodné potrubie (2. polovica 16. storočia), Citadela. Foto: P. Jelínek.

v rokoch 1966 – 1974 od 3,2 do 6,5 milióna tehál ročne.56 Podľa plánu mala tehelňa
vyrobiť ročne 5,5 milióna tehál, no v 70. a 80. rokoch vyrábala aj dvojnásobok.
Jej výrobky uspokojovali v prvom rade domácu spotrebu na Orave, no vyvážali sa
aj do Poľska a Čiech. Podľa znaleckých odhadov z roku 1971 bola jej plánovaná
životnosť na základe zásob hliny stanovená na desať rokov.57 Hlina sa do tehelne
vozila zo Slanice. Pri jej spracovávaní na tehly tu prácu našlo spočiatku 30, neskôr
približne 50 pracovníkov. Tehliarska výroba v Zubrohlave bola ukončená po
požiari v tehliarskej peci v roku 1984, deinitívne ju zatvorili v roku 1986.58 Dnes
ju pripomínajú už len dva tehlové komíny (obr. 7).
K neveľmi častým javom v období národných podnikov patril pokus
o zriadenie malej obecnej tehelne, ku ktorému došlo v roku 1958 v Zábiedove.
Tehelňa tu na chotárnej časti Hámričky pracovala iba rok a následne bola pre
nerentabilnosť zavretá.59

Tehliarske výrobky a tehliarske značky

Opísané poznatky o používaní a výrobe tehál na Orave korešpondujú aj
s variabilitou tehliarskych výrobkov, ktoré poznáme vďaka terénnym aktivitám
56
GRÁMER, A. – KLOBUCKÝ, J. – MAJERECH, J. – BENCA, D. – KOSIBA, R. 1975, s. 73 – 74;
tab. na s. 21.
57
ANTAŠ, J.: Tehliarske suroviny Slovenska. In: Mineralia Slovaca 3, 1971, tabuľka 1, č. 99 – 105 na s. 452.
58
KALIŠOVÁ, N.: Výrobe nestačili sklady, tehly ukladali k ceste. In: MY Oravské noviny, č. 25
z 27.6.2011.
59
Zábiedovo. História a súčasnosť. Zábiedovo, 2006, s. 4.

117
 Krajského pamiatkového úradu Žilina a Oravského múzea P. O. Hviezdoslava.
Obidve inštitúcie v súčasnosti uchovávajú malé kolekcie prevažne tehál, ktoré boli
získané počas archeologických výskumov, obhliadok stavebnej činnosti, úprav
NKP, rôznych asanácií a podobne. Ďalšie exempláre pochádzajú z archeologických
výskumov, ktoré na Orave realizoval Archeologický ústav SAV60 a Slovenský
archeologický a historický inštitút (SAHI).
Z tvarovo celkom pestrej škály tehliarskych výrobkov sa v oravskom regióne
stretávame iba s niektorými, pričom prevažne ide o plné tehly. Keramickú krytinu
striech a podláh tu vôbec nepoznáme. Pálené škridly nemohli konkurovať lacnejším
a rozšírenejším dreveným šindľom a ich vlastnú výrobu na Orave zaznamenávame
až po roku 1918 v súvislosti s tehelňou rodiny Csillaghy v Istebnom. Dovtedy
prípadný odbyt v tomto smere na Orave uspokojovali importované výrobky
z uhorských tehliarskych tovární, ktorých prítomnosť bola zistená vo viacerých
lokalitách severného Slovenska. Nachádzame tu zastúpené produkty najmä z tehelní
v Budapešti, Zsombolyii (Jimbolia, Rumunsko) a Nagy Kikinde (Velika Kikinda,
Srbsko)61, ako aj tehelní zo širšieho severoslovenského regiónu (Martin, Sučany,
Ružomberok). Dopyt po pokrývaní podláh uspokojovali oravskí kamenári, ktorých
precízne vyhotovované výrobky, kamenné dlaždice, boli známe aj mimo Oravskej
stolice.62 K výnimočnejším tehliarskym výrobkom patria keramické vodovodné
potrubia, známe iba z desiatich slovenských lokalít. Doposiaľ nezverejnený nález
z Oravského hradu63 predstavuje jeden článok valcovitého tvaru s mierne kónicky
rozšírenými koncami s vonkajším priemerom 14,5 cm. Dĺžka článku je 36,5 cm a jeho
priemerná šírka je 14 cm. Jeden koniec potrubia je zúžený do 2 cm širokého prstenca
s priemerom 12,5 cm kvôli možnosti vsunutia do rozšíreného konca nasledujúceho
článku v smere toku vody. Článok bol vytočený na hrnčiarskom kruhu a po celom
povrchu – tak vnútornom ako aj vonkajšom, je glazovaný transparentnou glazúrou
žlto-zelenej farby. Hrúbka steny je 0,8 cm (obr. 8: 2). Malý počet nálezov keramických
60
BELJAK, J. – ZAJACOVÁ, B.: Archeologický výskum Kubínyovského kaštieľa vo Vyšnom
Kubíne v roku 2011. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2011, Nitra, v tlači.
61
KÁDÁR, J.: A magyarországi tetőcserepek fajtái. In: HERCZIG, B. (Szerk.): Jeles téglák, jeles
emlékeink 6. Tetőcserepek és téglák. Baj, 2012, s. 21 – 42.
62
POVALA, G. – PRIKRYL, Ľ. V. 1968, s. 104, 114, 115, mapa na s. 113.
63
Nález pochádza zo záchranného zberu P. Čaploviča v Citadele v 50. rokoch, keď na hrade prebiehali
rozsiahle opravné práce. Pozri ČAPLOVIČ, P.: Oravský zámok vo svetle novších výskumov. In:
Pamiatky a múzeá VII/2, 1958, s. 81 – 87. V rukopisných poznámkach nálezcu, uchovávaných
v Múzeu P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, sa však nachádza aj informácia o údajnom
mieste nálezu pod podlahou v miestnosti za Kaplnkou sv. Michala na prízemí Thurzovského
paláca na Dolnom hrade. Informácie o novovekom vodovode vedúcom na Dolný hrad, ktorý tu
vznikol za Františka Thurzu, uverejnili viacerí autori: KAVULJAK, A.: Hrad Orava. Dejiny hradu
a kraja so zreteľom na sociálne položenie ľudu oravského. Turčiansky Sv. Martin, 1927, s. 22;
KAVULJAKOVÁ, J. – MENCLOVÁ, D.: Oravský zámok. Bratislava 1963, s. 82-83. Podľa
odhadnej listiny budov vystavaných F. Thurzom z roku 1595 vodovod privádzal vodu z potoka
Račová. Potrubia boli najprv železné, neskôr olovené a napokon drevené. Vodovod fungoval do
roku 1848. Nový vodovod bol na Dolnom hrade inštalovaný v roku 1913. Podľa odhadnej listiny
Oravského hradu z roku 1557 dal F. Thurzo prestavať a stavebne zjednotiť celú Citadelu a na
Strednom hrade nechal vyhĺbiť cisternu, do ktorej stekala voda hlinenými rúrami zasekanými
v severnom múre z pultových striech. Pozri ČAPLOVIČ, P. 1967, s. 67.

118
vodovodných potrubí a zároveň aj ich veľká tvarová rôznorodosť neposkytujú veľa
možností pre tradičné triedenie a ich presnejšie datovanie. Nálezu z Oravského
hradu sa na základe tvaru a rozmerov najviac podobajú články potrubia zo Svätého
Jura zo svahu severozápadne od hradu Biely Kameň.64 Vďaka opore v písomných
prameňoch je možné nález z Oravského hradu datovať na začiatok druhej polovice
16. storočia. Doposiaľ najstaršími tehliarskymi nálezmi z Oravy sú tzv. kanelované
tehly, ktoré pochádzajú pravdepodobne z Korvínovského paláca na Strednom hrade.
Ide o dva zlomky tehál so šírkou 14 cm a hrúbkou 7 – 7,5 cm, ktorých lícna strana
je opatrená až siedmimi rovnobežnými kanelovanými ryhami, čím sa odlišujú od
iných stredovekých tehál – prstoviek. Materiál tehál je priostrený pieskom a tehly
získali silným výpalom miestami až sklovitý povrch a červeno-bordové zafarbenie
(obr. 8: 1). Tento typ tehál poznáme zo severných regiónov Slovenska, kde sa pod
vplyvom Poľska uplatnil v 15. a 16. storočí. V prípade nálezov z Oravského hradu
prichádzajú do úvahy najmä korvínovské stavebné aktivity, zavŕšené v 80. rokoch
15. storočia.65 Archeologický výskum v prízemných miestnostiach Thurzovského
paláca na Dolnom hrade v roku 2013 priniesol vedomosti o troch veľkostných
formátoch renesančných tehál, 22 x 17 – 20 x 5 – 6 cm, 24 x 13 – 14 x 5 – 5,5 cm
a 26 x 15 x 5,5 – 6 cm, ktoré možno datovať do obdobia od druhej polovice
16. storočia po koniec prvej štvrtiny 17. storočia. V skúmaných priestoroch sa
nachádza aj čierna kuchyňa s veľkým dymovodom nad pôvodne otvoreným
ohniskom, ktoré sa nezachovalo. Namiesto neho sa tu nachádza kvadratická chlebová
pec s oválnym, tehlami zaklenutým ohniskom. V telese pece je vmurovaný aj medený
kotol na ohrievanie vody. Pec je postavená na podlahe a zrejme nahradila staršiu pec
s otvoreným ohniskom v súvislosti so stavebnou adaptáciou priestorov niekdajšieho
Thurzovského paláca po veľkom požiari hradu v roku 1800. Vymurovaná je z dvoch
formátov neznačkovaných tehál s rozmermi 27 – 27,5 x 13,5 – 14,5 x 5,5 – 6 cm
a 29 – 30 x 14,5 – 15 x 4,5 – 5,5 cm. Zaklenutie ústia manipulačného otvoru pece
je vyhotovené z tehlových tvaroviek – klinových tehál s rozmermi 30 x 15 x 4 –
5,5 cm. Všetky použité tehlové formáty sa hlásia do mladšieho novoveku,
do 18. – 19. storočia.
V súvislosti s rozvojom tehliarskej výroby už po polovici 16. storočia
zaznamenávame v Habsburskej monarchii snahy o normalizáciu rozmerov tehál
a označovanie ich výrobcov. Pri rozmeroch tehál vývoj spel k dočasne ustáleným
normám, ktoré sa však v jednotlivých krajinách monarchie líšili a zároveň aj
lokálne porušovali. Rozmery tehál, dodržiavanie kvalitnej výroby a maximálne
ceny výrobkov mali zabezpečiť tzv. tehliarske patenty, ktoré boli vydané v rokoch
1686, 1715 a 1755. Až po zavedení stálych a jednotných dĺžkových mier
64
NAGY, P. – BLAHOVSKÝ, M.: Stredoveké keramické vodovody zo Svätého Jura. In: Zborník SNM
CV, Archeológia 21, Bratislava, 2011, s.175 – 176, obr. 7; NAGY, P. – ČURNÝ, M.: Stredoveké
a novoveké keramické potrubia zo Slovenska. In: Archaeologia historica 36/2, Brno, 2011, s. 548,
obr. 1: 3; 3: 6.
65
KAVULJAKOVÁ, J. – MENCLOVÁ, D. 1963, s. 63. Obidva zlomky stredovekých kanelovaných
tehál, nájdené počas záchranných zberov P. Čaploviča v 50. rokoch, sa nachádzajú v expozícii
Oravského múzea v Citadele hradu. Ich prírastkové číslo je 3587.

119
 v krajinách Rakúsko-Uhorska vyhlásil v roku 1883 Spolok inžinierov vo Viedni
za normálny rozmer tehly 29 x 14 x 6,5 cm.66 Do obdobia pred zavedením týchto
rozmerov tehál spadá výroba tehál použitých na výstavbu železiarne Františkovej
huty, ktorých rozmery boli 29 x 15,5 x 5,5 cm. Značkovanie tehál spočiatku
slúžilo na kontrolu tehliarskych prevádzok bez práva výpalu, no postupom času
úplne zmenilo svoju funkciu, keď sa z neho vyvinula lacná a masová reklama.
Pri tehliarskych značkách rozlišujeme, či sú urobené pozitívne alebo negatívne.
Pozitívne značky vznikli odtlačením v negatíve značky vyrytej na dne tehliarskej
formy v zrkadlovom premietnutí, takže vystupujú z čelnej steny tehly. Negatívne
značky sú stopami po odtlačení štočkov – razníc, ktoré boli pripevnené na dno
tehliarskych foriem, takže akoby vstupovali do hmoty tehly. Druhý spôsob je
typický skôr pre 19. storočie. Pri tehliarskych značkách sa rozoznáva, či ide
o písmená alebo o číslice. Čísla spravidla vytvárajú letopočet (rok realizácie
konkrétnej stavby) a písmená sú iniciálami mena majiteľa alebo prenajímateľa
tehelne, obvykle aj s jeho spoločenskými (šľachtickými), či vojenskými alebo
cirkevnými titulmi. Tituly sa uvádzali v latinčine, no výrazne je zastúpená
aj nemčina a od 19. storočia aj maďarčina.67
V prípade nálezov tehál z Oravy zaznamenávame doposiaľ iba štyri druhy
tehliarskych značiek a ich varianty. Najstaršou spomedzi nich je pozitívna značka
MT z Kubínyiovskeho kaštieľa vo Vyšnom Kubíne. Nachádzala sa na tehlách
s rozmermi 28 x 14 – 14,3 x 5,5 – 6 cm a 29,5 x 15 x 6 cm, ktoré boli zistené
v primárnej pozícii ako súčasť zaklenutia jednej z miestností, ktorá sa počas
obnovy tejto národnej kultúrnej pamiatky v roku 2012 upravovala pre točité
schodisko do podkrovia. Sekundárne sa tento typ značkovej tehly objavil v rámci
zámuroviek v priečkach medzi miestnosťami na prízemí kaštieľa. Značku sa zatiaľ
nepodarilo identiikovať, no možno ju rámcovo datovať do 18. storočia až prvej
polovice 19. storočia.68
66
ČURNÝ, M.: Poznatky o výrobe a značkovaní tehiel na území mesta Nitra a na jeho okolí
v období novoveku. In: Archeologia technica 17, Brno, 2006, s. 53, 54; EBEL, M.: Rozměry
cihlářských výrobků. In: Dějiny staveb 2001, Plzeň, 2002, s. 30 – 33; LÖVEI, P. 2002, s. 228,
229; SCHIRMBÖCK, A.: Die chronologische Formate-Tabelle des Wiener Mauerziegels und das
Herkommen ihrer Maßgrundlagen in den Jahrtausenden. (Grundlage zur Datierung von Altmauern.)
In: Jahrbuch für Landeskunde von Niederösterreich 39, 1971 – 1973, Wien, 1973, s. 242, Taf. V.
67
ČURNÝ, M.: Archeologické doklady výroby tehiel na Spiši. In: Východoslovenský pravek IX,
Nitra 2009, s. 132, 133; ČURNÝ, M.: Tehliarstvo v novoveku. In: NAGY, P. – ČURNÝ, M. (Zost.):
Laterãrius. Dejiny tehliarstva na Slovensku. Zborník Slovenského národného múzea. Archeológia,
Supplementum 3. Bratislava, 2011, s. 50, 51.
68
Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 3 (R–Ž), Bratislava 1969, s. 444. Pri identiikácii významu značky
nie je vylúčená spojitosť s menom Matúša Trstenského z Leštín. Šľachtická rodina Trstenských,
pôvodne z Trstenej, sa usadila v Leštinách niekedy na prelome 17. a 18. storočia. Z roku 1731
pochádza testament spomínaného Matúša Trstenského, v ktorom sa uvádza vlastníctvo Sapikovskej
komory, domu a iných hospodárskych stavenísk v Leštinách a Sinkovskej komory v Osade (Nie
je jasné, či ide o Osadu pri Trstenej, zaniknutú kvôli Oravskej priehrade, alebo o dnešnú Osádku
neďaleko Leštín.). Matúš mal troch synov a dve dcéry. Jeden z jeho synov sa volal tiež Matúš. Pozri:
http://www.trstensky.sk/sp_listiny_01.htm. Indície existencie tehelne na majetkoch Trstenských
v Leštinách bude potrebné preveriť archívnym výskumom.

120
 0 10 cm

1 2

3 4

5 6

7 8

Obr. 9. Značkované tehly z Oravy: 1 – Vyšný Kubín – Kubínyiovský kaštieľ; 2 – Podbiel; 3 –

Dolný Kubín – Malý Bysterec; 4, 8 – Podbiel, súp. č. 10; 5, 6 – Oravský Podzámok; 7 – Oravský
Podzámok, č.d. 6. Foto: M. Čurný (5, 6), M. Furman (1, 3, 4, 7, 8), P. Nagy (2).

Najčastejšími značkami na dolnej Orave sú značky z produkcie tehelne

Oravského komposesorátu. Sú to pozitívne, kombinované a negatívne značky DA, AU
a OK. Značka DA znamená Dominium Arvensis a značka AU (alebo tiež ÁU) zase Árvai
uradalom, teda v oboch prípadoch ide o latinské a maďarské pomenovanie Oravského
panstva. Napriek vedomosti, že Oravský komposesorát vznikol v prvej polovici
17. storočia, sa nedomnievame, že tieto tehly sú rovnakého dáta. Tehelňa bola na
panstve zriadená zrejme až v neskoršom období, pretože sa v rámci jeho hospodárenia

121
 1 2

3 4

0 10 cm

Obr. 10. Značkované tehly z Oravy: 1, 6 – Vyšný Kubín - Kubínyiovský kaštieľ; 2 – Oravský hrad –
kaplnka sv. Michala; 3 – Oravský Podzámok, č.d. 20; 4, 5 – Oravský Podzámok, č.d. 62.
Foto: M. Furman.

až do 19. storočia neuvádzala. Označovanie tehál v maďarčine bolo zavedené najskôr

od 40. rokov 19. storočia, latinské znenie značiek sa mohlo používať o niečo včasnejšie,
t.j. možno ešte v priebehu 18. storočia. Značka OK (Oravský komposesorát) je zase
dokladom adaptácie slovenčiny po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918, pričom
predpokladáme, že sa mohla používať až do zániku komposesorátu v roku 1946. Pri
značkách DA a AU zaznamenávame niekoľko variantov v ich prevedení, čo vypovedá
o používaní viacerých tehliarskych foriem a aj o dlhodobejšom trvaní tehliarskej

122
výroby. Tehly so značkou DA mali najčastejšie rozmery 29 – 30 x 14,5 – 15,5 x
6 – 7 cm (Oravský Podzámok – prestavba starej pošty na reštauráciu Toliar;
Podbiel – prístavba drevenice, súp. č. 10; Vyšný Kubín – Kubínyiovský kaštieľ;
obr. 9: 1, 2, 4, 7, 8), 29 x 14 x 7 cm (Dolný Kubín – Malý Bysterec – asanácia
neznámej stavby; Oravský Podzámok – intravilán; obr. 9: 3, 6) a 27,5 x 13 x
6 cm (Oravský Podzámok – intravilán; obr. 9: 5). Kombinované značky DA
možno datovať do obdobia od záveru prvej polovice 19. storočia (Kubínyiovský
kaštieľ vo Vyšnom Kubíne), odkedy v Uhorsku zaznamenávame používanie
štočkov a razníc pri značkovaní tehál. Značky DA sa zrejme používali súčasne so
značkami AU, nakoľko okrem sekundárneho použitia (Podbiel) ich nachádzame
v primárnom použití v stavebných etapách z druhej polovice až záveru 19. storočia,
prípadne až záveru existencie Rakúsko-Uhorska (tzv. stará pošta v Oravskom
Podzámku69). Pravdepodobne starším variantom značky DA je pozitívna verzia bez
kartuše nájdená v intraviláne Oravského Podzámku. Tehla, na ktorej sa táto značka
nachádzala (obr. 9: 5), mala nápadne odlišné rozmery, čo je indíciou jej pôvodu ešte
v 18. storočí. Pri značke AU možno konštatovať iba negatívne prevedenie v rámci
minimálne troch variantov (obr. 10: 1 – 4). Rozmery tehál, na ktorých sa nachádzali,
28-29,5 x 14-15 x 5,5-6,5 cm, naznačujú snahu o pridržiavanie sa normálneho
rozmeru tehál zavedeného v roku 1883. Značky AU boli nájdené najčastejšie
v rámci viacerých stavieb a stavebných aktivít z obdobia okolo prelomu 19. a 20.
storočia v intraviláne Oravského Podzámku a aj v rámci rovnako datovaných
stavebných úprav na Oravskom hrade či v Kubínyiovskom kaštieli vo Vyšnom
Kubíne. V rámci chronologicky najmladších stavebných etáp na uvedených objektoch
(napr. komín domu čp. 62 v Oravskom Podzámku) nachádzame aj tehly so značkou
OK v negatívnom prevedení (obr. 10: 5). Pri týchto tehlách, ktoré možno datovať do
obdobia medzi roky 1918 – 1946, poznáme zatiaľ iba ich šírku – 15 – 15,5 cm a hrúbku
– 6,5 cm. Zatiaľ ojedinele sa v regióne Oravy stretávame aj s inými značkovanými
tehlami, ktoré poukazujú na transport tehliarskych výrobkov z mimo oravských tehelní,
napr. zo Schulzovských tehelní v Sučanoch a Martine, ktoré od sklonku 19. storočia po
druhú polovicu 40. rokov 20. storočia používali značku SCH (Schulz). Identiikáciu
ďalších tehliarskych výrobní sťažuje fakt, že tehly neboli značkované. Napríklad dom
č.d. 69 v Oravskom Bielom Potoku bol vymurovaný čiastočne z tehál s rozmermi
25 x 13,5 x 6 cm. Ide o trojpriestorový dom s miestnosťami radenými za sebou. Predná
izba má rovný strop, miestnosť za ňou je zaklenutá plytkou klenbou zo železných
traverz vyplnených tehlami, zastropenie zadnej miestnosti sa nezachovalo. Tento dom
vznikol najskôr po jednom z posledných veľkých požiarov obce, ktoré ju postihli
v rokoch 1882, 1889 a 1900. Rozmer použitých tehál poukazuje, že boli vyrobené
v prvej tretine 20. storočia podľa tzv. rakúskeho predpisu o tehlách nemeckých matríc
z roku 1921, ktorý sa pred rokom 1930 uplatnil aj v Československu.70 V tomto období
sa v dome narodila jeho posledná majiteľka.

69
KADOŇOVÁ, M. – TAKÁTSOVÁ, J. 1999, s. 33; SUCHÝ, Ľ. – KRUŠINSKÝ, P. – GRÚŇOVÁ,
Z. – ĎURIAN, K. – ZACHAROVÁ, D. – KORENKOVÁ, R. 2010, s. 86, 87.
70
ČURNÝ, M. 2006, s. 54.

123
 Obr. 11. Zábiedovo. Povojnové murované tehlové domy, 1950. Foto: M. Furman, 2012.

Záver
Predstavený prehľad dejín výroby a používania tehál v regióne Oravy
ukazuje, že tehliarska činnosť tu mala tak v architektúre ako aj v hospodárstve
marginálny význam. Dominancia dreva a kameňa ako hlavných stavebných
materiálov na Orave, podobne ako to zaznamenávame vo všetkých severných
regiónoch Slovenska, začala byť narúšaná až v priebehu 19. storočia. Používanie
tehál či iných tehliarskych výrobkov v architektúre oravských dedín iba sporadicky

124
zasahovalo do inak drevenej kultúry bývania. K najvýraznejšej zmene došlo až
v súvislosti s vývojom po druhej svetovej vojne (obr. 11). Výzor oravskej dediny
sa prispôsobil predstave o modernom a pohodlnejšom bývaní v šablónovitom
neosobitom podaní. Obdobie druhej polovice 20. storočia charakterizuje postupné
vytrácanie architektonickej kontinuity a stavebných tradícií. Tento proces je
celoslovenský. Zaujímavé je sledovanie používania tehliarskych výrobkov pri
výstavbe monumentálnejších sakrálnych a profánnych stavieb. Tie sa na Orave
nevyskytujú veľmi početne a zároveň mnohé z nich vznikli až v závere mladšieho
novoveku.71 V oblasti takmer úplne absentujú stredoveké stavby, ďalšie z nich boli
výrazne stavebne upravené. Podobný nedostatok možno konštatovať aj v prípade
odborných výskumov týchto stavieb, archeologických, architektonických
a stavebno-historických. V tomto smere sa však ukazuje, že región Oravy môže
poskytnúť viacero prekvapení. Ako perspektívne sa javia viaceré oravské lokality
(Oravský hrad, Trstená, Tvrdošín, Vyšný Kubín a ďalšie). Doplnenie obrazu
o výrobe a používaní historickej stavebnej keramiky a tehliarskych výrobkov na
Orave bude aj naďalej závislé od poznatkov z odborného dohľadu pri obnovách
pamiatok a realizovaných výskumov. Patričnú pozornosť je potrebné venovať
zberu hmotných dokladov tehliarstva. V oblasti archívnych prameňov sa zdá byť
problematika tehliarstva na Orave vyčerpaná, čo do značnej miery odzrkadľuje
početnosť a charakter relevantných písomných dokladov. Netreba však zabúdať
na možnosť získania ďalších rozširujúcich zmienok o tejto problematike pri
spracovávaní doposiaľ nevyhodnotených prameňov.

Adresy autorov: Mgr. Marián Čurný, PhD.

Archeologický ústav SAV
Hrnčiarska 13
040 01 Košice
marian.curny@gmail.com

Mgr. Martin Furman, PhD.

Krajský pamiatkový úrad Žilina
Mariánske námestie 19
010 01 Žilina
martin.furman.za@gmail.com

Mgr. Tomáš Janura, PhD.

Historický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
histjanu@savba.sk

Posúdil: PhDr. Marek Ďurčo, PhD.

71
KADOŇOVÁ, M. – TAKÁTSOVÁ, J. 1999, s. 31.

125
 Príloha 1
Prepis kontraktov medzi tehliarskymi majstrami Mikulášom Hankusom, Jozefom
Kobiťákom a Františkom Chovancom a mestom Trstená a mestom Trstená
z 29. februára 1868 a 25. apríla 1869, inventár tehelne v Trstenej z 18. mája
1869 a výpožičný reverz na náradie z tehelne v Trstenej z 27. apríla 1871.

Contract
Kteri medzi Nicolajom Hankusz, Josefom Kobityák, a Ferenzom Chovanyecz maystri
Tehlarskich z jednei strani, z druhei pak Strani medzi mestom Trsztena jest učineni
dniesniho dňa spúsob nasleduici a sice:
1. Mi z prvei Stránky ako Maystri tehlárski, nakolko Mesto Trsztena potrebujú vatši
počet tehjel, Kterich vihotoveňa na seba podubereme jeho nasleduje.
2. Tehjel 60000 tisíc sa zavjázujeme do dňe 15 Augusta vihotovit, a dobre vipalit,
začo od Mesta z Casi obecnej od virobeňa jedneho Tisíc občáhneme 4 l.Re.72
3. Peňáze prisluchaice z Casi Meskei, kdiž do jedneho peca vihotujeme, takove vten
čas občáhneme,
4. Mi podnimateli na ostro sa zavjazujeme hore upomenute ťehli na viznačeni
termin vihotovit, a dobre vipalit, ato sice, vedla tei formi, jako bola lánskeho roku
tehli vipálene, a vihotovene, Kďe wo veci seci za jedneho, a jeden za vsetkich
zavizujeme.

Mesto Trstena Tehlárom tímto ma dodat atosice.

1. Potrebni material dreveni ku vipáleni tehlám potrebni, a tosice pri peci.
2. Material jako Tácki, truhlički na tehli, rile, a grace Mesto jim dodá, ktere po
vihotoveňi Tehjel Mestu majú spátki oddat, a prinavratit, lebo jináč za takove by
Mestu zaplatit museli jejich hodnotu.
3. Dálei Mesto jim dodá ku vistaveňu jednej budki na bivaňa, a na vareňa potrebne
okrajki, klince, a na pol dňa Maystra Cimermánskeho, začo Mesto zaplati.
4. Od virobeňa jedneho tisica tehjel je zavjazano Mesto jim viplatit po 4 l.Re.73 ale
vten čas kdiž tehli odobrate a za súce uznate budu, že sú dokonále vipálene.
5. Mesto na Hibel74 dá vivjes telko pjesku, kelko ho potrebné buďe.
6. K tomu dálei Mesto tímže Tehlárom ku vareňu vida jednu furu súcharini ze sloji,
kteru ay svojim Kelčikom dovjes ku Tehlárni dá.

Kteri Contráct Stránky pre jistotu ze seba vidávaju, a stvrdzuju

V Trsztenej dňa 29 Februara 1868.
Prítomni Magisr.75 Maystri Tehlarski
Stephana Meresssy richtara Nikolaj Hankus pis.nev.76 xxx
Ludvika Stephanidesziny Radneho Jozef Kobiyak - xxx
Josefa Fabis Radneho Ferencz Chovanyez xxx
Ján Kuppalla v notar77 mi podpisani skrz Jána Dlabik
Ján Dlabik nr78 Serain Novak

72
Rýnskych zlatých
73
detto
74
Chotárny názov Hýbeľ
75
Magistratu (teda zastupiteľstva mesta)
76
Skratka: pisať nevie kladie
77
v notar, t.j. podnotár
78
nr, t.j. notár

126
 Contract
Ja nižei podpisani ako mayster Ťehlasky na Contract tento pristál som, a jeho
veškere puncta z času na čas ostro plniť sa poduberám, a zavjazujem, stim doloženim, že
jakby voda chibovala, takovu Mesto ku tehlárňi da dovjes svojim Kelčikom.

Jaszene79 dňa 25 Aprila 1869

Hankus Mikolaj
Pis.nev. Kl. xxx
Podpisal Ján Dlabik

Inventár
Hore vzati dňa 18 Maya s Majstrami Tehlárskimi, kteri Rád ku robeňu tehiel od Mesta
prijali a sice.
1. Tácky tri nove 1 rataju po 4 l 20x.80 – 12 l 60
2. Grace No.81 5 nove ----- 4 l
3. Motika - 1 nova
4. Rile - 3 nove
5. Furmi na robeňi tehjel 5.
6. Na obloženi tehjel prijal 12 okrizov okrajkov po 16 x za 1 l 92x od kándle kosísk,
ač od neho pochar podpisuje
Skutečne som vidal Karol Kiszely
Ktere veci, že som skutočne ku rukám prijal, zeznávam, a takove ay po skončeni
roboti Mestu odevzdat som primen Kde pri hore spomenutich rádov za naymenšu učinenu
škodu Mestu som zodpovedni.
Dano je hore.

Mayster Tehlársky
Nkolaj Hanku spis. Ňev.kl. 82xxx
Podpisal Ján Dlábik nr

Revers!
Moey Ktereho nižej podpisani zeznávam, adurendujem83 že sem vipožičal od
Mesta nasledujuce veci Ku Tehlarni jakom v dobrom poradku jako primam, prinavratit sa
zavezujem asice.
Tačky tri dobre
Rile dva dobre
Grac 5 dobry
A pat furem na tehli

W Trstene dna 27 Aprila 1871 Samuel Schein

79
Jaszene, t.j. pravdepodobne dnešná Jasenová v okrese Dolný Kubín
80
l. – zlatý, x. - denár
81
No. - skratka pre Numero
82
Ako pozn. 4 - Pis. Nev. Kl., t.j. pisať nevie kladie
83
dosvedčujem

127
 Príloha 2
ROBOTNÝ PORIADOK
Pre továrnu na výrobky hlinené a tehelné v Istebnom
1.
Prijimanie a prepuštanie robotnikov:
Prijimanie a prepuštanie robotnikov je výhradné právo správy závodu.
Pri prijimaní musí sa každý robotnik preukázať predpísaným dokumentom.
Deti, pokial nemajú 14 rokov, sa do roboty neprijímajú.
Učňovia sa vobec neprijimajú.
2.
Zamestnanie robotnikov.
a., Druhy robotnikov:
V závode zamestnané druhy robotnikov sú: Ručný robotnici, robotnici pri strojoch, kopáči,
topiči, navážači, a strojník ako aj pomocnici topičovi.
Zariadenia v jeden z týchto druhov nesprostuje dotičného robotnika zavasku, keď je
toto potreba, inu, jeho schopnosti a telesnej sile primeranú robotu konať, pri čom ovšem
podmienky smluvy námedznej musia byť dodržané.
b., Zamestnanie mladistvých robotnikov a robotnic:
Mladiství robotnici, t.j. taký ktorí nemajú celkom 16 rokov a robotnice zamestnávajú sa len
pri lahkých, ich telesnej sile zodpovedajúcich robotách, a síce:
Robotnice pri obracaní sušených tehál, robenia tehál, odnášania škrydle a pod. ako aj pri
stroji.
Mladiství robotníci, ako posiláci, pri ručnej výrobe tehál, pri obracaní tehál a pod.
V noci, t.j. medzi 10 hodinou večernou a 5 hodinou raňajšou sa mladiství robotnici a ženy
celkom nezamestnávajú.
Šestnedielky možu sa pripušťať k pravidelnej robote vtedy, keď uplynulo 6 tyždňou po ich
zľahnutí.
3.
Robotné dni, robotná doba a odpočinok.
Všetci robotnici mimo topiča a jeho pomocnikov robia vo všetky obyčajné dni v týždni.
Rozdelenia robotnej doby riadi sa dľa počasia a svetla. Nesmie však robotná doba v týždni
presahovať 48 hodin. Pri strojnej výrobe tehál robí sa od 7 hodiny ráno do 12 hodiny
v poludnia a od 1 hodiny do 4 hodiny večer.
Topiči a ich pomocnici pri vypalovaní tehál robia vo troch zmenách po 8 hodinách, tak,
že prvá zmena započne sa v 6 hodin ráno a druhá v 3 hodiny popoludní , tretia tým, že
v desiatej (10) hodine večer robotu nastupi. Týždenná zámena týchto zmen deje sa v nedelu
tým, že 2 zmeny robia po 16 hodín, tak, že predpi saný 32 hodinový nedelný odpočinok
pripadne každej zmene, raz za tri tyždne na nedelu.
Týchto 8 hodin vyše roboty ráta sa za robotu presčas, a musi byť osobitne jednodneho
platená.
Začiatok a koniec roboty oznámi sa pištolou. Každy robotnik povinný je robotnú dobu
dodržať , neprichádzať do roboty a pred časom z nej odisť je bez dovodbej omluvy alebo
bez predbežného dovolrnia zakázané.
Robota presčas može byť zavedená len dľa predpisu zákona o 8 hodinnej robotnej dobe po
predchozim vyžiadanú úradného poverenia a robotnici sú povinni uradno povolenú robotu
presčas konať .
Keď by sa stalo, že by musela byť denná robota skrátená pre nedostatok roboty a pod.
oznámi sa to robotnictvu popredku a dodrži sa srok vypovedaný.

128
V predvečer veľkých sviatkov, ako je: Veľká noc, Sv. Duch robi sa len 12 hodinny v poludni,
na velké sviatky , ako velká noc Sv. Ducha, aj zákonom určené dni, ako 1 mája, 28 októbra
sa nerobí, vyjimajúc najnutnejšie roboty.
V nedelu su dovolené roboty spojené s vypalovaným tehál a s ohladom na vysušováci
prehod a a jeho reguláciu.
Mimo toho sú dovolené:
a., roboty čistiace udržoviace v v dielňach a na závodnom náradi, ktorýma podnimanej je
provoz vlastného lebo cudzieho závodu a ktorý bez podstátného vyrušenia roboty alebo
ohroženia života a zdravia robotnictva sa obyčajné dni konať nie je možno.
b., nutený dohlad nad závodom.
c., neodkladné nahodilé roboty, ktoré prevádzať je nutno a ohladom verejných zvláštne
bezpečnostných alebo v pripadoch pilnej potreby.
d., Spis závodného zariadenia (inventára)jeden raz v roku.
Robotnikom ktorí su tymito robotámi v nedelu zamestnani musi sa dostať 32 hodinový
nepretržitý klid počina sa pre ženy už v sobotu popoludní o 2 hodine.
4.
Súčtovania a výplata mzdy.
Mzda alebo sadzba za akkordnú robotu (od kusa) umuvi sa popredku. Kde by mzda alebo
ceny akkordnej roboty boli zamenené, oznámi sa to robotnikovi popredku pri obdržaníi
vypovednej lehoty.
Výplatné obdobie trvá 14 dní.
Vypláca sa každú druhú sobotu v hotových peňiazoch po srážke
prispevkov do nemocenskej pokladnice
nájomného z bytov
prispevkov na stravu a
záloch.
Robotnici, ktorý behom týždňa boli prepustení, alebo sami riadno vystupili, dostanú svoju
mzdu a svoje listiny zaraz.
Mýlky vo výplate nech sa oznámia zaraz. Námietky proti výpočtu mzdy najneskor do
12 hodiny najbližšieho obyčajného dňa.
5.
Práva a povinnosti dozorcov.
Predstaveni a majstrovia majú robotnictvo robote jemu sverenej poučať a na to hladeť, aby
bola robota riadne urobená a pri nej s náležitou opatrnosťou zachádzané bolo, ako aj aby
všetky ustanovenia tohto poriadku presne zadržané boli.
Im prináleži právo tých robotnikov, ktorí v tom alebo onom smere sa previnili, pokarhať.
Nadávok alebo nasilia uživať však neslobodno. Dozorcom je zapovedané prijimať peniaze
alebo dary. Stažnosti robotnikov musia sa podať riaditelstvu závodu.
6.
Poistenia nemocenské a urazové.
Všetci robotnici su povinní pristupiť k okresnej nemocenskej pokladnici dolnokubinskej,
ktorej závody predpisane prispevky platia.
Všetci uradnici a robotnici podliehajú úrazovému poisteniu, sú prihlásený u robotnickej
urazovej poisťovne v Bratislave.
Poviném prispevky sú k vydaniu so stanov nemocenskej pokladnici.
7.
Udržovanie strojov a nástrojov.
Každý robotnik je povinný stroje a nástroje jemu sverené čisto a v poriadku udržať a všetky

129
 poškodenia alebo nútne opravy svojmu predstavenému ohlásiť. Tiež je povinný, aby užival
všetky zavedené a zariadené chranidlá proti nebezpečiu pri výrobe, aby dbal na predpisy
k ochrane proti urasom sa vstahujúce.
Robotnici su tiež povinní každy uraz bezodkladne priemyselnikovi alebo svojmu
predstavenému ohlasiť.
8.
Všeobecné pravidlá osobitného držania.
Všetci robotnici majú sa držať poriadne a slušne, hádaniu a rvačkám má sa vyhýbovať
a nariadenia predstavených presne zachovávať.
Donášať pálenku do továrne a ju piť je prisno zakázané.
9.
Pokuty.
Priestupky proti nariadeniu robotného poriadku budú trestané.
a., Dutkou
b., pokutami do vyše poldenné mzdy behom jedneho týždňa
c., vypovedou
Pokuty ukladať prislušia riaditelstvu závodu.
Ohladom peňažitých pokút je vedený správou závodu zvláštný zosnam, do ktorého musia
byť zapisané: meno robotnika, kedy bol potrestaný, akou velkou pokutou , a prečo bol
trestaný. Do toho výkazu majú právo ako úrady, tak aj dovernici robotnictva kedy-kolvek
nahliadnuť. Peňažité pokuty odvádzajú sa do okresnej nemocenskej pokladnice.
10.
Zrušenie robotného závasku.
Zrušenie robotného závasku može sa stať keď niet nič iného ujednáno pri 14 dennej výplate
na 14 dni, pri mesačnej výplate na mesiac. Výpoved môže sa dať len pri výplate.
Pri osobytnách smluvách platia ustanovenia týchto.
Skor než uplynie výslovne alebo zdanlivo vyjednaná doba pracovného závasku, može
robotnik bez výpovede zaraz byť prepustený v týchto prípadoch:
a., keď pri uzavreti pracovnej smluvy oklamal riaditelstvo továrne, keď predostrel falošné
alebo zfalšované dokumenty, lebo ich v omyl uviedol v inšom doterajšom pomere robotnom,
ktorým pomocný robotnik sučasne zaviazaný.
b., keď bol k ujednanej robote za neschopného uznaný.
c., keď sa stane opilcom a keď by opätovné napomenutie bolo bezvýsledné.
d., keď sa dopustil krádeže, zpreneverý, alebo iného trestného skutku ktorý ho urobí
nehodným pred riaditelstvom továrne.
e., keď vyzradí obchodné alebo výrobné tajomstvo , alebo keď bez dovolenia riaditelstva
továrne prevádza vedlajšie zamestnanie, ktoré je v záujme jeho službám pri priemyslu.
f., keď robotu neoprávnene zanechal, trvalé svoje povinnosti zanedbáva, ostatných
pomocných robotnikov alebo domáci lud opováži sa sviesť k neposlušnostiam, ku
sprotiveniu sa oproti riaditelstvu továrne, k neporiadnemu životu alebo nemravným
a nezákonným skutkom.
g. keď dopusti sa hrubej urážky na cti , telesného úrazu alebo nebezpečného vyhražovania
oproti predstaveným , oproti domoviemu ludu, ostatným robotným pomocným robotnikom
alebo keď bez dostatočného varovania neopatrne zachádza s ohňom a svetlom.
h., keď je obťažený nákazlivou nemocou alebo skrze svoju vinu stane sa roboty neschopným,
alebo trva-li nezavinená nesposobnosť k robote viac ako štyri týždne.
i., keď je viac ako 14 dni zavretý.
Pred uplynutim vyjednanej doby a bez výpovede môže pomocnik robotu opustiť.

130
a., keď nemože v robote pokračovať bez toho , že by to jeho zdraviu škodné nebolo.
b., keď riaditelstvo továrne alebo ich prislušnici chcu sviesť pomocné robotnika, alebo jeho
prislušnikov k nemravným či nezákoným skutkom.
c., keď riaditelstvo továrne dopusti sa skutkom zlého nakladania alebo hrubej urážky na cti
robotnika alebo jeho prislušnikov.
d., keď riaditelstvo továrne robotnika zadrží prislušnú jemu odplatu, alebo ruši inné
podstátne podmienky smluvy.
e., keď riaditelstvo továrne nemože alebo nechce poskytnuť robotnikov výdatok.
12.
Predčasné prepuštanie a vystupenie z roboty.
Prestane-li priemysel, lebo zomre-li robotnik, zaniká závazok robotný sám od seba.
Avšak ak je pred časom prepustený robotnik, čo je následkom dobrovolného zanechania
priemyslu, lebo následkom viny riaditelstva továrne, lebo náhody, ktorá ho stihla, má
pomocný robotnik právo žiadať náhradu za ušlú škodu sroky výpovednej.
Prepustí-li riaditelstvo továrne pomocného robotnika pred časom a nie je dovod zákonom
uznaný alebo keď dá vlastnou vinou jemu pričinu k predčasnému zrušeniu robotného
pomeru, je povinný pomocnému robotniku nahradiť mzdu a iné ujednané odplaty za celú
výpovednú lehotu, prípadne ešte aj chybujúcu, či zbyvajucu čiastku tejto sroky.
Keď pomocný robotnik bez dovodu zákonom uznatého pred časom opustil robotu, je
riaditelstvo továrne oprávnené žiadať náhradu za vzniklú škodu.

13.
Povinnosť robotný poriadok zachovávať.
Tento robotný poriadok, keď je priemyselným úradom podpisaný plati ako robotná smluva
medzi riaditelstvom továrne a medzi robotnictvom, a vstupi do platnosti po uplinuti lehoty
výpovednej počnúc od dňa jeho vyvesenia , čo sa vykoná zaraz, ako je od priemyselného
uradu potvrdený.
Každému robotniku, zvláštne novoprijatym oznámi sa ustanovenia tohto robotného
poriadku.
Tento robotný poriadok zavazuje stejnu mieru ako riaditelstvo továrne, tak aj robotnictvo.
Každá priemana robotného poriadku musí byť priemyselnému úradu oznámená.

Priemyselný inšpektor: podpis, pečiatka, Čís. j. 232/22.

Potvrdenie priemyselného úradu: Priemyselný inšpektorát v Trenčíne
Firma: BRATIA CSILLAGHY, Továrňa na tehly a hlinený tovar v Istebnom, podpis,
pečiatka,

Eventuelná ustanovenia sjednatých a doteraz platných kolektívnych smluv, zostávají tiemto

robotným poriadkom nedotčena až do konca ich platnosti. Tento robotný poriadok platia
len do doby, pokal by závodný výbor nebol zvolený a nezahájil svoju činnost.
Priemyselný inšpektor: podpis, pečiatka,
Dolný Kubín, 24/I 1922

131
 Brickmaking in Orava
The authors present an overview of the history of brick production
and use in the Orava region using excerpts from archival sources, present
contemporary fusions, contemporary cartography and lessons learned from the
collection of products of brickmaking, which are based on archaeological and
conservationist practice. So far, it appears that brickmaking played only marginal
role in architecture, as well as economy. The dominance of wood and stone as the
main building materials in the Orava region began to be signiicantly hampered
by the end of 19th century. Medieval buildings are almost completely missing
from Orava, the others were signiicantly structurally modiied in earlier periods.
A similar failure can be reasoned also in case of the professional research of these
buildings, archaeological, architectural and structural history. The architecture
of more durable materials in Orava dates back to 17th to 18th century, which
corresponds to the earliest references to use of bricks. Generally speaking,
references to the manufacture and use of bricks are only few and that is literally
the only evidence for their use as an exceptional, yet unused building materials.
The earliest mentions or indications on use of bricks in construction in towns of
Trstená and Veličná and manor of Orava castle dates back to early 17th century.
Speciic details on the manufacture and use of bricks relate to the construction
of the siege house in Veličná in 1746, reconstruction of the church and chapel
building in Trstená in 1744 – 1745, the reconstruction of the church in Sedliacka
Dubová in 1736 – 1754, construction of the church in Čimhová in 70s of 18th
century and the establishment of the public school in Trstená in 1778. Display
of the brickyard between Tvrdošín and Trstená on the maps of so called irst
military mapping (1769) also dates back to this period. With the increase in written
references from the earlier modern period we are informed of ire prevention
measures in the Orava region, in particular in the context of repeated devastating
ires, which threatened the wooden architecture of Orava and are also recorded in
the irst half of the 20th century. We have thorough understanding of the method
of brickmaking in respect of construction of the grammar school building in
Trstená at the end of the 60s of 19th century. This paper brings the transcript and
commentary of contracts of brick masters with municipality of Trstená and other
related documents, which together represent a rare collection of information on
conditions of local brickmaking in this period. Number of brick buildings in the
Orava region slightly increased during the 19th century, but signiicant changes in
this area are visible only by the end of 19th century. These are economic reasons
that caused temporary emigration of population Orava particularly to Western
Europe and America. After returning back, cosmopolitan Orava people started
building homes that relect new ideas of comfort accommodation. Although this
trend took place only to a limited extent, which is also relected by the number of
small brick factories, which were established in the Orava region in this period
(Trstená, Tvrdošín – 1892, Liesek – 1894, Čimhová – 1897, Slanica – 1899).
First industrial brickyard in Orava was established in 1912 in Istebné and the
whole period of its production until nationalization in 1948 after the onset of the

132
Czechoslovak Communist Party is linked with the name of the business noble
family Csillaghy. Other smaller, partially mechanized brickyards in the pre-war
period were operated in Zemianska Dedina, Nižná and Námestovo. In addition
to Csillaghy‘s brickyard whose produce was initially designed especially for
particular government contract, other brickyards met gradually increasing sale in
the construction sector in the Orava region. However, it should be noted that brick
architecture was applied in the dominant not until period after World War II. Brick
production in Zubrohlava was also a contributor.
The authors in their article also pay attention to brickwork products. Their
production range is usually quite large, but the Orava authors observe in particular
use of full bricks. Extruded ceramic tile for roofs and loors was not applied at all
in practice in this region. It could not compete with cheaper and better available
shingle in covering roofs and covering of loors in Orava was completely dominated
by widespread stonework. Important indings include the fractions of so-called
luted bricks of 15th century and several size formats of Renaissance bricks and
glazed ceramic water pipes article of the second half of the 16th century of Orava
Castle. Found labeled bricks indicate underdeveloped brickwork business around
the second half of the 18th – 20th century. We note here the following brickwork
brands and their variants: MT (probably Matúš Trstenský, Vyšný Kubín-Leštiny;
approx. second half of the 18th century), DA (Dominium Arvensis; approx. second
half of the 18th – second half of 19th century), AU (or ÁU; Árvai uradalom;
approx. second half of the 19th century – 1918) and OK (Oravský komposesorát
(Orava forest cooperative); approx. 1918 – 1946. It turns out that the region is
dominated by production of bricks of Orava estate – Orava forest cooperative
and brands of other manufacturers are represented only minimally. Identiication
of many of them is not possible on the basis of products, because they were not
labelled. As only results of recent studies are summarized in this article, the
future also requires professional supervision during recovery of sites, research
and attention to the collection of physical evidence of brickworks. Informative
value of the archive resources from the archives in Bytča and Dolný Kubín are
seemingly exhausted, but we cannot forget the potential of funds, which were not
reviewed so far.

133