891.

87

B632

Op
 SLOVENSKÁ

KNIŽNICA.

Rediguje :

Jozef Škultéty.

Dielu I. sošit 1 .

Povesti Sama Bodického .

Turč. Sv. Martin.

Nákladom A. Sokolíka.
1882.
 SLOVENSKÁ KNIŽNICA .
I.
ရာ

POVESTI

SAMA BODICKÉHO .

Zlý duch . Povesť z terajších časov.

Nová kométa.

Margués elfeles

TURČ. SV. MARTIN.

Nákladom A. Sokolíka.
1882.

UNIVERSITY OF
ILLINOIS LIBRARY,
 Mile.
Margeta

89187

8632

ор

ZLÝ DUCH.

Povest z terajších časov .

 I. 2

U Jaseňov na kozube ohník veselo horí ; vy-

schnuté brezové triesky červenkavým svetlom
osvecujú priestrannú chyžu . Porcelánové tanieriky,
pokladené za rámom , pýšia sa v svetle svojou
pestrou barvou : jeden ružou , druhý tulipánom,
tretí celou kytkou , štvrtý práve kohútom a pove-
šané sklenené krčahy ožívajú , v každom trepoce
sa zmenšený obraz blkotajúceho plameňa . Hospodár
prechodiaci po izbe, nevenuje týmto okrasám naj-
menšej pozornosti , postáva , netrpelive načúva, či
nepočuť nejaké kroky. „ Nerád vidím zpozdilých
ľudí, " vrhne rukou od seba.

„ Každý skončiť musí svoju prácu , veď je

sobota, " ozvala sa gazdina zpod praslice .
„Ty máš hotovú odpoveď na všetko, " zazrel
na ňu manžel . Myslel by si, že títo manželia žijú
ako pes s mačkou .
,,Matej ! " skričal na sluhu, „ skoč po susedoch ,
volaj jich ešte raz , vážnu vec nemožno skončiť
jedným tlapnutím . “ 44
Matej odbehol, hospodár znovu načúval . —
O chvíľku , mihol stín cez okno , hospodár usadil
6

sa za vrch stola , do chyže vstúpil najbližší sused ,

chyža pomaly naplnila sa ostatnými susedy. Vlastne
neboli to susedia , ale dôverníci Jaseňoví z celej
osady. Na dedine je susedstvo rozšírenejší pochop,
do ktorého vmestí sa každý, kto stojí mimo po-
krevenstva a kmotrovstva.
„ Vitajte, priatelia , " vítal hospodár všetkých.
"", Dlho som čakal na vás ; mám pre vás dobrú
novinu. Hlavné panstvo chce odpredať obci krčmu ,
ako mi to pán úradník dôverne povedal . "
,, Kúpme ju, " vykríkol ohnivý Kamenec ; „máme
zbytočných peňazí v obecnej pokladnici , ktoré
nemilo Bohu rozkotúľajú sa . Budú požehnávať nás
i potomci naši. “
„ Máte že tých peňazí, " vysmieval sa jeden
neveriaci, „ a pri obecných počtoch nikdy neukážete
zvyšku . Viem tie spôsoby. Navrhnete novú daň .
Keď platit treba , nech platí chudoba ; keď brat
treba , poberú tí, čo krajší. “
29 Bláznivé reči , " odsekol Jaseň . „ Poradíme sa,
zkade nabrať peňazí. Keď hodíme prirážku k obecnej
dani, ja iste viac zaplatím, ako ty a tak spra-
vedlivá vec , že časom potiahnem väčší osob, ako
ty. Ak chceš rovno platit so mnou , nedbám . “
,,Netreba nám nových starostí , " hádzal sa
neveriaci.
„Povedzte i vy ostatní. " Jaseň pozrel na
všetkých . „ Neprišli ste počúvať hádky, ale preriect
slovo. "
 7

Všeobecné somranie odsúdilo odporníka Ja-

senovho.

„Čo by ten vedel ! " „Tára ako na mukách" ;

„žid má ho za šticu , " rozoznať bolo jednotlivé
výpovede zpomedzi šomrania.
„ Každý po poriadku , nie všetci razom , " ozval
sa Kamenec. Dosť bolo sdierania , krčma bola
celej obci na zkazu , nech nám raz slúži k užitku . "
"A so židom čo si počnete ?" zpytoval sa
nesostrašený neveriaci.

" Vyhodíme ho na psom drúku, " odrezal Ka-

menec. Všetci zmrzli, jediný neveriaci mal ešte
otázku . „ Jeho deti rozdelíte si medzi seba ?"
zpýtal sa vážne. Neborák , myslel , že povinnostou
kresťanskej chudoby je, vychovať hŕbu žídeniec.

„ Môj ty milosrdný človiečik, " odpovedal Ka-

menec a hnevlivý úsmev hral mu vôkol úst. „ Akú
starosť má na židove deti . Či on tiež tak milosrdne
zachodí s nami ? Lanského roku zomrel Buro,
sotva rozišiel sa pohrab, už žid zapravotil vdovu
a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál ; vdova
plakala , tvoj žid nemal srdca, chcel dostať cha-
lupu . Sused Jaseň slutoval sa nad ňou, odkúpil
chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel
mat chalupu ? Aby zapustil korene hlbšie u nás ,
teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčmi
váži slovo jeho , ako písmo sväté . Eh ! nebudeme
trpet žida v dedine. "
8

Neveriaci utíchol pred tymito dôkazmi ; sám

Kamenec unavený neriekol viac ani slova, ostatní
cítili pravdu vyslovenú, ale otvorene vyznať ne-
opovážili sa , ba ani hlasným prisvedčením odmenif
Kamenca . Žid ešte vládal mnohým .

Jaseň, aby prerušil všeobecné mlčanie, zavolal

na dcéru : „ Zuzka , prilož dreva na oheň !" Zuzka
skočila , na kozube dobáralo, napravila odhorky,
nových triesok priložila , na jedno podúchnutie
nový plameň ožiaril jej líčka bez toho červené.

„ Mlčíte, akoby ste mali nohy krížom pokla-

dené," zavolal Jaseň . „ Hádam kúpite tú krčmu ?
Pozrite , susedia , kým krčma nenie našou, krčmár
nám je pánom." (Obchodil to slovo „ žid. " ) „ Dáva
nám nápoj , aký chce , po cene, akej chce . Či to
bude i na ďalej ?“
„Nebude !" kričali všetci krem Kamenca, ktorý
už vypovedal svoje, a neveriaceho , ktorý, Kamen-
com zronený, zlostným výrazom na tvári naslúchal
porade.
„Nebude , " pokračoval Jaseň, „ ak všetci osta-
neme svorní. Tu sme len v priateľskej schôdzke ;
po tieto dni sídeme sa do zákazu , pamätajte si
na slovo ! "

Susedia porozumeli , pobrali svoje klobúky ,

„ dobrú noc “ zaželali , „ pán Boh daj vám , “ odpo-
vedal zdvorilý hospodár. „ Zasviet, dievka moja,
susedom," napomínal ešte dcéru .
 9

„ Dajte pokoj , pohodíme i po tme, " odvrávali ,

tajne radujúc sa tolkej pozornosti hospodárovej .
Nebol mu každý roveň .
V chyži ostalo ticho , na ulici čuť šepota vé
hlasy a čím väčmi vzdiaľujú sa susedia, jazyky tým
hlasnejšie rozväzovaly sa. Hovorili za návrh Ja-
seňov a mysleli každý na seba Žid a richtár
dozvedia sa o všetkom, ak ja oznámim, ostanem
čistým , ak nie, budem spoluvianíkom .
Hneď prvý sused vyslal svoju ženu do rich-
tárov. Richtára nebolo doma ; tým lepšie, žena
lepšie porozumie žene. Vkročila do dverí : „ Dobrý
večer, kmotrička, " klaňala sa tajuplne.
„ Vitajte, prejdite ďalej , kde ste sa tu vzaly ? “
sypala jej výrečná richtárka v ústrety.
"„" Nestačím dlho sa meškať, " predniesla vše-
obecnú výhovorku , ktorú donášajú vtedy , keď naj-
lepšie majú naostrené jazýčky. „ Len na jedno
slovo , " šepla richtárke do ucha . Richtárka po-
rozumela, zaviedla kmotru do komory, tam budú
isté pred nevolanými a tie milé jazyky svobodne
pomelú, ako vo mlyne . 27 Nato mu dávam papati,
aby znal dobre štekati , " bolo beztak príslovím
richtárkiným .
Komora ? To bolo jej meno, nepanoval tam
večny súmrak, slnce svobodne nazerať mohlo veľkým
oblokom . Nevidíš tam napoprávané do povaly
postele , ani tulipánové truhly , ani vyrezávané
skryne . Sem volá sa do pánov ! Dve postele , každá
10

iného druhu , ako práve potapilo sa zakúpiť na

verejnom odpredaji, stály po dvoch bokoch, oblok
zakrytý červenou záclonou . I u židov tak majú,
vďačná barva, či vo dne, či v noci vidno ju z ďa-
leka. Na ľavej strane obloka zrkadlo , pozostalost
dávnejších časov, lebo pozlátka jeho nechce dívat
sa na terajšie pokolenie, kus za kusom odpadáva.
Pod ním skryňa s velkými mosadzovými obrúčkami,
sklené nádoby stály za sklom , medzi nimi dva
poháre so zapravenými dvadsiatnikmi na dne.
Richtár predkladal jich len vzácnym hosťom, keď
tak pan služný obedoval u neho . Jožko, syn rich-
tárov, dosť proboval zbaviť poháre nepotrebného
dvadsiatnikového prívesku ; nezdarilo sa mu.
Sem voviedla richtárka kmotru : „ Čo nového
nám nesiete ?"
Kmotra rozprávala : „ Prišla som vám povedať,
akých priateľov máte v dedine. Dnes večer sišli
sa u Jaseňov, " vyratovala všetkých do radu, „bol
tam i môj starý, aby vyzvedel, čo hovoria . Viete,
kmotrička, " chytila richtárku za rameno , „ nad
nás nemáte lepších priateľov. "
" Verím , vy ste naši úprimní ľudia, " súhlasila
richtárka, aby skôr vyzvedela tajnosť . „ Nuž čože
vraveli ?"
„ Ani by ste neuhádli, " otáľala kmotra s od-
poveďou. Chcela napnúť zvedavosť richtárkinu.
„ Viem , nič dobrého ; terajší svet a dobre roz-
právať ! Jaseňovci nehovorili zle ? “
 11

„Hriech by som mala povedať, ale Kamenec

hnevá sa na vás ?"
„ Malý pán , malý hnev, " hodila frčku v po-
vetrí. A čo vravel ?" chcela predsa zvediet.
19 To je hrozné ! Hovoril, že kmotor pán richtár
a žid dujú do jednoho vreca. “
„ Bodaj mu jazyk onemel ! Ako si bude utierať
ústa o statočných ľudí, " spłaskla ruky dovedna.
„ Rozpoviem vám od počiatku. “
"" Už mi je toho dost, " pretrhla ju richtárka .
„Nuž či richtár, " podľa úradu volala muža svojho
pred inými, „a žid chcú obci zle ? Pozrite že ho !
Viem, zkade vietor duje. " Richtárka zamlkla , skoro
bola by prezradila viac, ako kmotra vedieť môže.
„Rozprávajte mi od počiatku, " napravila sa .
„Chceli by kúpiť krčmu, " začínala kmotra.
„Veď sú mi za vladárov, " ozval sa posmešný
výkrik richtárkin .
„Tak, tak, kupovať krčmu a položiť nemáme
čo do úst, " prízvukovala kmotra. Richtárka vy-
pytovala sa ešte na jedno - druhé, a všetko končilo
sa u Jaseňov. Keď však kmotra bola na konci
svojej múdrosti, pod zásterou , že čaká ju súrna
robota v chyži, vyprevadila ju.
V ten samý deň sotva zvečerilo sa , richtár
vzal paličku do ruky a k veľkej radosti domácej
čeliadky, odišiel preč. Celý deň bol omrzlým , nikto
nerobil mu po vôli , sluhu vyhrešil , niečo horšieho
malo pridať sa slúžke , Jožko neobišiel tiež na
12

sucho . Podobné omrzlosti , ako to vtipný sluha

vypočtoval , chodia štyrirazy do roka ; prečo nič
menej , alebo viac ráz , pochopiť nevedel. „ Príde
rozprával sluha, - z pošty list , na opaku vy-
maľovaná včela, tá neštípe a predsa náš hospodár
tak je rozsrdený , sťaby ho celý roj doštípal . “
Takto sluha vysvetľoval. Inakšie cítil hospo-
dár : boly to štvrťročné upomínania, že zmenka
vypršala. Kde vziať peňazí ? Odkedy stal sa rich-
tárom, akoby parom rozfukoval všetky bankovky,
nedaj Bože udržať jich na hŕbe. Sbíjaš dovedna,
príde jedno, fuk jedna ; treba na druhé, fuk druhá,
až pomaly z celej hrby neostane nič. I to hospo-
dárstvo málo donáša ; žena vraví, že pre nedostatok
dozoru, svet dorobí, svet stroví. Veď je tam Jožko !
Keby otec vedel , že Jožko učí sa od otca , nechá
stáť všetku prácu a hybaj po susedoch a susedkách .
Matka vtisne synovi jeden, dva šestáky, ten jedi-
náčik zaslúži si toho, on je potešením jej očú ;
aknáhle zbadá ho na dvore , postaví sa pred
opršané zrkadlo , nazerá do neho , porovnáva fahy,
podobu . Taký je , staby jej vypadol z oka . A milý
Jožko žije si zlaté časy.
Richtár tiež si neukrivdí. Nahovárať ho museli,
aby prijal paličku , a teraz zdá sa mu byť zlatou .
Pobrať sa do poľa , zadržať pluh, pochytit kosu ?
Žena vraví : dosť si sa narobil , oddýchni si aspoň
na starost ; žid a ten má rozum , videl mnoho
sveta , prižmúri mačacie oči, potrhne červené
 13

fúzy a medzi zuby zašomre : „ Nesvedčí sa richtá-

rovi. " Pravdu má . Keď groš pochybí v dome , on
pomôže . Či mäso , či víno berie sa na knižku ;
vďačne pošle, ba i ponúka.
Pred pár rokmi rátali sa . Žid bol trochu
prísny, požadoval svoje peniaze a to hneď, richtár
nevedel pomoci, v dedine požičať, prišiel by o svoju
vážnosť. Žid znal rady : tam je sporitelňa, na ho-
tovú zmenku dostane peniaze. Od toho času zmenka
sotrela sa, u žida srástla dlžoba dvojnásobne . Zase
sporiteľňa ; prichodí lehota , peňazí nikde, preto
richtár mrzí sa, berie paličku a kráča dolu dedinou.
„ Nepostávaj na ulici ! " volal prísnym hlasom
na mládencov. „Poriadny človek doma sedí
večerom . "
„ Mali by ste i vy, " zadudral jeden z nich
pod nos .
" Čo šomreš ?" okríkol ho richtár.
„ Rozchodíme sa domov, len nehnevajte sa , “
udobroval dudroš.
Takto krátil si cestu : kričal na druhých, aby
zabudol na seba . Pri všetkom tom srdce jeho
klepalo veľmi nespokojne , zastal pred krčmou,
nazrel do obloka, tam ani živej duše. Žid modlí
sa myslel si - netrpí shon v krčme, zajtrá
je nedeľa, môžu nakričať sa do sýta. Ešte si od-
kašlal , koncom paličky zaklepal na dvere. „ Len
ďalej ! “ ozval sa temný hlas . V korhelni nikoho ,
v svetlici stál Mojžiš zakrútený v bladožltú plachtu,
 14

celý sviazaný remencami, zvíjajúc sa krčovite, vy-

krikoval večernú modlitbu svoju. „Rifka
29 ! stolca
Ďurkovi, " pretrhol modlitbu . „ Hneď sa domodlím . "
Nemýlený prítomnosťou richtárovou , zakončieval
modlitbu svoju : „ Uleiny loišabajach , “ t . j . ďako-
vaním Bohu za to , že ho nestvoril goiom (nečistým )
a dohovoriv zuplul na zem, reknúc : „ fuj ! imach
šmom voizychrom ! " (Nech zahynú jich mená a
pamiatka o nich. )
Napriek tomu , že z posledných slov ani richtár
vyňatý nebol, usmievavá tvár židova vylúštila sa
z ohyzdnej plachtovej obruby.
99 Vitajte, Ďurko. Veľká novina, “ sypel potu-
teľným hlasom. V dôvernom kruhu volal richtára
krstným menom, aby pocítil nadvládu.
" Nič nového , pán arendáš , navštíviť prišiel
som vás . " Ústa židove hraly spokojným úsmevom.
Keď dôverné pomenovanie „ Ďurko, “ spláca názvom
„ pán arendáš, “ musí mu prihárať.
„ Nalej , Rifka , z toho košerovaného, " kázal
židovke.
,,Nebude od veci, " prisviedčal richtár. Po-
treboval posmelenia . Rifka rozložila poháre, žid
ulieval sebe do poly, richtárovi plný. „ Na naše
zdravie, " vyprázdnili na dúšok.
„ Dobrý nápoj , “ zodvihol richtár hlavu z palice,
ktorú pri vrchu držal pravou rukou, lavou v po-
lovici, kresliac ňou po zemi .
 15

„Zbaví, " mľasol si židák. "" V týchto zlých

časiech dobre padne trochu dobrého nápoja. "
,,Pravdu máte, človek počína unovať svoj ži-
vot. Každým dňom je horšie, " horekoval richtár.
„ Vy sa ponosujete ? Každý krajciar staví sa
u richtára, " pokáral ho žid .
„ Ano , keď dajeden zvýši od krčmy, " richtár
neostal dlžen odpoveď. „ A to sú zriedkaví vtáci. “
Človek neverí druhému. Závidíte mi ten
malý zárobok. Z čoho mám žiť a platiť dane ?“
""„Žartoval som, “ udobroval richtár.
„ Dopime si , " nalieval udobrený žid , veď udobrit
jeho veľmi ľahká vec, len si mu človek ide po
srsti.
Večer pomaly uchodil , richtár ani nezpomenul
záležitosť svoju , až keď košerované víno rozohrialo
hlavy , nesmelosť ustúpila .
„Pán arendáš , nie ste pri groši ?" Žid zbadal ,
koľká udrela ; vyceril čierne zuby, ruky rrehodil
krížom cez prsia a s tou najnevinnejšou tvárou
odpovedal : „ Nemám, Ďurko , nemám, nepríde od
nikam. "

„ Nepotrebujem mnoho, mohli by ste pomôcť, "

modlikal nesostrašený richtár , veď ani nečakal
druhú odpoveď.
Nemôžem, keď nemám , viete , že rád pomá-
ham . " Žid ostával pri svojom, vedel, že k nemu
idú len vtedy, keď všetky ostatné dvere zatvorené
16

sú a tak peniaze musia byť za každú cenu . Pre-

tahovaním možno zvýšiť úroky.
Včera predali ste vlnu , neoklamete ma, "
chytal ho richtár v klame.
„ Pravdu máte , “ odvetil nepomýlený žid ,, ale
potrebujem peniaze do obchodu ; viete, že kameň ,
keď dlho leží , zarastie machom , i žid , keď nehýbe
sa, zarastie chudobou . Potrebujem svoje peniaze. "
Richtár bladol. Žeby mu žid odoprel peniaze,
takého pohanenia ešte nezažil . Žid pozoroval
všetky pohyby jeho ; richtár musí mať peniaze.
„ Kolko potrebujete ? " zpytoval sa ho .
"" Dvesto zlatých. "
„ Načo toľko peňazí ? " stopoval židák.
„ Do sporitelne."
19 Mnoho peňazí, aj -- vaj mnoho peňazí, "
pokrúcal žid hlavou . „ Nemám, nemôžem . “
Richtár zahanbený sklopil oči na zem , chcel
vyhnúť prenikavému pohľadu židovmu, ktorý ne-
pozorovaný s celou rozkošou pásol sa na trapiech
richtárových . Keď prestávka dlho trvala , napomínal
žid : „ Nemôžem , počujete , Ďurko, “ triasol ho za
plece, ,, nemám toľko peňazí. "
,,Darmo je, keď nemáte, " pozrel na žida, vy-
strel pod stolec sohnuté nohy napred, akoby od .
chodil. Žid nepúšťal plece richtárovo, aby zlatý
vtáčik neodletel. Richtárovo strojenie k odchodu
zabilo mu klin do hlavy. Ak obráti sa inam !
„ Dvesto zlatých , " počtoval žid , „ veľký peniaz. Keď
 17

kúpim špiritusu , zarobím dvojnásobne , dvesto zlatých

obráti sa na štyri sto ."
„ Nemôžem vám dať toľko zárobku, " richtár
siahal za klobúkom.
„ Sadnite že si, " tahal ho žid na stolec. „ Ne-
žiadam toľko zárobku , aby ste vedeli , že som vám
dobrým človekom, ruka ruku umýva , dáte písmo
na dvesto tridsať. Vidíte, kolko škodujem, ne-
odopriete mi ten malý úroček , len jeden krajciar
na týždeň od zlatého . Nebude mnoho ?"
„ Dobre ! dajte papier," uchopil richtár príle-
žitosť . Zmorená mucha sama hádže sa do pavú-
kovej siete.
„ Viem, že vyplatíte statočne, " skladal žid vy-
hotovený úpis . „ Načneme jablko , *) keď Jožko ožení
sa. Jaseň, ten starý úžerník , " kto grošom vládal ,
krem seba každého volal úžerníkom, má mnoho
šupákov. "
", Tie čítať nebudeme, " odvetil richtár . „ Ka-
menec ostrí si zuby na ne. "
„Čo nepoviete ? " zadivil sa žid . „ Len obra-
cajte sa , Jožko strojný šuhaj , získa si Zuzku a my, “
ukázal potom na seba a richtára, „ obrobíme Jaseňa. "
Hrmotom otvoria sa dvere, na prahu zastal
Matej Ondráš, neveriaci účastník porady u Jase-
ňov. Zamastený klobúk tlačil mu oči, zapálenými

*) V čas svadby rodičia mladej nevesty a všetci sva-

dobníci skladajú peňažitý dar. V Novohrade volajú to
„dávať do jablka. "
Slov. Knižn. I. 2
18

víčkami ohradené, na tenkom , vysušenom hrdle

kolísala sa hlava s vpadlou tvárou . Natiahnuté
hrdlo vstrčil do chyže, sucho si odkašlal : „ Dobrý
večer, pán arendáš, " priklonil sa úctive.
Žid pobúrený v milej besede, otočil sa na
svojom stolci tvárou ku dveram, pravú nohu na-
rovnal , ľavou rukou podoprel bedru : „ Čo chcete ,
Matej ?" skričal bez odvety na pozdrav.
Matej nezmýlený krikom židovým vyvábil
úsmev na tvár, pokročil z prahu do chyže. „ Nesiem
vám novinu , bol som u Jaseňov . "
99 Choďte do pekla i s vašou novinou , " reval
žid. "Surovec , neviete tamvon nechať klobúk ?"
Zabudol som, " usmial sa Matej , ale klobúk
nechal na hlave. Žida pobúrilo , vyskočil zo stolca ,
zdrapil zamastený klobúk , vyhodil do otvorenej
korhelne a za vystrčeným Matejom zachlopil dvere .
" To je čeliadka , " nazlostený vravel richtárovi ;
„nazdá sa, že sme kamaráti , neuctí si človeka. "
Matej škrabal sa za uchom . Kým bol zá-
možným hospodárom , „ Matejko “ a „ Mojžiš “ menovali
sa dôverne. Mohol zaklepať o polnoci u žida, dvere
s radosťou otváraly sa mu ; dlho klepával , až na
vzájom zaklepali na bubon , Matej prišiel o svoj
majetok. Ztade tá premena.
" Už len nehnevajte sa , " prosil vystrčený Ma-
tej . Nemal viac citu pre urazenie . Aby počuli ho
lepšie, vtlačil tvár do dverí, otvoriť neopovážil sa.
 19

„ Poberajte sa domov, na takých ľudí mám

palicu , " hrozil rozhnevaný žid .
„Nieže nie, poviem vám všetko . Na vás roz-
právali a na pána richtára. "
Richtár zvedave pozrel na žida . „ Len mu
dovolte , nech príde medzi nás. “
Žid sám zvedavý otvoril dvere : „ Poďte dnu,
Matej . Tak, Matejko , " keď videl jeho nepokrytú
hlavu, „ prečo ste bez klobúka neprišli medzi nás ,
či by som vám ublížil ? Ani za celý svet. "
„Nič to zato, " smieril sa Matej ; „ aj pobili sa ,
aj smierili sa." Na pobídnutie rozprával, pretrho-
vaný posmešnými výkrikmi židovými. „ Kamenec
vravel, “ pokračoval rozprávač , „žida von z dediny, “
žid zahryzol do spodnej perny, „ s richtárom je nič,
ten poslúcha žida. " V richtárovi žlč prekypovala,
chcel ukázať sa samostatným a tu mu vykričia,
že poslúcha žida ; v čom a kedy ? Žid pravda ne-
natískal svoju radu richtárovi , len pekným spô-
sobom privádzal ho na svoju stranu . Zlostne dupol
palicou na zem, okom švihol na žida.
„ Hlúpi ľudia, “ ohlásil sa žid , chápajúci richtá-
rovo naladenie , „ to je do smiechu , taký múdry
človek, ako náš pán richtár, neutisne sa na moju
radu. Čo by som vedel do vášho úradu ? Dávno
je tomu, ako sedávate za richtárskym stolom ? "
99 Veru dvadsať rokov, " odpovedal richtár, pre-
svedčený židom. „ Ale ten Kamenec !" nemohol
predsa zabudnúť.
2*
20

"2, Vtáka po perí , človeka poznať po reči , "

završil žid rozhovor. Z kamennej hlavy nevynde
nič múdreho ."

II.

Na vršku nad Hrabicou vystavený kostol okra-

šľuje celú dolinu ; z druhej stolice vidno bielu
väžu , keď slniečko osvieti pozlátený kríž . A keď
zahučia hlasné zvony , okolité vrchy vydávajú ohlas,
Hrabičania nedali by to za celý svet. Pravda,
okolití pyšných na svoj kostol Hrabičanov niekdy
zahriaknu a či chodíte do kostola ? Tu zahriaknutý
postaví sa do pyšnej postavy a povedome odsekne
vtipkárovi : príďte podívať sa ! Má pravdu . Hrabi-
čania chodia do kostola, starí, mladí ponáhľajú sa,
lenže z rozličných príčin.
Mládenci neposedia pekne ani v kostole. Hneď
potajme uštipne jeden druhého, hned zase, keď
ukryť sa môžu pátrajúcemu pohľadu pána farárovmu ,
pošepne susedovi niečo smiešneho a ten z chuti
zasmial by sa, keby nebolo v kostole, ale čím
väčmi dusí v sebe, tým väčmi napína ho . Starí
vyhovoria samopaš mládeže mladosť - vraj ―
pochabosť, prehltnúc druhú čiastku príslovia, ktorá
na takú výhovorku dobre hodí sa, že starosť - ne-
múdrosť.
A dievčatá? zavčas rána vyhľadajú svoje obratné
tetky , ktoré v najtenšie pletenice soberú jich
dlhé vlasy. Matka vyhľadá stužky, belasé a červené,
 21

zelené a žlté, všetko prehliadne, aby dcéra strojne

vyzerala, naúča dcéru : ústa pekne drž , veľmi ne-
otváraj , veľké ústa špatia dievča. Schopná dcéra
zapamätá si naučenie, a tu jedna drží ústa do
záhybov poskladané, akoby jich mala posberané na
-
motúzok, druhá pritisne perny k zubom na šo-
šovičku ―― vyzeráš hlávky klinčekov, ktorými sú
pripevnené. Okrúhlu svoju hlávku vrtí, ako na
kolovrátku, najviac ta, kde mládenci sedia.
V tom brde tkali i Zuzku Jaseňovie. Matka
naúčala a strojila ju v komore . Pred otcom utiahnuť
sa musely - daromné hromženie, prísny otec ne-
videl, keď matka podávala kus za kusom, i sukňu
i živôtok, hneď zkúsenými prstami upravila záhyby
na sukni, hneď preberala sa v havrannom vrkoči.
Vystrojenie dcérino vyhovelo jej dedinskému vkusu ,
ešte podala dcére knižku zavinutú do hodbabného
ručníka a vyprevadila z domu.
Matka má usporiadať ešte všeličo , aby mohla
odísť za ňou . Starý ostane doma, už sedí za sto-
lom, z otvorenej knihy modlí sa, nedela posvätená
je Bohu.
"9 Pán Boh . ta opatruj, " odberá sa žena.
„ Pomodli sa i za mňa, " odpovedá manžel, na-
právajúc okuliare k ďalšiemu modleniu. Tak vrúcne
prúdila by sa modlitba zo srdca jeho , keby cudzie
myšlienky neodháňaly nábožnost ; dost potriasa
hlavou, aby odpúdil rušiaci nával, nemožno , vždy
silnejší dochodí. Včerajší večer neide mu z hlavy ,
22

všetko dobre išlo , ale, môže sa človek spoľahnúť ?

Jediný Kamenec stojí , ostatní lahko odskočia ;
čakajú, kým iný povyberá zemiaky z pahraby. Díva
sa ustavične do knihy, okuliare nepohnute sedia
na nose, myšlienky lietajú po svete, niekto klope,
,,volno !" zavolá Jaseň zvedave , hladiac ponad
okuliare ku dveram .
„ Pán Boh daj dobrý deň ! " prikloní sa prí-
chodzí. Jaseň natiahne tvár zadivením . Neočakávaná
návšteva. Prichodí žid .
„Ani ma neprivítate ?" oslovil Jaseňa, keď
tomuto privítanie zaviazlo v hrdle.
,, Vitajte, to mi je novina, " Jaseň podával
ruku židovi cez stôl, neopúšťajúc svoje miesto.
„ Ďakujem, ďakujem ; viem, neočakávali ste
ma , prišiel som nečakaný ," ceril žid zuby na
Jaseňa .
„Tým lepšie, “ okrašľoval nepríjemné prekva-
penie.
,,Vaša starká šla do kostola, " rozhováral sa
židák. „ Zpýtam sa , či ste doma ? Prisvedčila mi ,
tak, vidíte, pomyslel som si, Jaseň i doma slúži
Pánu Bohu, " okázale pozrel na otvorenú dosial
knihu , „ pôjdem k nemu, už som beztak polovi-
čatým kresťanom. "
,,Hádam sobotným, " namáhal sa Jaseň ku vtipu.
„ Deň ako deň , vyhováral žid , „ kedykoľvek
pomodliť sa, všetci máme jednoho Boha, a ten
počuje nás či v sobotu a či v nedeľu.
 23

Jaseň prechodil z prekvapenia do prekvapenia.

Keby na ňom stálo , pretrhla by sa niť rozhovoru ;
no mal pred sebou výmluvného spoločníka .
„ Dovolíte mi sadnúť ? " zpytoval sa žid , a ne-
čakajúc na dovolenie , priťahoval lavou nohou
stoličku pod seba. „ Rád som, že môžem pobavit
sa s vami . Hlava plná starostí, ber parom všetko
kupectvo i s krčmou ! Sotva vyžijem , nápoja mi-
nulo by sa, ale kde sú peniaze ? Človek nedostane
groša ; chudobný svet, neplatí. "
99 Len začnite stenat, " usmial sa Jaseň ; „všetky
zárobky stavia sa u vás. " Myslel krvopotné mozole,
ktorých odmenu požije žid .
,, Neveríte ?" urazený stával zo stoličky. „ Tvrdo
čakám lehotu , aby som sa sprostil krčmy . " Zve-
dave hľadel na Jaseňa, ako premení tvár. Jaseň
pokojne naslúchal rečiam.
„ Keby ste skoro odkúpili krčmu , kto by radšej
bol, ako ja ? " Žid siahal do živého . Pre Jaseňa
nové prekvapenie .
" Kto vám povedal ? " zpýtal sa Jaseň .
„ Hm ! " mlasnul si „Mám dobrých ľudí, i to
viem , že vypúdiť ma chcete z dediny. "
„Ja nie, " skočil nalakaný Jaseň .
„ Vy nie ! Či vám povedať ? " trápil ho žid .
"" Nie je pravda, " zakrýval Kamenca .
,,Nerobte sa nevedomým ; zato nič. Kamenec
povedal. Boli sme predtým dobrí priatelia. "
24

„ Ako koza s nožom, " nevládal udržať Jaseň ,

znajúc pomery Kamencove so židom .
66
„ Mýlite sa , “ odopieral žid a prižmúriac jedno
oko , zpýtal sa : „Znáte, prečo sa premení priateľ
na nepriateľa ?"
„ Keď povadia sa . "
"A prečo ?" predlžil žid otázku .
„ Kto by to vypočtoval . "
,, Požičajte mu niečo, a on nemôže vám vrátiť, "
uškľabil sa žid.

„ Vy ste požičali Kamencovi ?" vyvalil oči na

žida, čakajúc odpoveď, ako výrok na život a smrť.
Žid váhal s odvetou, pochopil položenie . Od-
vážna hra , ktorú prevádza. Ak chce mať vyda-
renú , musí zaštepiť nedôveru do Jaseňa proti
Kamencovi.

„Vy daleko siahate, " vykrúcal žid . „ Nuž a

keby to pravda bolo, mali by ste vôľu vracat?"
"‚ Čo bych vracal za druhého ? “
„ Pekné priateľstvo medzi vami , budúci svá-
kovia nepomohli by si, " prehodil so smiechom.
Jaseňa bodlo do srdca : Kamenec počtuje
s dedictvom Zuzkiným . Složil okuliare , svraštıl
čelo, tak že zpod hustých obrv sotva prenikal
plachý pohľad .
„ Požičali ste mu peniaze ? " zpytoval sa roz-
čulený.
 25

,,Nehovorím o ničom, " vyhováral sa žid ; „, načo

zpomínať také veci ? “
„ Keď ste začali, dopovedzte, " potriasal Jaseň
židovo plece .
‚ Nerád roznášam chýry, chcel som vám len
ukázať , že dobre by padlo Kamencovi , keby som
odišiel z dediny a hodil isté písmo do ohňa . “
,,Predsa je vaším dlžníkom ?"
,,Nezradíte nikomu ? "
Nikomu na tom svete, " veril sa Jaseň .
„Pozor na reči, " hrozil žid prstom ; „ak zra-
díte, sme len sami dvaja, nemáme svedka, zodpo-
vednosť padne na vás. " Jaseň slúbil ešte raz.
"9 Kamencovi požičal som pätsto zlatých , " riekol
slavnostne.
,,Nemožno, " vyklzlo Jaseňovi . Kamenec dobre
stál, mnoho dedil, rozumne hospodáril.
"" Povedal som, " žid tvrdil príkre . ,, Vy ne-
chcete verit ? Jaseň záporne krútil hlavou.
„ Počkajte, presvedčím vás, " začal prekutávať
vrecká. Istý bol, že má písmo vo vrecku , ale to
muselo vyzerať náhodne . Jaseň napnute sledoval
židove pohyby . „ Tu je, “ vytiahol písmo z vrecka ;
,nie ! hádam ani nemám, " pretrhnul dalej . „ Mám
ho ! čítajte ! "
Červená tvár Jaseňova bladla. „Tak je, " vravel
bolastne, „ pätsto zlatých, úpis vystavený, richtár
za svedka. " Písmo vypadlo mu na stôl , ruky opadly
za ním .
26

Zvon zahučal , ludia hrnú sa z kostola , žid

nepozorovaný vyšuchol, opustiac Jaseňa zamysle-
ného . Ostatná podpora padla, ani Kamenec nenie
samostatným človekom , trpké sklamanie , sám budem
sa páliť ? Keby len to, ale Zuzka a Janko Ka-
mencov ! Nikdy ! Žid nestučnie na mojich mozoloch.
,,Ešte vždy pri stole ? Mohli ukradnúť celý
dom , " štebotala vchádzajúca žena .
„ Daj mi svätý pokoj ! " dudral z myšlienok
vyrušený Jaseň .
"" Niečo ta bolí ? " zpytuje sa ho žena .
F povedal som," zavolal rozhodne.
„Pokoj,
„Ty zpýtaj sa otca, na mňa vari hnevá sa, "
obrátila sa matka k dcére , odkladajúcej sviatočné
šaty. Zuzka priskočila, chytila otca za ruku : „ Chorý
ste, otec môj ?" zavznel do otcovského ucha milý
hlas jedináčky .
„ Nič mi je , dievka moja. "
„ Chvala Bohu , " plesala matka. "" Musím ti
rozprávať niečo , v kostole - 66
„ Nechcem daromné reči, " pretrhol ju Jaseň.
„Ty si lavou nohou vstal dnes ráno , " preká-
rala ho žena a nemýlená pokračovala v rozprávke.
„ V kostole zasadne si richtárka vyobliekaná ako
páva , jej milý Jožko vtisol sa za prvého na chôr,
včera doviedli ho domov zase dobre opatreného . "
"" Nehovorte, mamka ! " zapýrila sa Zuzka.
„ Choď von, nemusíš poslúchať , " okríkla ju
matka . Nebolo jej treba hovoriť dvarázy , hneď
bola v komore.
 27

„ A čo ďalej ? " zpytoval sa Jaseň, vyliečený

z trudných myšlienok.
„ Richtárka a Jožko, " s radosťou pokračovala ,
prikladajúc hrniec k pahrabe , „ hádam shovorili sa
doma, tak milo pozerali hneď na mňa, hneď na
Zuzku. Mali nás zjest od samej lásky. "
"" Ty pomaly nedovolíš ľuďom ani dívať sa . “
„ Nech pozerá kto chce, ale tá jedovatá vre-
tenica , vieš, koľko nám ublížila ? Ideme z kostola ,
tu ti ona ani diabol - pokušiteľ obchodí, zrazu začne
hrkútať mädovými slovy : Akože sa máte ? "
Jaseňová napodobnila tenký hlas richtárkin, - „ a
táto Zuzka, aká je hodná, niet hodnejšieho dievčaťa
v dedine." Pravda, že niet ; ale načo pokušieva ?
obrátila som sa chrbtom . "

„ Verím, že rada vyvedieš hlúposti , " mrzel sa

Jaseň .

Čo som mala urobiť ? povedz , starý mudrc ! “

postavila sa pred stôl ozbrojená varečkou .
„ Na poriadnu otázku poriadna odpoveď ; jazyk
škodí sojke, " naúčal ju muž.
„ Nebojím sa , vari Zuzka mala by byť jej
nevestou ? " Zpytovala sa rozhorlene.
„Ticho ! dnes je svätý deň, o tom potom, "
presekol Jaseň.
Žena pokrúcala hlavou , ale vydané heslo ne-
dovolilo ďalšie reči, pomaly uspokojila sa , rozhorlenie
utíchlo a obed predložila svojím poriadkom .
28

Jaseň sotva odložil ližicu , búcha desiatnik na

oblok : „ Doma gazda ? "
„ Doma ! čo je ? " zpytoval sa hospodár.
„ Po večeri príďte do richtárov ,“ vyriďoval
desiatnik.
„Dobre, prídem . " Bez Jaseňa nemôže byť zá-
kazu, kde prídu na pretras obecné záležitosti,
žaloby vypočujú sa, vynesú súd a pokuta , - nech
Pán Boh tresce, obyčajne odpustená býva. On
bol prvým po richtárovi a poneváč od hlavy ryba
smrdí, nečakal , kým všetci spozdilci poschodia sa,
býval u richtára medzi prvými .
Richtár sedel za vrch stolom obkľúčený nie-
koľkými hospodármi, na kraj lavici proti čeľustiu
pece Kamenec, bolo to jeho obyčajné miesto, ne-
tiskal sa do predu , z úzadia rád pozdvihol svojho
hlasu . Keď tak niečo nebolo v svojom poriadku a
richtár cítil tarchu na svedomí, bojazlive zazrel
lavým okom na Kamenca. Ak tento uprel zrak do
zeme, už letelo okorenené slovo do očú richtá-
rových, ak ale ľahostajne hladel na richtára, zna-
menalo teraz ti odpúšťam. Jaseň vážne vkráčal do
richtárskej chyže, hneď robili mu miesto za stolom,
stúpal, obzerajúc shromaždených. Kamenec kýval
hlavou na privítanie, Jaseň neodvetil, sklopil oči
pred ním.
19 Tvrdo vás čakáme , " usádzal ho richtár
k svojmu boku. Jaseň potichu sadol, ruky složil
do vedna, palce nechal trčať do vysoka . „ Čo ste
 29

ma žiadali, pán richtár ? " oslovil richtára, ktorá

otázka bola počiatkom rokovania.
„ Páni hospodári, “ začal richtár svoju prímluvu ,
„ viac očú viac vidí, zakázal som vás , aby ste ma
podopreli svojou múdrou radou, “ významne pozrel
na Jaseňa, ktorý prijal poklonu , ostatní prisviedčali ;
„nadovšetko náš spoluobčan Kamenec súrne žia-
dal svolanie vaše, neviem, čo vám povie. Keď vy-
povie si svoje, ostatní môžu predniesť svoje žaloby. "
Kamenec osvobodil kolená rukami obkľúčené ,
narovnal nahnuté hrdlo, istý svojej veci vstal hore.
Prvý pohľad hodil po všetkých , druhý platil zvlášte
Jaseňovi. ‫ وو‬Včera večer radili sme sa poniektorí, “
začal smelým hlasom, „ žeby dobre bolo odkúpiť
krčmu pre obec. "
„ Pravdu máte ," ozval sa zástup .
Rozložil všetky výhody plynúce z toho , zpomnel
zdanlivé ťažkosti , ale mocnými dôvodmi podvrátil
tvrdenie, akoby to nevystalo z nich , alebo práve
niektorí ukrátení byť mali.
" Tak je, “ zahučal búrlivý súhlas.
Richtár mrvil sa nespokojne. Úzkostlive po-
zeral na Jaseňa, či on tiež pozdvihne hlasu svojho
v prospech Kamencov. Trapné okamženie nastalo.
Jaseň začal hovoriť : „ Keby nebolo keby, boli by
sme v nebi . Kyslé jablko , do ktorého kázalo sa
nám zahryznút. " Nemenoval Kamenca , nedovolily
sklamané nádeje ; pohľadal všetky krajinské tarchy.
„A k týmto vlastným pričinením máme si pridružiť
30

nové ? Nevládzeme kúpiť krčmu ! " dokončil s prí-

zvukom na ostatných slovách.
"Tak je, " ohlásili sa shromaždení.
Kamenec strpnutý pozeral na Jaseňa. Ostat-
ným sa nedivil , vždy prisviedčali tomu , kto práve
hovoril.
„Včera ste inakšie hovorili, " nemohol prežret
trpkú poznámku .
99„ Rozhútal som si , nedá sa , “ odvetil mu Jaseň.
„Odpustite, pán richtár, i vy ostatní, musím odísť
domov. " Poberal sa zpoza stola.
„ Zabavteže sa , “ zdržoval richtár, uveličený drža-
ním Jaseňovým . „ Keď hlava odíde , ako budeme ?“
„ Nepotrebujete si požičiavať radu , “ vracal
richtárovi pochvalu . „ S Bohom ostávajte."
Keď richtár nemohol opustiť čestné svoje
miesto, zodvihla sa richtárka , aby vyprevadila
vzácneho hosta. Jej vhod odchodil, svrbelo ju na
jazyku.
"" Vari sa hneváte na nás , že tak utekáte ?"
hovorila mu v pitvore.
„Čo bych sa hneval ? Mám ešte mnoho vy-
konať, " preložil nohu cez prah, aby vyhnúť mohol
rozhovoru.
„ Len jedno slovíčko , " vtiahla ho nazpät. „Vaša
žena hnevá sa na mňa a bez príčiny ; dnes , prosím
vás, privravela som sa jej , ona ani slova. Zuzka
stála pri tom, vidno bolo , že ľutovala, ale pre
matku ani ceknúť. "
 31

"2 Hádam zle ste videli , " vyhováral ženu . „ Moja

starká je dobrá žena , neublíži ani muške. "
„ Neviem, čo jej bolo ; ale hovorím vám pravdu. "
"" Musela sa ponáhľať domov, a v tom je veľmi
divná, keď niečo má na náhle, čoby som jej rezal
jazyk, nepovie ani slova. "
Môže byť, " prisviedčala , nepúšťajúc jeho ha-
lenu z ruky. „ Ale ten Kamenec, " prešla na druhý
predmet.
Jaseňom trhlo, richtárka myslela , že chce
odísť. „ Len jedno slovíčko . Každému poctivost na
mieste , nechcem ohovárať , ale ten Kamenec je
divný človek, vystaví sa na posmech . Čoby tam
kupoval krčmu ! Vari je tak užiadaný toho nápoja,
żeby rád mal celú krčmu ? " doložila zlomyslne.
„ Nech si kupuje, kto chce, " odvrkol nevrle.
Ostatný úder richtárkin na Kamenca bol trochu
priostrý.
„ Pravda," rapotala richtárka , „ načo by som
ohovárala, všetci sme hriešni ľudia , pre Janka by
sa mu zišla. Môj Jožko, a ten bez môjho vedomia
nevykročí zo dvora, rozpráva mi - "
„ Váš Jožko je hodný šuhaj , " prehodil viac
z posmechu , nežli vážne. Richtárka necítila bodnutie.
„Aby ste vedeli , nemáte v stolici takého mlá-
denca , je robotný, poslušný, neublíži nikomu , a
zlí ľudia predsa dosť naubližujú mu . “
„ Zlé jazyky operú každého , " potešoval ju
Jaseň.
32

"A či je pravda, " nahla sa mu k uchu, ač

hlasne vedený rozhovor v richtárskej chyži za-
bezpečil jich pred nepovolaným poslucháčom, „ že
chcú vašu Zuzku pre Janka Kamencovie ?"
" Dosial o tom neviem," odvetil jej zdvorile.
Táto zdvorilost stála ho mnoho sebazaprenia, lebo
otázka siahala hlboko do srdca.
,,Tak smie aj iný klopať ?" nútila ho k vy-
znaniu.
,,Naše dvere sú otvorené pre každého po-
riadneho človeka ." Jeden oneskorený občan prerušil
ďalší rozhovor k veľkej radosti Jaseňovej.

III.

Po dedine ide chýr, že Jaseň a Kamenec,

najdôvernejší predtým priatelia, pohnevali sa. Ne-
obyčajný tento zjav našiel rozdielnych vykladačov,
len žid trel si spokojne ruky : richtárovci majú
skvelé výhľady, čerstvý gros príde do domu, zá-
minka najde sa, aby dostal sa k nemu. S celým
zápalom nalieval hosťom svojim, pre každého mal
slovo , neobišiel ani najposlednejšieho . „ Ďurko ,
pite ; Janko je lepší chlap, na jeden dúšok vy-
- 99 Miško
prázdní pol litra a vy maznáte sa . “
bojí sa sklenice, " vysmieval druhého, „ akoby ne-
mal z čoho zaplatiť ; dočkám , vďačne dočkám. “
„ Netreba !" udrel si vysmievaný na opasok.
Najväčšiu radost mal z mládencov. Kým
dievčatá chodily hore dolu po dedine so spevom ,
 33

zatiaľ šuhajci pod vodcovstvom Jožkovým chladili

si hrdlá, zohrievali krev. Jožko len mihol , hneď
nové víno svietilo na stole. Iným časom tak často
mihával , že víčka ustaly v mihaní, priklopily čierne
oči jeho . Dnes nie, bystro pozeral , viac nalieval
priateľom , než sebe. Janko Kamenec ostiechave
sedel pri svojom poháriku , nebolo to jeho re-
meslom. Nesmel pred otcom . Beda jeho koži , akby
len raz podnapitý prišiel domov . A tá matka ! vy-
plakala by si oči . Častejšie hľadel na ulicu , než
do sklenice. Prvý pohár stal nedopitý. Na ulici
spievaly dievčatá , Zuzka Jaseňovie nechybela , žiadna
krajšie nespievala . Jožko badal , prečo Janko tak
často vyzerá. Vrelo v ňom , boli súperovia, jedna
páčila sa obom , jej páčil sa jeden z nich a to
nebol Jožko.
„ Chlapci , opatrite hudcov !" zavolal Jožko .
„ Dievčatá sú blízko . "
„A či svobodno ? " ohlásil sa jeden zo starších .
„ Vás neideme prosit, " vysmial ho Jožko . Starší
utíchol . Richtárov syn môže si dovoliť všeličo .
O chvíľku hučalo krčmou ; príkry hlas klari-
néta privábil poslucháčov. Dievčatá kradly sa po
jednej do chyže . Jožko pozeral do dverí, páry
vrtily sa, on dosial nepohol nohou.
„ Jožko , medzi nás ! " volal na neho jeden.
„ Počkaj , dosť času , " odpovedal Jožko , uprene
hladiac do dverí.
‫ وو‬Niekoho vyzeráš ? " pokúšal druhý.
Slov. Knižn. I. 3
34

Hop ! už bol Jožko na nohách , v okamihu

skočil i Janko . Ubehávali sa . Vo dverach stála
Zuzka Jaseňovie, hľadiaca cez plecia dievčat v predku
postavených. Nebolo jej vidno len okruhlú hlávku
a modré očká . Oba poznali , komu to patrí.
„ Sem sa, Zuzka, do kolesa ! " kýval Jožko ,
podskakujúc pred dievčatmi . Jedným krokom pred-
behol Janka. Obrátený k nemu chrbtom , nevidel ,
že Janko záporne krúti hlavou proti Zuzke. Ona
stála v rozpakoch, pozvaním povrhnúť nesluší sa ,
Janka neposlúchnuť, ani za celý svet.
Noha sa mi sbiera, “ odhodlala sa k výhovorke .
"9 Rovno si kráčala dedinou , " doháňal ju Jožko .
‚ Trň mi uviazol, keď som išla. “
„ Dobre, ostaň, " zakričal rozzlobený Jožko a
pri všeobecnom smiechu pochytil bláznivú Dorku ,
ktorá zpod pece vyvaľovala oči na ihrajúce páry.
Zuzke prešiel mráz po tele : za roveň postaviť
jej bláznivú Dorku ! Od hanby zapálená vyšuchla
z krčmy. Janko v zápätí za ňou.
„ Zuzka, postoj ! " volal pritlumeným hlasom .
Obzrela sa, kto volá , videla Janka , stíšila krok.
"Muselo to byt ?" začala vyčitovať. 99 Taký
posmech ! Roznesú ma po celej dedine. "
,,Načo ta volá ? Vie, že ho nechceš. "
„Čo povie matka ? " bedákala. „ Načo som išla ! "
„Nehnevaj sa na mňa , " prosil Janko ; „ aspoň
ty buď dobrá, keď tvoj otec sváľal by na nás
všetky vrchy. "
 35

„ Môj otec ? Čo sa ti robí ! "

33 Nevieš o ničom ? Nehovorili doma ? “
"Nič nezpomínali. Tvoj otec bol včera večer
u nás , dobre sa rozišli. Hádam sníva sa ti ? "
vravela v nevedomosti.

„Včera a dnes je nebo a zem. " Rozprával, čo

dialo sa u richtárov . Kamenec rozhorčený prišiel
domov, kde žena prekvapila ho tým chýrom , že
richtárovci idú na pytačky do Jaseňov a majú už
vopred sľúbené. Richtárka využiť chcela slová
Jaseňove .

„ Ty neveríš ? " oprela ruku na Janka .

"" Verím , že richtárka rozprávala ; neverím ,
žeby si ma nerada, " oblapil jej štihlý driek .
„ Nerozprávaj , keď neveríš. Chcel si ma po-
strašiť, však ver' ? " hladila ho po líci .
„ Nestraším, Zuzka ; musíme byť na pozore. "
„ Príďte skôr vy, otec, matka dovolia. " *
„Prídeme, pôjdeš za mňa ? za druhého nie ?"
zpytoval sa náružive , prišli mu richtárovci na
rozum . Na šťastie zotmilo sa, Zuzka nevidela jeho 1
sršiace oči .
„Storáz som ti povedala. "
„ Povedz ešte raz, máš moju prísahu , že ne-
vezmem druhú. Prisahaj ty ! " Hlas jeho znel ako
zpod zeme. Zuzka v strachu odtiahla ruku z Jan-
kovho pleca, rada by ušla, keby mocná ruka ne-
držala ju krčovite. Nikdy neprisahala, jej láska
3*
36

k Jankovi bola taká, jako k otcovi , materi , tým

neprisahala a predsa verne ľúbila .
,,Pust ma," odtískala ho v úzkosti.
,, Pustím," stenal zúfale, " keď mi povieš, že
ma nerada, nepozrem viac na teba, pôjdem kam
ma oči zanesú . Zuzka , povedz, pustím ta ! “
„ Nepoviem, " šeptala.
,, Prisahaj !"
Prisahám," vydralo sa jej z prsú a celou
silou vymknúc sa z mocných rúk Jankových ,
utekala domov.
Janko nevrátil sa do krčmy, šiel domov, ale
ani večerný chlad nevládal rozohnať horúce my-
šlienky. Matka samotná čítala zo svätej knihy.
„ Dobre, že ideš, necháte ma ako pustovníka , nikoho
z čeľade doma, " privítala Janka vykrúcajúc ruky
zo zásterky. Divná obyčaj , ženy naučené ustavične
pohybovat rukami to pod praslicou , hneď pri mo-
tovidle, zase pri krosnách , aby pri čítaní od rúk
mýlené neboly, zakrútia jich do zásterky.
„ Lepšie, že ste samotná, poviem vám niečo. "
„Čo takého ?" vzbudila sa zvedavosť ženská .
„ Pôjdete mi pýtať Zuzku Jaseňovie. "
„Ja nepôjdem , len máme oči, " merala ho
prísnym pohladom.
„ Musíte, alebo pôjdem do sveta , " položil klo-
búk na stôl a celou váhou tela hodil sa na lavicu
Matka diví sa , také slovo nikdy nevypustil z úst.
„Čo ti je ? Ty si premenený, " stúpa k nemu.
 37

„Nič, vypýtajte mi Zuzku . "

„ Bol si doma, keď otec rozprával ? "
,,Doma, " odpovedal lahostajne .
„ Počul si , že richtárka má sľúbenú Zuzku
pre Jožka ? "
"Počul. "
,,Budeme sa natískať ? Dievčeniec dost ! "
„Mamka, druhú nechcem, " zavolal vášnive .
Matka badala , že prihodiť sa muselo niečo ne-
obyčajného.
,,Ty si opitý ? " zkúšala ho .
,,Vypil som pohár vína, " soznal úprimne .
19 Kde si bol ?"
,,V krčme. "
97 V krčme ? Či to pekne ? " začala prevádzať
rozhovor na iné. Dosial nechodil si do krčmy.
Keby to vedel otec. “
99 V krčme som bol , a druhú nechcem . Pôjdete
ju pýtať ? " zpytoval sa vzdorovite. Kamencová
videla rozčulenost Jankovu, udal sa na otca, ten
tiež vyvádzal za mlady rozličné kúsky a teraz je
poriadnym človekom . Musí zdanlive popustit.
„ Aký si náhlivý, " vravela mu smiechom . „ Ne-
chodia hneď pýtať ; najprv prezvedia sa, či dievča
pôjde. "
„ Pôjde, prisahala mi, " vybuchlo z Janka .
Matka zhrozila sa . Janko zaslepený touto prí-
sahou, schopný je všetkého . Nemala času na roz-
mýšľanie ; syn netrpelive klepal nohou .
38

„ Nevravím o nej , “ opravovala ; „ otázka , či

rodičia nám dajú ? Počkaj , Janko , zajtrá vypravíme
niekoho do Jaseňov , vyzpýta sa pekne a keď
budeme mat istotu , soberieme pytačov, " blížila sa
k synovi, „ potom pôjdeme na faru. " Jankove oči
bliskaly radosťou . „A po sobási dovezieme nevestu
domov. " Pri ostatných slovách chytila syna okolo
hrdla, Janko položil hlavu na jej hruď, od radosti
vyplakal sa. „ A teraz, Janko môj, " premohla matka
svoje slzy, „ pekne ľahni si spať, poshovárame sa
s otcom a bude dobre. " Janko poslúchal ako ba-
ranča, z predošlého vzdoru nezostalo v ňom ani
za mak.
Keď starý Kamenec, hrmotne kráčajúc, vrátil
sa z dediny, starostlivá matka vyslala mu v ústrety
tiché pst a na otázny pohľad otcov ukázala na
spiaceho Janka, ktorému sladký úsmev obletoval
vo sne vôkol úst. Iste snívalo sa mu o Zuzke.
Rodičia dohodli sa na tom : dôvernú ženu
vyslať hneď za rána do Jaseňov. Nedorozumenie
a či hnev odstrániť a starodávne priateľstvo svadbou
dovršiť.
Jaseňová netušila roztržku s Kamencovcí. Jej
starý bol trochu omrzlý, kto vie prečo ? žena ne-
musí vedieť všetko . Zuzka pribehla večer ako bez
duše. Ponáhľala sa domov - nič iného .
Keby vedela, čo všetko prihodilo sa , nebola
by zaspala tak sladko až do rozsvitu , precítla na
budenie mužovo : „ vstávaj sedmispáč ! "
 39

"„ Či je tak pozde ? " pretrela si oči . "" Veru

svitá . Snívalo sa mi so Zuzkou : obliekali sme ju
na sobáš ... taká bola pekná. “
" Tebe nevie sa snívať o inšom, vy matky ešte
len povíjate dcéry svoje, už myslíte na vydaj , “
zasmial sa Jaseň.

Keď trochu i zaspala , pri práci nebolo znať

opozdenie : kravy podojené, ošípané opatrené, húsky,
tie miláčky Jaseňovej , zkade by nabrala toľko
perín pre Zuzku , keby húsok nie ? - nakrmené ,
všetko v poriadku . Čeľaď rozišla sa do poľa, mátka
s dcérou ostaly doma. Zuzka len preto, aby ra-
ňajky odniesla za čeľaďou do pola - a matka?
Bože môj hrniec do kolena šepce vo vatre , k tomu
príde druhý, tretí ; v jednom zapražiť, v druhom
zatrepať, tretí odstaviť, lebo začína kypet.
„Zuzka, ponáhľaj sa, sytý neverí lačnému ! "
napomínala Zuzku , ukrúcajúc chlieb do bielej
váľaničky .
„ Hneď, mamka, uviažem si ručník, slnko za-
čína pripekať, " vystrájala sa Zuzka do poľa. Vy-
strojená sobrala raňajky a odišla, matka vzdychla.
si za odchodiacou : „Či dlho ešte budeš ma slúžiť ?
Snívalo sa mi so sobášom ! "
„ Vy už posielate s raňajkami a moje ešte na
ohni, " privrávala sa prichodiaca kmotrička .
„ Nemáte toľko lačnej čeladi . Sadnite že si, "
utierala zásterkou lavicu.
40

,,Veď si i postojím . Zuzka nenie doma ?" vy-

zerala kmotra po chyži .
„ Práve odiśla do pola . "
97 Máte dobrú pomoc, ale nestálu , " narážala
kmotra , vyslaná od Kamencov, aby doniesla istotu .
99 Darmo je, nato sú, " tešila sa Jaseňová .
„ Vaša Zuzka je nato, pytačov na každý prst
i desať. "
„ Nemôžem sa pochváliť, " skromnou robila sa
matka.
"1 Načo chváliť ? Čo je pravda, je pravda, ani
jedna nemôže sa rovnať vašej Zuzke. Viem dvoch,
čo by ju radi. Chudobní neopovážia sa. Keby toho
nie ! " rozvažovala kmotra .
,,Nevyberáme bohatého , máme dosť okolo čoho
robiť, len by sme boli zdraví ," vyhovárala sa
Jaseňová.

„ Rovný k rovnému , malá hŕba pýta viac, "

sypala kmotra. 11 Môžete si vybrať hodného zaťa. "
„ Takého i chceme," rozohnila sa matka . „ Načo
bych sa trápila ? Máme jednu dcéru , a neviete si
predstaviť , kolko toho treba ? perín , šatstva !
Shŕňam , stískam, všetko je málo . "
Kmotra pomyslela si, ale nepovedala : Dobre
sbierat klasy pod hrbou .
22 Neprejde jeden jarmok, čo by som nepri-
kúpila. To vám stojí peňazí ! " zhýkla Jaseňová
sama, aby tým do väčšieho obdivu priviedla kmotru .
 41

"9 Máte z čoho , " hasila jej kmotra oheň. „ Zuzka

nebude sa ponosovať na vás ; vypravíte ju so
všetkým . "
„Len komu sa dostane ? " urobila sa Jaseňová
nevedomou .

„ Darmo vykrúcate , kmotrička, " dorážala na

ňu ; „ celý svet vie, že Jankovi Kamencovie. “
„Ako to viete ? " stíšila hlas , ako ku dôvernej
rozmluve.

" Počula som ," odpovedala opatrne . S bubny

nechodia na zajace ; najprv musí byť istá prajnej
odpovede. „ Vari by ste ju dali ? "
„ Ako Pán Boh dá, “ tajila barvu Jaseňová.
„Janko Kamencovie je hodný šuhaj , " obchodila
kmotra.
"Hodnejšieho nepoznám . "
,,Nemusí sa hanbiť za rodičov. "
„Nech Boh tresce toho, kto zle povie na nich. "
Tak by ste ju dali ? " dostupovala kmotra.
,,Neviem, " usmiala sa Jaseňová.
,,Nepoviete mi ?" nadhodila kmotra.
99 Nie ste pytačom. "
„ Dobre, kmotrička ; a keby Kamencovci poslali
ma k vám vyzvedieť, či môžu prísť na pýtačky ? “
Jaseňová hladela zkúmave na hovoriacu kmotru .
Môže byť niečo vo veci . Nevedela, čo povedať.
„ Mňa poslali , donesiem „ áno " či T nie " ? "
tvrdila kmotra.
42

" Hovorte po slovensky, “ obzerala sa Jaseňová ,

či žiaden nevolaný nepočuje odpoveď. „Ja rada,
veľmi rada : poradíme sa s mužom . "
Odchodiaca kmotra stretla Zuzku v pitvore ;
významne usmiala sa na ňu .
Zuzka složila prázdne nádoby , utrela vypotenú
tvár. Matka ani slova. Vrchol jej nádeje mocne
zatriasol mysľou. Po dlhom váhaní zpýtala sa dcéry :
Vieš, čo chodila kmotra ?" A keď nemohla
dočkať dcérinej odpovede, sama odpovedala : „ Po-
viem ti niečo , - vydáme ta ! "
Zuzka zapálila sa po uši. Dievčenský stud
nedovolil jej otázku .
„ Nezpýtaš sa , za koho ? " pokúšala ju matka.
„Za Jožka richtárovie. "
"" Ešte mám času dost, hovorievate, že som
mladá, " vytáčala Zuzka, nebadajúca žart matkin.
„ Mladá, chlapcov rada ... len žartujem : pýtajú
ta do Kamencov. " Zuzkino srdce hlasite bilo.
Matka čítala jej radosť z očú , nech sa poraduje,
myslela si, nechám ju samotnú , hanbí sa . „ Prizri
k ohnisku, treba ti privykať, idem pozret tavon. "
Išla rovno do komory, aby pozrela , či všetko je
hotové ku svadbe.
Zuzka v myšlienkach zastala si k obloku,
hľadela na poskakujúce deti . „ Chudiatka, " Iutovala
jich miesto seba, „ poskakujete bez všetkej starosti ,
prejde pár rokov a zastanete na trápnu cestu , ako
stojím ja !" Radosť jej prešla do trápneho roz-
 43

jímania. Prisahala Jankovi , čo povie prísny otec

nato ? Bude mať smelosti odporovať otcovi ? Dá
Pán Boh sily, veď tak rada vidí svojho Janka .
Dvere vrzly. „Dobjý deň vinšujem, " ozve sa detský
hlások.
„ Vitaj , Anička, " zvrtla sa Zuzka v okamžení,
uchytila drobného hosťa na ruky, do chuti vy-
bozkávala dvoje jabĺčkových líčok . „ Tu si mi,
malá družička ?"
„Pjišla som vás pozjeť, či už skojo pojdeme
na svadbu ? “ zpytuje sa dievčatko v nevinnosti .
„ Počkaj času , ako hus klasu ,“ Iuľkala ju
Zuzka, postihnutá pri tajných myšlienkach .
„ Dáte mi i veniec ? " steboce malá.
„ Družici netreba venca, " odpiera jej Zuzka.
"" Tak vás nechcem , " odtíska ju Anička od seba.
„ Počkaj , počkaj , ty tvrdá hlava ; nasbieraš si
fijalôk, z tých uvijem ti venčok, biele vlásky pri-
češem," hladká ju po hlave, „ venčok položíme na
hlavu a tak pôjdeme do kostola. “
97 Pustite ma dolu ! " trepoce dieťa nôžkami .
"" Kam sa poberáš ?“
„Idem si nasbiejat fijalôk, uvijete mi venčok. "
"" Ešte nie. "
„Už kvitnú fijalky. "
„Keď tieto uschnú a druhé rozkvitnú, potom
si natrháme, " pustila Zuzka Aničku z náručia ,
počula otcove kroky, otec nerád videl maznanie
sa s deťmi. Usadila malú družičku za dvere, dala
44

jej jablčko do ruky a popri vchodiacom otcovi

vyšuchla von.
Jaseň pozrel do chyže , poriadny hospodár
musí dozerať na všetko. „Pekný poriadok, " dudral
medzi zuby, keď chyžu videl opustenú ; „ môže
prísť žobrák, cigánka a odniesť , čo sa mu len páči. “
Aničku nezbadal, ktorá schovaná za dvermi , obze-
rala na všetky strany červené jablčko , hneď hladkala,
hneď chytila za stepku. Keby Zuzka tu bola, dala
by jej nitku , jablko by uviazala a holengala
„comby-lomby. " Od starého Jaseňa nepýtala ; ne-
rád vidí malé deti.
„Stará, kde si ? " volal Jaseň na ženu , keď
dlho neprichádzala ; „ poď sem ! “
99 Hneď prídem , " ohlásila sa mu z komory,
kde prezerala množstvo nashromaždenej bielizne.
Zuzka má pytačov, matka mnoho starostí. Čítala
oplecká, nie preto , či jich je snáď dosť, ale aby
potešila sa, že jich je mnoho . „ Zase nedočítam ...
pädesiat, jeden, dva , tri — “ rátala ďalej .
„ Nebudem čakať do večera, " hrmotil netrpe-
livý muž.
„Hneď , hneď, " pretrhla rátanie , namrzená
vrhla bielizeň do skryne, zapleskla vrchnák, usta-
novila sa pred mužom. Na jej šťastie. Jaseň rád
mal bezohľadnú poslušnosť, v dome prísny , od-
hodlaný , naproti cudzím shovievavý , bojazlivý.
Pred cudzími chcel byť pekným .
„ Bola tu Kata Haviarovie ? " zpytoval sa ženy.
 45

Nedávno odišla, “ odvetila, kráčajúc ku ohnisku.

„Čo zase chcela tá klebetnica ?"
„ Už ty naubližuješ každému . Nesúď pred
časom — doniesla nám dobrú novinu , “ usmieva-
júco bokom pozerala na muža .
„Dobrú novinu, ani keď kuvik kuviká. "
,, Neveriaci človek, prídu nám pýtať Zuzku do
Kamencov, " vyprúžila sa víťazne.
"9Môžu sa neustávať, “ prehodil Jaseň opovržlive .
99 Prečo ? " zpytuje sa žena . Takmer jej hrniec
vypadol z ruky.
‫ وو‬S Kamencom nechcem prísť do rodiny , " po-
smešne našpúlil ústa .
„ Nežartujem, naozaj rozprávam , " presvedčo-
vala ho.
99 Čo som písal , písal som, " ku potvrdeniu po-
užil slov písma svatého .
Jaseňová neznala vysvetliť si zmenu mužovu.
Aby mala času k hladaniu súvisu v rečiach manže-
lových, poduchovala do vatry. Po daromnom hľadaní
nechala vatru, utrela bielou zásterkou rozohriate
čelo : „Tvojim rečiam nerozumiem, " riekla. „ Ne-
chceš dat Zuzku do Kamencov ? "
Muža zmýlila prostá otázka, v mysli predstavil
si pred sebou stojaceho Kamenca. Čo by jemu
odpovedal ? „ Nemôžem, " vymohol konečne zo seba.
„Prvýraz počujem to slovo , " zalomila rukama.
„Hovorievaš, že človek všetko môže, čo len chce. "
97 Tak nechcem," preriekol s dôrazom.
46

„ Vy dobrí priatelia , kedy ste sa pohnevali ? "

vysvetľovala si odpor nejakým nenadálym hnevom .
„ Nehneváme sa, priateľmi ostaneme, ale z ku-
pectva nebude nič. " - Jej rozum zastal, ako sa
domakať pravdy ?
99 Bude to rečí po dedine, " začala bedovať ;
„ nesmiem viac chodiť do kostola . Od mlady sme
jich za jeden pár držali , každý vedel o tom. "
„Ja som nie príčinou, " pretrhol horekovanie.
Vieš , nikdy nechcel som žida . Či z mojich mo-
zolov bude ho niekto vyplácať ?" zahrmel rozhorčený.
„Tebe, človeče, marí sa, " obzerala ho ne-
dôverčive .
„ Nehnevaj ma ! videl som písmo , Kamenec je
židovi vo vrecku . "
"Hi hi ! " ozval sa detský hlások, „ židovi vo
vjecku ! " Anička vyrušená úsečnosťou reči Jaseňovej ,
od dlhšieho času poslúchala rozhovor , nerozumela
z neho až na posledné slová. V detinskom rozume
predstavila si z vrecka nízkeho žida vykukávať
mužuú postavu Kamencovu. To pohlo ju k smiechu .
Jaseň sostrašený nad prezradením tajnosti
pred nevolaným svedkom, striasol sa, pohľad pá-
travý uprel na ženu, ktorá už bola našla zveda-
vého poslucháča v osobe malej Aničky.
„ Nepovieš nikomu ? dostaneš jablčko , “ slu-
bovala dieťaťu.
„Nepoviem." Anička s radosťou pristala a
tešila sa podanému druhému jablčku . „ Už idem
 47

domov, " poberala sa ku dveram. Ako krmná hus

tapkala dvorom Jaseňovie na ulicu , pritískajúc
k sebe jednou rukou jedno , druhou druhé jablko .
Na ulici krdeľ detí prevádzal svoje zábavy.
Ďurko Kamencovie viedol predok. S krikom pri-
behly , kde malá Anička vyzerala spoločníkov,
ktorým ukázať chcela svoje poklady . „ Mám , ale
vám nedám, " volala v ústrety blížiacim sa deťom .
Samopašná spoločnosť utíchla, obklopiac vytešenú
Aničku.
Daj mi z ních len kúsok odhryznúť, " pýtal
si malý Ďurko, prežierajúc slinky.
„Nedám, to mi dali u Jaseňov. " Anička moc-
nejšie pritisla jabĺčka k sebe.
„ Veď len takýto kúsok. " Z poly otvoril ústa ,
aby ukázal , že nezahryzne hlboko .
,,Ani taký. "
99„ Pôjdem si pýtať , dajú i mne, " vyhrážal Ďurko .
99, Tebe nedajú , mne dali zato, aby som ne-
povedala.
"A čo ?"
„ Nepoviem ."
„ Veď mi len povedz, " začal Ďurko sladkým
hlasom, pomaly prikrádal sa k Aničke , hľadiac
dychtive na jabĺčka . Anička začala ustupovať, badala
Ďurkov úmysel , - pozde, jedným skokom vytrhol
jej jablčko z ruky. Víťazný krik ozval sa na strane
detí. Rozdelme si ho ! Tu je nožík, " jeden vy-
ťahoval svoj žabykláč , obhrkly Ďurka, aby sú-
48

častnily sa všetky na vzácnej hostine. Anička

vykríkla , s plačom utekajúc za Ďurkom. ·
Ďurko chcel ju len podráždiť a vyzvedieť, čo
jej zabránili povedať. Zďaleka ukazoval ešte celé
jablko , vyhadzoval do povetria , ale pozorne lapal ,
lebo na zem spadnuté medzi samopašnú háveď,
prišlo by do nebezpečia.
„Povedz mi , čo ti nekázali povedať, dostaneš
jablko, " prekáral ju .
„ Dáš mi jablko ? " utrela si Anička slzy.
„Ak mi povieš, " prisviedčal Ďurko a na po-
tvrdenie slov svojich blížil sa ku nej , za ním celá
spoločnosť, nespokojná s takým pokračovaním.
99 Zaver sa, že mi ho dáš, " pätila ho Anička .
„ Na môj ' pravdu , " zaveril sa Ďurko . „ Teraz
mi povedz ! "
Anička rada , že dostane svoje jablko , zabudla
na daný sľub u Jaseňov, vymienila si ešte pod-
mienku „ z ruky do ruky. " Ďurko privolil, polovicu
jablka držal sám v jednej hrsti , druhú chytila
Anička do útlych prstov. Skoro hovor ! " napo-
mínal nedočkavý Ďurko. Anička poobzerala sa, či
nik zo starších nepočuje. Na daleko nikoho, len
samé deti . Osmelená vyriekla : „ Povedali , že je
Kamenec židovi vo vjecku. "
Deti výskaly od radosti, budú mať čím pre-
kárať Ďurka. Prečo nerozdelil jablko medzi ních ?
„Židovi vo vrecku ! " ozývalo sa z krdla detí roz-
behnutých po dedine.
 49

Prekvapený Ďurko vypustil z hrsti jablko ,

v behu opýtal sa ešte : „Kto ti povedal ? " a keď
Anička vyzradila starého Jaseňa , za príkladom
druhých utekal k matke.

IV.

Richtárovci sedeli v dôvernom kruhu . Niečo

tajného bolo v reči , hlavy spolu dávali, šeptali .
Jožko nebol medzi nimi ; ten kuriplach zkazil by
všetko . Od nedele nenie s ním na vydržanie, po
dvarazy vadil sa s matkou , prečo mu bije do hlavy
Zuzku Jaseňovie ? má -- vraj toho dosť, tak
opáliť sa , ako predošlú nedeľu na burse, bolo
priveľa.
„
,, Ponáhľať sa musíme, " hovoril richtár polo-
hlasom , prstami utierajúc lojovú sviečku , ktorá
dost nejasne osvecovala rozsiahlu komoru, „kým
Jaseň s Kamencom neprídu na jednu strunu . “
„Čím skôr, tým lepšie, " prisviedčala richtárka ;
, ale netreba nám ani náhliť, dobre som nabila
Jaseňovi do rožku , myslím , má Kamenca po hrdlo. "
"2 Čože s Jaseňom, ale jeho Zuzka stará i mladá ,
budú zatiaľ plakať, kým jich nesmieria.
Nazdáš sa, že tak pachtia po Kamencovi ? "
uvádzala v pochybnosť richtárovo tvrdenie .
"9Trochu väčmi , ako po tebe, " vracal jej richtár
úštipok. „ Rozprávala si mi , čo ste mali s Jase-
ňovou v nedeľu . "
Slov. Knižn. I. 4
50

„Myslela som, " odvetila k podiveniu richtá-

rovmu celkom pokojne, „ že chcela ma zahanbiť ;
ale never, býva to jej obyčajou . Tak mi Jaseň
hovoril, a ten len pozná svoju ženu . “
17 Nech ti bude, " kýval rukou , čo znamenalo ,
že neverí síce, ale hádať sa nebude .
" Nie tak ; hovorím , čo je pravda , " namrzela
sa richtárka . Nerada videla protimluvu . „Jaseňová
rada bude, keď vezmeme Zuzku , nedbám čo naj-
skôr. Nám nenie do čakania, Jožko skôr privykne
k domu, keď bude mať hodnú mladú ženu . "
„ Tichšie , stará , niekto ide , " upozorňoval
richtár svoju ženu, ktorá v rozhorlení hlasite roz-
právať začala.
" Koho zase parom vlečie ? " nebárs lichotným
spôsobom vyjadrila sa o príchodzom .
„ Tu sú otec a matka ," bolo počuť Jožka ,
otvárajúceho židovi dvere.
99 Sedia si samotní, sta nejaký mladý párik,“
prekáral žid richtárovcov.
97 Či sme tak starí ? " silila sa richtárka k úsmevu.
„Preskočila by som mnoho mladých žien v Hrabici . "
Vy ste mladá nevesta proti druhým , " po-
chválil ju žid . " Beda tej neveste, ktorá dostane
sa k vám."
„Čo by tam ! Mladé ruky a nohy ľahšie po-
hybujú sa ."
„ Ak vládzu . Nie sú naši mladí z tej hliny,
čo sme my," s úľubou prezrel sa žid . „ Len jedna,
neviem pravda , či ju chcete, bola by pre vás. “
 51

Richtárka nevedela, koho myslí. Zvedavá zpý-

tala sa : „ Kto je to ?"
„Múdra žena a neuhádne, " rozosmial sa žid,
keď podarilo sa mu napnút richtárkinu zvedavosť.
„ Netrápte ju, pán arendáš, " vplietol sa richtár
66
do reči ; „ pupeň jej narastie na jazyku .
„ Daj ti mi Bože, " mrdla plecom pohrdlive.
„Sami hovoríte, že ak ju chceme. Čo nás do takej ?"
,,Neviem, či by ste ju nechceli ? "
„ Len jedna je v dedine, ktorú chceme, a tá
pôjde, " predniesla richtárka s istotou.
„ Dobre , dobre, “ súhlasil žid ; „ verím , že pôjde,
i viem, kto . Zuzka Jaseňovie, však ver ?"
" Vari ste prorok, " vykríkol richtár, aby ne-
zradil , že shovárali sa už o tom so židom.
Žiaden prorok , " klepal si žid paličkou na
sáru . „ Keby ste vedeli, ako to išlo ? "
„ Vieme, “ vravela richtárka, aby žiaden ne-
predchytil jej zásluhu . „ Poshovárala som sa s Ja-
seňom . Akoby nie ? Neviem, komu lepšie padne,
či nám, či Jaseňovcom ? Do takého hospodárstva,
ako naše, môžeme zaklepať pre nevestu u koho-
koľvek. "
Táto výrečnosť mrzela žida . Nespokojne hniezdil
sa na svojom stolci. Jeho zásluhu neuznajú . „ Viete,
že mali dať Zuzku do Kamencov ?"
66
„Hovorilo sa o tom " mala richtárka hotovú
odpoveď ; „ pravda, len dotial, kým sme my ne-
začali. Od toho času ani chýru ."
4*
52

„ Uhádnite , prečo ?" pokračoval žid , ostro

hladiac na richtárku.
„Hnevajú sa . "
29 Vidím , že neviete. Hneď vám poviem, " od-
kašlal si . „ Mrzelo ma , že Zuzka Jaseňovie má sa
dostať do Kamencov. Rozmýšľam, ako to prekaziť?
Príde mi niečo na rozum, " šuchol si rukou po čele ;
„idem k Jaseňovi , vyrozprávam mu , že je Kamenec
mojím dlžníkom . "
Richtár, aby prekvapenie svoje nestaväl na
odiv, ponúkal žida : „ A ďalej ?"
„ Rozpoviem , dlžen mi je pätsto zlatých. "
„ Aký boháč , chvastoš kadejaký ! “ vykríkla
richtárka škodoradostne.
„Veď je to nie pravda , " pristavil jej žid
radost.
,,Načo hovoríte ? " vraví sklamaná richtárka
ešte vždy s pretrhovaným dychom.
„Pre vás ! " narovnal sa žid na stolci .
„Nekázali sme vám oklamať Jaseňa. "
,,Vám aby podal na lopate, " odpovedal žid
na karhanie. „ Znáte, my sme s Jaseňom veľmi
malí priatelia. Keby vládal , nebolo by ma v Hrabici. "
„Zle myslíte o ňom, " vyhovárala Jaseňa, ako
budúcu rodinu.
„ Dajte tomu pokoj a nemýlte ma. Ak nad-
štrknem Jaseňovi , že Kamenec preto chce Zuzku ,
aby mňa lahšie vyplatil , vedel som, že Jaseň
radšej obráti celý dom na ruby, akoby prepustil
 53

Zuzku do Kamencov. Tak sa stalo . Už sa hnevajú . “

Žid si znovu odkašlal a prižmúreným okom hladel
na richtárku .
„Vy ste figliar, " usmievala sa richtárka. „ Bude
to smiechu po dedine. " Slinky jej tiekly na ten
pôžitok , keď prvá oznámi to svojim kmotričkám.
,,Smiechu po dedine ? " zadivil sa žid. " Vy
by ste povedaly ? Bolo by plaču u vás a u nás. "
" Nehovorte také reči. " Richtárka nevedela
pochopiť.
"" Vážne hovorím, " svraštil žid čelo . „Jaseňovi
ukázal som písmo, na ktorom pán richtár je pod-
66
písaný za svedka .
„Ja, ja ?" jachtal richtár. „ Neviem o ničom. "
„ Ano , vy , “ prisvedčil žid ; „ spolu sme za-
priahnutí, a to všetko pre vás. Ak niekto dozvie
sa, môžeme prísť do chládku . “
„Jaj , Bože ! načo ste to urobili, " lomila rich-
tárka ruky.
"Pre vás ! Ináče nedostanete Zuzku ! "
"9 Čo tu robiť ? " pýtal sa sostrašený richtár
v zmätku, smátrajúc rukou hneď po hlave, hned
po stole.
„ Skončiť svadbu a písmo hodiť do ohňa, "
rozhodol žid.
Richtárovci ostali medzi nádejou a strachom.
Nádeja dostala hrozného spoločníka, ktorý zpoza
jej chrbta vyškieral zuby. Richtár jednou rukou
podpieral hlavu , druhou šúchal sem tam po stole,
 54

akoby zmazať chcel všetky obavy ; richtárka v roz-

tržitosti šklbala strapce z bielej zásterky. Keby
Kamenec vedel o tom, myslela si, bolo by kriku ;
ten nezná ohľadu. Na šťastie, Jaseň utají, my spo-
náhľame sa a po svadbe sami povieme. Len ne-
zamorí svojho sváka do kaluže .
""Tak je, " myslela nahlas , hodiac posledný
strapec na zem.
„ Čo je tak ? " zpýtal sa vyrušený richtár.
"Práve myslím na to, že môže byť ešte dobre.
Len Jaseň vie o tom, zatají do svadby, po svadbe
povieme mu sami. Hrmet môže , ale neudre. "
„Pravdu máš," potešil sa richtár.
„ Keď mám pravdu, poberaj sa . Na nedeľu
prvá ohláška, o dva týždne svadba. Tu máš kožuch, “
obliekala richtára ; „nezabudni si klobúk , “ vy-
smievala ho , keď veľmi ťažko prichodil k sebe.
„ Obíď každého , kto nesie prázdnu nádobu , budeš
mať šťastie. "
Tvrdý súmrak, keď oči jeho rozhľadely sa vo
tme, použil k sbieraniu myšlienok . Ťažká úloha,
氧
ktorú previesť mal, obľahčená bola mu tým , že
nikto nevyrušoval ho z rozmýšľania ; a keď niekto
pozdravil ho „ dobrým večerom, " premeneným hla-
som odvetil pozdrav, aby vyhnul ďalšiemu rozhovoru.
Potreboval pokoja , lebo Jaseň, ač richtárke pri-
sľúbil a v prvom ohni umienil si, nevydať dcéru
do Kamencov, ostával na vážkach . Celé stavisko ,
ktoré nie síce prácne, ale s radosťou budoval, má
 55

zrútiť jedným razom . - A tá Zuzka ! od nedele

celkom premenená, hádam šípi , obchodí otca, či
prestal byť jej otcom ? Celý svet krúti sa s Ja-
seňom , ani voda z vlastnej studne mu nechutí, a
takej vody niet v celej dedine. Zamyslene hľadí
do ohňa na kozube , vstupujúceho richtára poznal
po hlase , menivý plameň oslepil mu oči. Kročil
proti nevídanému hostovi.
„ Vitajte mi ; dobre , že idete, " vítal pricho-
diaceho ; „ takmer som vás nepoznal , neviem si
najsť hlavu od starosti. "
" Bieda a starost po ľuďoch chodí, " ušklbol
sa samoľube richtár. Príhovor vysvetľoval si prajne,
zabudol , že to môže byť zakrývané, nemilé pre-
kvapenie.
Sadnite si u nás, " zodvihla sa Jaseňová zpod
praslice ; sem bližšie, " núkala ho miestom pri
Jaseňovi .
"9 Medzi vás oboch, " usadil sa richtár na lavicu ;
„nebudeme len sami dvaja. A hľa Zuzka, kamže
sa ponáhľa ? " upozornil na Zuzku , ktorá vymeniac
tajný pohľad s matkou, ponáhľala sa preč.
„ Do susedov , na priadky, " vyhovárala ju
matka. „Tam rozprávajú si poviestky, vystrájajú
fígle : musela som jej povolit. “
„ Nie, dievka moja, " ohlásil sa Jaseň, „ ne-
sluší sa odísť, keď máme hosta . "
„Len jej dovolte, " prosil za ňu richtár. „Čo
má medzi nami starými ? Keby tak môj Jožko — "
56

zasmial sa. Zuzka rozpálená i od zlosti i od hanby,

nečakala otcovo dovolenie, vyšuchla preč. Otec
nezdržoval dcéru , zamrzela samého richtárova
poznámka, ktorý rozjarený ešte doložil : „ Lahko
vystrašiť srnku , len zpomenúť polovníka . “
"" Mladosť pochabosť , " proti svojej vôli pri-
sviedčal Jaseň , aby neurazil hosta. „ Zpomnite
mládencov, rozpália sa vám ako fakle, a predsa - "
,,Keby si nehovoril také reči, " krútila Jaseňová
hlavou ; „ pán richtár si pomyslí, že naša Zuzka
je celkom zpochabená za mládencí. "
,,Bože uchovaj ! " križoval sa richtár. „ Váš
starký žartuje, my si rozumieme, " usmial sa na
Jaseňa, ktorému dosť nevhod prichodilo toto nové
kamarátstvo , nebol na čistom sám so sebou. Vrá-
tený richtárovi úsmev rozšíril trochu ústa jeho,
ale zubov nebolo vidno.
„Žart, kedy žart, " dorážala Jaseňová, ktorú
nie tak výpoveď mužova, ako príchod richtárov
domrzel . Šípila jeho úmysly.
„Nemajte za zle, " chlácholil richtár. „ Ked
bude mať muža , také reči prestanú. Hádam už
o nedlho , veď vám je beztoho na vydaj . “
Jaseň netrpezlive presadal z miesta na miesto ,
obával sa ostrejšieho výbuchu od svojej ženy. Aby
predišiel tomu , musel sám odpovedať na otázku .
„ Dievča len dorastá pomaly, " znela jeho odpoveď
ani sladká ani kyslá, a táto obojetnosť neuspokojila
jeho ženu . Vreteno , ktoré zastalo pri poslúchaní,
 57

rozkrútila v rukách , až tak fundžalo. „ Nemá ešte

sto rokov, " odsekla hlasom, podobným fukotu
vretena . Dobrá vôľa začala opúšťať richtára , tvrdá
bola lavica , na ktorej sedel , otec vyhýba, matka
odpiera . S prázdnou rukou nesmie ísť domov, to
mu nakladá bázeň o vlastnú kožu : posmech, hanba,
žalár, ako žid postrašil . Po dlhom namáhaní po-
darilo sa mu vyjasniť tvár, rozšíriť stiahnuté hrdlo :
„ Dost mladších sa povydáva, " obrátil sa k Jaseňovi ,
čo povoľnejšej, ale silnejšej stránke v dome, „ a
taká, ktorá má tak rozšafnú matku, ako vaša
Zuzka, veru nemusí čakať."
Načo by sa vydávala, " prehodila Jaseňová.
Ani lichotenie neosožilo .
,,Dost takých rečí, " karhal ju Jaseň. Bez-
ohladnosť ženina bola mu už odpornou , richtár
môže si pomyslet, že ona nosí klobúk. „ Dievča,
keď príde mu čas , vydá sa, " chcel rozhodnúť
rozopru.
„ Zuzke ešte neprišiel, " nepopúšťala žena .
"„ Vaša starká nehovorí celkom tak, ako myslí, “
obrátil sa richtár s celou dôverou k Jaseňovi.
„ Keby tak hodný šuhaj , poriadnych rodičov syn
zaklepal na dvere, - do smrti vám dcéra ne-
ostane doma, veď ma rozumiete ?"
"" Ani tak !" odvrkla Jaseňová .
" Žena , ty si dnes pojedla bláznivé huby, "
mrzel sa Jáseň . „ Ona tí rozpráva, akoby mňa tu
nebolo. Ja hovorím, " buchol rukou na stôl , „ keď
58

príde hodný, vydáme dcéru . " Richtár vysvetľoval

reči Jaseňove pre seba, ač Jaseň hovoril na protivu
neústupnej žene.
,,Sám chodím po takej ceste, " začal posmelený
richtár svoju prímluvu .
„ Neyydávate dcéru , " poznamenala Jaseňová,
aby zmýlila richtára.
„ Ale mám syna ! "
„ Šťastný človek ! " ohlásil sa Jaseň, premožený
rozpomienkou na svojho nebohého syna. " Mali
sme i my, " pretrel si oči.
„Máte poriadnu dcéru," potešoval ho richtár.
„ Dcéra je dcéra a syn je syn, " odvetil mu
Jaseň .
"„ Pristanete na čary ? " narážal richtár, krok
za krokom upevňujúc svoje stanovisko. „ Dám vám
syna, vy mne dcéru . "
"
„ Dobré kupectvo, keby moja starká pristala , "
usmial sa na ženu .
„ Ostaňme len každý pri svojom , " odoprela
Jaseňová, čo malo byť odopretím richtárovej , v žarte
skrytej pýtačky.
„ Dobre sa rozumejme. Každý ostaneme pri
svojom a predsa pokupčíme, " nevychodil richtár
zo žartu ; „ vy budete mať dcéru a syna, ja zase
syna a dcéru. "
Vy, pán richtár, tak múdre hovoríte , že my
sprostí ľudia tomu nerozumieme , " pretrhla ho
Jaseňová nie bez ostrého posmechu .
 59

„ Keď nerozumiete, " pokračoval richtár stíska-

júci hrdlo , či nevedel kam dať ruku v slavnostnom
naladení, či chcel otvoriť väčší priechod vážnemu
slovu, kto vie ? "" Ako Pán Boh stvoril k Adamovi
Evu, lebo nebolo dobre samotnému človeku na
"
svete
„ Dobrý večer ! " ozval sa Kamenec vo dverach .
Richtárovi ostatné slová ostaly v hrdle, Jaseňovi
obľahčilo sa na srdci , Jaseňová s radosťou skočila
mu v ústrety.

V.

Malý Ďurko Kamencovie pribehol domov, strmé

dýchanie, rozpálené líca ukazovaly na spech . Matka
zaujatá prácou , málo chybelo do poludňajšieho
zvonenia, mimochodom zbadala Ďurka . „ Čože zase
taký vypachtený? Nepovedala som, že len blázni
tak lietajú, “ čítala mu kázeň . Ďurko napriek tomu
túli sa k nej dôverne, nemusel sa obávať trestu,
doniesol chýr.
"", Poviem vám niečo , " uprel na ňu svoje oči.
Nestačím poslúchať tvoje pletky, " odbyla ho
na krátko.
Trochu pomýlilo Ďurka , ale väčmi pálilo na
jazyku. „ Poviem vám, čo povedala malá Anička. "
„ Podaj mi ližicu ! " matka chcela sa sprostit
jeho daromných rečí. Poslušný Ďurko skočil a
podskakujúc na jednej nohe, doniesol ližicu matke
a len túli sa k nej : „ Mamka , poviem vám. "
60

„ Už len povedz," privolila matka , aby ju ne-

trápil ďalej .
„ Ako zabávame sa na ulici, " začal Ďurko
zďaleka , oči len tak mu svietily od radosti , že
smie rozprávat.
„ Povedala Anička, " uprávala ho matka na
kratšiu cestu.
„ Vy viete všetko, " zadivil sa Ďurko .
„Viem, viem, len rozprávaj . "
„ Viete i o tých jabĺčkach ? " zpýtal sa bojazlive,
svedomie nebolo mu celkom v poriadku .
"
Viem o nich , nuž ďalej , povedala Anička
Ďurko videl , že matka preskočila jablčkovú
otázku , smele odpovedal : „ Povedala, že je náš
otec židovi vo vrecku. "
„ Ty pletňoš, posbieraš všetky pletky, “ po-
hladila mu vlasy. Ďurko nebol spokojný s výsledkom ,
predstavoval si , ako nahnevaná matka zanechá
všetku prácu, za čerstva pobeží do Jaseňov a on
bude môcť podať obšírnu zprávu detskej spoločnosti.
"", Poviem i otcovi, “ začínal Ďurko znovu .
27„ Čo zase ? " zkrútla sa matka od ohniska.
„Že to nepovedala Anička. “
„ Oklamal si ma ? " pozerala prísne na neho.
„ Neoklamal, mamka, " hladel jej spokojne do
tvári. „ Starý báta Jaseňovie povedali , a aby
Anička nezradila nikomu, dali jej jablčko. "
„ Dobre ! " prisvedčila na oko ľahostajne ; „ sadni
si , tu máš obed , " nalievala mu na tanierik, aby
 61

previedla myšlienku jeho inam. Kamencovej vrtalo

v hlave. Deti a víno hovoria pravdu : musí príst
na stopu.
Ďurko s chuťou obedoval, ani nestačil pozo-
rovať matkinu tvár, ani to , že jednu a tú istú vec
prekladá z miesta na miesto, v myšlienkach po-
hrúžená. Netrpelive čakala muža ; možno , y spo-
ločnej porade vznikne nová myšlienka. „ Ďurko ,
chod medzi chlapcov, " posielala Ďurka utierajúceho
si ústa. Divno mu padlo, jej obyčajou bolo, zdržo-
vať ho doma ; zato však s radosťou uchopil núkanú
príležitosť. Matka vedela, prečo to robí. K tajným
rozprávkam nepotrebuje svedka. Počula odkašlá-
vanie mužovo - Ďurko musí preč.
„ Obed hotový ?" vstupoval Kamenec, shrňajúc
dolu vysúkané rukávy.
19 Všetko hotové, len prisadni, " pomiešala ešte
raz ližicou v hrnci a horúcu polievku nastolila .
Žena nejedla, ani len k stolu nesadla , Ďurko
pokazil jej chut.
Nasýtený Kamenec odfukoval si za stolom :
„ Poď, starká, nech ta potapkám ; ani kráľ lepšie
neobedoval. "
Starká odtisla jeho vystretú ruku , prisadla
k nemu . „ Mám niečo na pochúťku, " pozrela mu
významne do očú .
Sem s ním, popustím remeň o jednu dierku , “
narovnal sa k ďalšej hostine.
22 Trochu jazykovej polievky , " zkúšala ho
zrakom .
 1

62

„ Choď mi s ňou, " tľapol ju po pleci . „ Ne-

hajme si ju na lačné srdce."
„ Nemôžem, musím naliať, " tvrdila Kamencová ,
a jedným prúdom vysypala chýr Ďurkom donesený.
Kamenec otváral oči. „ Pravda, " mrmlal si pod
nos, 19u richtárov ani nepozrel na mňa, cez noc a
pol dňa premenil sa.
99 Musí byť niečo vo veci, " prisviedčala žena.
„ Len kto to mohol byt ? " - Rozumel toho ,
kto nasadil Jaseňa.
„Počuj , starý, " zpamätala sa žena, 22 v nedeľu
nebol Jaseň v kostole. "
„Nebol, divné mi bolo. "
,,V dedine mi hovorili, že žid , kým sme boli
v kostole, šiel do Jaseňov, " šeptala mu do ucha.
„Žid u Jaseňov ? " divil sa Kamenec .
„ Bol tam, " dupla nohou netrpelive, „ on ti
navaril, - hnevá sa na teba a dávno hovorím,
maj pokoj so židom, radšej začni s čertom. "
Len preto ? Daromné reči. "
"" Pre inšie, máš pravdu, " dosviedčala , „ pre
richtárovcov. Tým skôr dožičil by Zuzku, ako nám. “
,,Ztade sme ? Chápem . Celá poľahoba mat
múdru ženu, " usmial sa jej do očú .
„ Vieš čo, starý ? Pôjdem do Jaseňov , pod
pokryvkou vyzvieme sa. "
„ Nedám na ženské povedačky , " ozvala sa
v Kamencovi stará povaha. "Boli sme od mlady
s Jaseňom dobrí priatelia ; ako chlap chlapovi
 63

pozreme si do očú a vypovieme, čo máme na

srdci. "
"" Nebude dobre, " krútila žena , „ ty si prchký,
lahko dopáli ta, vieš čo je s Jankom ! " upozorňo-
vala muža .
― keď nie, nie ; nemáme
„Keď dajú , dajú
syna z makového kvetu . Pôjdem, " rozhodol sa ,
vykonám ešte dnes večer. "
Kamenec nekráčal tak bojazlive do Jaseňov ,
ako richtár. Dávno poznali sa, neprešiel týždeň ,
žeby jeden druhého nenavštívili, vyrovnanie veľmi
lahko pôjde, medzi štyri oči povedia si a bude
dobre. Ani mu na myseľ neprišlo, žeby tam do-
lapit mohol richtára . Tým väčším bolo jeho pre-
kvapenie, keď do pitvora začul jeho hlas , u Jaseňov
neobyčajný. Ustúpiť bolo pozde. Ešte by mu na
oči vyhodili , že načúval. V rýchlosti zabudol za-
klepat na dvere, nespozorovali ho, až keď priklonil
sa. Príchod jeho vyvolal rozličné účinky : richtárovi
mrzutý dojem vysadol na tvár, znovu musí začínať
prácu dnes večer už prekonanú ; Jaseň dostal novú
lehotu, zato bol povďačný Kamencovi , ale keď mu
prišly na rozum židove reči , veľmi ťažko dusil
v sebe nevrlosť. Jaseňová nehľadela na zamrače-
ných chlapov, naschvál hodila vreteno na zem,
ako od radosti , aby ukázať mohla richtárovi , ako
váži si príchod Kamencov. „ Vitajte u nás, " šte-
botala vôkol neho, „ tak dávno neboli ste u nás,
až mi bolo clivo za vami . Len sa nehneváte ?"
64

„Že dávno," zasmial sa Kamenec , "9 včera sme

boli so starým u richtárov. " Pozrel na Jaseňa ,
ktorý urputne mlčal .

,,Ej , kamarát, " obrátil sa richtár k Jaseňovi ,

aby ukryl svoju nevoľu , „ ďakoval by som za také
priateľstvo : má sa len okolo starej a na nás ani
nepozre. "
„ Medzi ženami požehnanie , " odpovedala Ja-
seňová ; „ale aby nevzali nás do podozrenia , sadnite
si sem medzi chlapov, " usadila ho k stolu . - Za
vrch stolom pri pravom uhle sedel Jaseň , rukou
podopretý na truhličku , na tej istej lavici držal
sa richtár lavého uhla, jemu naproti usadili Ka-
menca, ktorý pohodlne prehliadnuť mohol všetkých,
keď richtár, chrbtom obrátený k Jaseňovej , nevidel
výraz tváre, ktorým jich rozhovor sprevádzala.
„ Bojím sa prisadnúť k vášmu starému , “ začal
Kamenec položartovne. „ Neviem prečo , ale veľmi
sa hnevá. "

Jaseň musel pretrhnúť mlčanie svoje : „Ja sa

nehnevám, " odpovedal chladným hlasom, bez toho,
žeby pozrel na Kamenca. Jaseňovú začalo mrzef,
chcela ukázať richtárovi , že radšej majú Kamenca
a tu ten starý blázon tak nazvala v duchu
svojho muža - začína svoje pletky. Aby zahla-
dila studenost Jaseňovu, chopila sa slova : „ Kto
sa hnevá, tomu odrežeme nos , a keď i máte niečo
medzi sebou , porátate sa ako starodávni priatelia . "
 65

„ Nato som práve prišiel, " ulapil Kamenec

narazenú vodu.
Slušnosť požadovala , aby richtár išiel domov,
zvedavosť držala ho tam. „Keď máte počty medzi
sebou, " cit slušnosti prevládal v richtárovi, „ne-
potrebujete svedka, " šúchal nohami po zemi , ako
ten, ktorý poberá sa preč. Jaseňová významne
mihla na Kamenca .
„Žiadne tajnosti, " sdržoval ho Kamenec k ne-
malej omrzlosti ženy Jaseňovej , celý svet môže
počuť, len ostaňte. " Richtárovi nebolo treba dva-
razy hovoriť ; ostal .
„Kto vezme kriedu do ruky ?" žartovala Ja-
seňová. „ Z hlavy nevypočtujete."
„ Velmi lahko ," porozumel Kamenec žartu .
"„ Bez kriedy začneme. Prvá otázka : prečo sa hnevá
váš starý na mňa ?" Chcel bodnúť Jaseňa , preto
neupravil otázku na neho.
„ Povedal som, nehnevám sa," vravel Jaseň ,
ale pohľad na Kamenca upretý nebol ešte ten
starodávny.
,,Nehneváte sa ? vy hovoríte ?" pätil ho Ka-
menec . Hnev ste ukázali ; v sobotu večer do-
hovoríme sa , v nedeľu s hnevom mi odporujete. “
„ Rozmyslel som si, " hapkal Jaseň za vý-
hovorkou.
„ Nech vám bude, uznám, " pokračoval Kamenec,
hladiaci rovno Jaseňovi do očú . „ Prečo ste pustili
chýr dedinou, že som židovi vo vrecku ?"
Slov. Knižn. I. 5
66

Jaseň šomral niečo v roztržitosti , richtárovi

stávaly krupäje na čele. Jaseňová až teraz zvedela
Kamencove počty. Lad musí sa preboriť. Tešila
ju roztržitosť mužova.
" Vy ste - povedali, " vymáhal Ka-
vraj
menec od neho slová.
Povedala , povedala , " stieral si richtár pot
z čela, len neveríte daromným klebetám. "
"" Pravda, klebetám, " opakoval Jaseň, povďačný
pohľad venujúc richtárovi.
„ To je práve tak, " pokračoval richtár, istý
podpory Jaseňovej, „ ako v susednej dedine zabili
valacha , zlý svet potvára samého hospodára , po-
vedala povedala a predsa nenie pravda. "
„Zabili valacha ?" zpytovala sa zvedavá gazdina ,
vyhodená z kolaje začatého rozhovoru . Richtár
naradovaný, že podarilo sa odviesť pozornosť po-
slucháčov od nebezpečného rozhovoru , vďačne pri-
svedčil Jaseňovej : „ Veru zabili , práve v sobotu
večer, to vám bolo hrozné, ako sedí pri ohníku — “
„ Čo nás po valachovi ! " pretrhol Kamenec
rozvlačnú rozprávku . „Tomu vzali život, mne berú
dobré meno. Bez vetra lístok nepohne sa na strome.
Museli ste niečo hovoriť, " dopekal Jaseňa.
„ Ale ja ?" Jaseň pohyboval sa ako panák na
drôte , nevládal vlastnou myšlienkou. Roztržitosť
jeho upevňovala Kamenca v domnienke ; Jaseňová
cítila trapy svojho manžela . Už musí byť tomu
koniec.
 67

„ Starý môj , načo tajiť ?" chcela ho osvobodiť,

"ty nie si vinníkom . "
"" Neviem o ničom, " tajil Jaseň, hrozný pohľad
vrhnúc na ženu , ktorá cítila ostrie pohľadu , ale
odhodlala sa i proti jeho vôli pretrhnúť uzol .
„Žid ti povedal , " odrezala rozhodne.
" Vedel som, " trel si Kamenec spokojne ruky .
Richtára bodlo pri srdci , povetrie dusilo ho .
„ Horúčosť máte v chyži, " obzrel sa v trapiech na
Jaseňovú .
"" Otvoríme oblok, " odpovedala ľahostajne. Nie
div, veď inšie napínalo jej mysel. „ Starý, rozpovedz
všetko, " pristupovala ku stolu .
„ Žid mi hovoril, “ započal Jaseň, keď už vy-
hnúť nemohol , že ste jeho dlžníkom . "
" Tak ?" zdlhave vyslovil Kamenec, premáha-
júci sám seba, „ vy ste uverili ? "
,,Neveril som. "
„Pravdu máte, taký opatrný človek tak snadno
nesadne na lep," posilňoval ho v reči .
", Potom ukázal mu písmo s vaším podpisom, "
predchytila slovo Jaseňová, ktorej trápny rozhovor
pridlho trval. Kamenec ani teraz neztratil samo-
vládu . Spokojne, akoby sa ho vec netýkala , vy-
zpytoval sa :
„A svedok ? "
„ Ticho !" vyskočil richtár prebľadnutý na smrť,
ruky na stôl položené triasly sa mu. „ Rozpoviem
vám všetko . Svedkom bol som -- vraj — -- ja. “
5*
68

Jaseň pokýval hlavou , Kamenec ostrejšie hľadel

do richtárových podbehnutých očú . „ Prisahám, “
dvíhal tri prsty hore, neznám o žiadnej vašej
dlžobe. Majte smilovania, " klesol bezvládny na
lavicu.
Ako včas požiaru , keď zrúti sa spálená strecha,
na okamih prestane oheň a len po chvíli vyblkne
obnovenou žiarou , tak po slovách richtárových
nastala desná tichosť, i mušku počuť brnkať chyžou,
dych tajil sa každému . Útrpne hľadeli na vysileného .
Kamenec prvý potlačil citlivosť svoju . „ Vy
ste vedeli o klame ?" otázkou na richtára upra-
venou prerušil mlčanie.
„ Nevedel, dnes večer povedal mi žid . “
Slovo žid účinkovalo na Jaseňa ; chúlostivost,
ktorá ho pod otázkami Kamencovými opanovala,
pominula. „Poďme k židovi, " vyskočil zpoza stola ,
„máme ho v hrsti , nebude viac klamať ľudí. Vy,
pán richtár, budete naším svedkom. "
"Jaj , hlava moja !" chytal si richtár hlavu.
Jaseňová pribehla k pomoci . „ Nič mi je, “ odtískal
jej ruku. „Za celý svet nepôjdem s vami ; nesmiem
svedčiť. "
„Prečo ? neklamali ste s ním ," prehováral
ho laskave.
„Nemôžem, nesmiem, " upel richtár.
Kamenec vedel pobehy richtárove , dobre chá-
pal spieranie jeho ; mohol síce prinútiť richtára
za svedka, ale tým rozpálil by židovu pomstu na-
 69

proti nemu , čo možno končilo by sa hmotným

úpadkom richtárovým . A richtár je predsa kresťanská
duša. Najprv pomôcť tomuto, potom podkopať toho.
Medzi svojskými ste , " prevrával richtára,
99, vieme o všetkom. Koľko ste dlžen židovi ? “
Predtým od strachu zbľadla , teraz od hanby za-
pálila sa tvár richtárova. Nemal odpovede.
„ Pomôžeme," ubezpečoval richtára, „ však priatel
Jaseň, vyplatíte žida ? Nám splatíte po čiastkach. “
„ Zdôverte sa nám, " pripojil sa Jaseň , „ veď
sme kresťania , prečo by sme vám nepomohli ? "
„ Tak pomáhajte, keď ste z Boha, " zakryl si
premožený richtár tvár rukami. "
"„ Máte peniaze pri rukách ? " zpytoval sa Ka-
menec Jaseňa. „ Polovičku vy, polovičku ja. “
Kľúčik zaskripel v truhličke. Jaseň vyčítal
potrebné peniaze, richtár trasúcou rukou shrnul
jich k sebe.
S obľahčeným srdcom rozchodili sa všetci
traja. Richtár so sklopeným zrakom šeptal slová
vďaky , Kamenec priateľsky potriasol rukou Ja-
seňovou. „ Nehneváte sa ? " hovoril mu na rozlúčku .
"" Ani vy ?" odvetil otázkou Jaseň.
„Ani ja, ďakovať Bohu. Dobrú noc !"
Jaseňová s uspokojením hodila mužovi , keď
tento vrátil sa z vyprevádzania hostí svojich : „ Ne-
povedala som ?" Jaseň neodpovedal, veď žena musí
mat posledné slovo.
70

Nikto už nezpomína, že zatvorili žida. Načo ?

nebýva v dedine. Občania odkúpili krčmu a sotva
mali písmo v rukách, jedným hrdlom volali : „ Von
so židom ! " Richtár kričal najlepšie. Ktorý richtár ?
Neviete, že vyvolili Jaseňa. Starý složil úrad, teraz
lepšie prizerá k hospodárstvu , tuhšie drží na úzde
Jožka a ide mu dobre.
Ale u Jaseňov zle ide. Aspoň stará Jaseňová
ponosuje sa, že si má sodrať nohy , ustavične dudre
na neverné slúžky a vôkol starého, čím je starším,
tým viac obsluhy. Keď večer na kozube hasne,
kto sa domyslí priložiť polienko ? Jaseňová sama
vstane, prikladá, podúchne , ostarené líca aspoň
vtedy zaokruhlia sa a ukážu podobu, ako za mlady
vyzeraly. Zpytujete sa : kde Zuzka ? zpýtajte sa
matky, ona vám odpovie, povzdychnúc , ale oči
zasvieta potechou : vydala sa do Kamencov.
NOVÁ KOMÉTA.
 Pán Dúbravský nevidel kométu . Prečo ? lebo
dobre spal, keď vychodila na obzor. Divná vec,
zdržať sa nevídaného pôžitku . Tisíce očú túžebne
vyzeralo svetlý chvost, šťastny, kto prvý zvolat
mohol : už ju vidím ! Hvezdári s istým zadost-
učinením ukazovali : nevraveli sme ? či prišla ?
Pánom Dúbravským nepohly všetky dôkazy, zatvoril
oči , spokojne odfukoval.
Všetko má svoju príčinu . Človek vyrobený,
keď zlé svedomie netrápi ho pritom, v noci po-
kojne zaspí. Pán Dúbravský spokojne spával , mal
dobré svedomie , chuť ku práci, pracoval celý deň
a večer schodil ešte raz celý dvor, poprezeral staje,
či kravy už ležia, chlieviky a kuríny, či je hyd
pospolu ; naložil sluhom, aby opatrovali svetlo ,
oheň ; zapálil ostatnú fajočku , lahol do postele a
s posledným vyfúknutím fajkového dymu opustilo
ho povedomie, zaspal .
Pravda, pri tej poslednej fajke napadly ho
niekdy trápne mýšlienky. Ovdovelý má na starosti
dcéru Karolu a to znáte, je tovar veľmi krehký.
Bazár a romány prekrútia hlávku mladým dievča-
tám . Jedna dostane bazárové myšlienky a tie
74

hlboko siahajú do otcovského vrecka, druhá obľúbi

si románové a tie sú veľmi nebezpečné , zvlášte ,
kde niet materinského dozoru . Z posledných okúsila
Karola, do pokojného domu nanosil sa krahulec
V osobe mladého Jeleňa . Zprvu len trpel nevoľný
otec, ale keď návštevy častejšie opakovaly sa a
Karole v prítomnosti Jeleňovej častejšie horela
tvár, videl, že srdcový teplomer vystupuje a ukazuje
vysoké stupne na líci , prefal uzol, Jeleňovi uká-
zal dvere.
Tento rozhodný skutok priniesol mu pokoj ,
od tých čias pokojne zaspí. Akoby nie ? Karola
neukazuje svoju nespokojnosť s rozhodnutím otcov-
ským ; práve tým väčšou láskou ide mu vo všetkom
po ruke , večer uspáva ho svojím šveholením a
keď zatvorí oči , tíško zodvihne mu ruku , detinský
bozk pritisne na ňu a na prstoch odchodí. Otec
i to vidí, nebol ešte zaspal , len tak sa robil.
Karola vyšuchla do zahrady, mala vychodiť
kométa, sadla na lavičku , zahladela sa do neba .
Akýsi nepokoj preháňal jej pohľad z hviezdy na
hviezdu , tekave blúdila celým obzorom. Tie zlaté
hviezdičky sú akoby samé očné zrenice, tak mi-
hotajú sa, tak usmievajú , to sú oči neba, možno
jednou z nich hladí nebohá matka na svoju dcéru.
Zapálila sa, aj včera bol tak jasný večer, aj
včera matka hladela a videla , že vypovedaný Jeleň
prišiel do zahrady, Karola prosila ho , aby odišiel ,
vyhrážala krikom, ač len šeptom rozprávala, Jeleň
 75

držal ju za ruku a ona ? na prosby jeho dovolila ,

aby zase prišiel. Či nespáchala hriech proti otcovi ?
Chcela vstávať, nech si myslí Jeleň , čo chce ; ne-
môže obetovať lásku otcovskú , tá je vyzkúsená,
ľúbosť Jeleňova bude snáď zápalom mladistvým,
ktorý pri prvom vetríku utuchne. A včera predsa
naslúchala slovám jeho , sľúbila mu , kto ju nútil ?
Jeho slová majú niečo príťažlivého , inému má sto
výhovoriek, pre neho ani jednu. Uznať musí, Jeleň
je hodný šuhaj , keď videla ho prvýraz , bodlo ju
do srdiečka a keď slovom zďaleka narážal, zapálené
líce bolo mu zreteľnou odpoveďou . Každý chváli
ho, že je verným úradníkom . Nešťastné povolanie.
Otcovi nepáči sa len preto , že slúži nášmu — či
i môjmu nepriateľovi ; mal by ten radosti , keby
Dúbravského dcéra - tak hovoril otec ― stala
sa jeho úradníkovou manželkou. A predsa je hodný
šuhaj !
„ Dobrý večer, slečna Karola, “ zašeptal ne-
spozorovaný Jeleň. Karola, v myšlienkach zahrúžená,
v prekvapení nezbadala príchod jeho . „ Ani mi
ruku nepodáte ? " zpytoval sa zadivený.
99 Odpustite, prekvapili ste ma svojím príchodom ,
nečakala som vás, " zapálila sa nad vyslovenou
nepravdou.
S vaším dovolením prichodím . "
99 Dovolila som a zabudla nato, " vyhovárala sa.
Rád verím vášmu slovu , ale myslím, " hovoril
Jeleň, spozorujúc Karoline rozpaky, „ že zakrývate
76

niečo predo mnou . Sdeľte mi, prosím, ak to sdelit

možno . " Karola porozumela, pravdu má, sklopila
oči, pannenský stud zadržal jej odpoveď.
"9„ Nechcete mi povedat, " dovrával jej s jemnou
výčitkou . „ Smiem uhádnuť vaše myšlienky ? “
"" Hovorte vy, " odhodlala sa.
„ Mysleli ste na nemilú okolnosť, kde dané
mi bolo na vedomie, aby som obchodil váš dom
a ja zrušiac príkaz, prišiel som . Vy, slečna Karola,
cítite sa byť tiež vinnou, lebo ste mi dali príle-
žitosť k dnešnej schôdzke. Otázka je : či sme vinní ?
Rozhodne hovorím, sme nevinní. "
„Keby tak bolo , " vzdychla Karola.
„ Vskutku je tak, “ pokračoval Jeleň, posmelený
slovom Karoliným. " Nejaký predsudok vášho dra-
hého otca je tomu na príčine . Musíme odstránit
predsudok, pre ktorý --- odpustite, že slová moje
- musím byť pozbavený toho
znejú tak sebecky
šťastia, môcť vás nazývať svojou. "
„ Nehovorte tak hlasne, " šeptala Karola.
„ Jedna istota povzbudila by ma k všetkým
možným obetiam k dosiahnutiu ciela. O mojej
Júbosti pochybovať nebudete, " prisadol následkom
stíšenia hlasu bližšie ku Karole. „ Vypúdený vraciam
sa zase ; slečna Karola ! či som si dobre vysvetľo-
val vaše dosial tajné city, keď myslel som , že ma
trochu ľúbite ?"
Ticho, pre Boha ! " zakryla si tvár rukama.
 77

"" Uspokojím sa s odpoveďou . Ešte jedno pro-

sím . Prečo sa váš drahý otec tak nepriateľsky
chová proti mne ?"
„Že ste úradníkom. "
„Najmenšia prekážka, “ vykríkol radostne.
"} Veľmi na lahko beriete," karhala prenáhlenú
radosť ; „ nepoznáte môjho otca , ba ani to, že proti
vôli jeho nevykonám nič. "
„ Mám spôsob odstrániť prekážku , " tvrdil roz-
hodne, a keď tak váš drahý otec krajšie pozre
na mňa a ja posmelený prosiť budem za tú rúčku ,
ktorú ešte dnes z oboch strán mi odpierajú , či
s privoleným otcovým pôjde i privolenie dcérino ? "
Miesto odpovede podala mu ruku .
Pán Dúbravský nemohol zaspať po odchode
Karolinom . Oči zavlhly mu , snáď fajkový dym za-
behol do oka ; pretiahol rukou po čele, akoby
odháňal cudzie myšlienky, zapálil fajku na novo ,
bez nej neznal myslet. Nastalo okamženie duševnej
lahody. To dobré dieťa premietal otec
trávi svoju mladosť, zavretá s mrzutým otcom.
Žiadnej zábavy, žiadnej spoločnosti a predsa je
-
spokojná, príde čas rozlúčenia, časy utekajú,
musím pomýšľať, že opustí otcovský dom. Jaro je
tu , ruža puká. Takmer rozvila sa, ale pristavil
som včasný rozkvet. Ten nešťastný Jeleň - - krásne
výhľady, moja dcéra ženou jeho. Mal by sto radostí
ten od roka nevyslovil meno jeho - pani
úradníčka sem, pani úradnička tam . A to preto,
 79

Otec a dcéra zmizli v dome, dvere hrmotne

zatvorily sa.
Na vážke stálo dobré meno Karolino ; pomoci
v okamžení nikde .
* *

Nemenovaný nepriatel pána Dúbravského ,

smiem ho pomenovať ? pán Závodský, rozvalený
sedí na pohovke . Ťažko vyčítať mu z očú krve-
žížnivé myšlienky , ktoré -- vraj - prechováva
proti pánu Dúbravskému , lebo prívetive hľadia
z vytučenej tvári na modrastý dym , plynúci občasne
z úst jeho.
Poznáš v ňom fajčiara od remesla. Nenie to
vypúšťanie dymu z povinnosti , aby nevyhaslo vo
fajke , každé vtiahnutie je žriedlom nového pôžitku .
A keď tak modrý chomúč vinie sa ku povale ,
často zahladí sa do skupeniny čiastok dymových ;
myslel by si , že hľadá nové prírodné zákony, nikým
dosiaľ nehľadané ; videl to už storáz a predsa
hľadí z obyčaje , všetko slúži k ukráteniu času .
Starí mládenci mávajú dlhý čas , neobchodí
okolo nich večne štebotajúca žena, keď pre inšie
nie , aspoň aby pohnevala ; ani krdeľ detí neruší
ustavičným vreskom jednotvárnu tichost. Divno,
že pán Závodský vo svojej osamelosti nestal sa
mrzutým, býva to obyčajný následok. Mal k tomu
veľkú príležitosť. S najlepším susedom pohneval
sa, každodenné schôdzky prestaly, kartársky stolík,
80

nevrle zastrčený do kúta , smútil za veselými

hráčmi , neprišlo nikomu na um zbaviť ho smú-
točného náteru, postierať na prst nasudnutý prach .
99 Víťaz Kuchta , " hladiac jantárom strapaté
fúzy, oslovil Závodský po chyži chodiaceho Jeleňa ,
,,tak si zutekal ? "

„ Lahko vám hovoriť , strýčko ! Neboli ste

nikdy v takom položení, “ odpovedal Jeleň, ktorého
Závodský, len aby ho označil niečim , kázal me-
novať „ pánom úradníkom, " ináče bol jeho synovcom
a nádejným dedičom.
„ Rádbych bol videl starého mrzúcha , aké
vyvalil oči , " zasmial sa chutne Závodský.
,,Nestačil som hladet do očú , " poznamenal
trpko Jeleň. Smiech Závodského trápne dotkol
sa ho.
„ Hrdinský mladý človek, “ nevychodil Závodský
zo smiechu , „ horko - tažko doprace sa k dostaveníčku
66
a potom potiahol z fajky, aby mu nevyhaslo ,
„pri najmenšej prekážke nezná si rady. "
Jeleňovi bolo do strpenia, strýk začieral veľmi
hlboko. Keď nie je presvedčený o dobromyseľnosti
jeho, veru nezameškal by upraviť ho do príslušných
medzí.

„ Povrchne beriete vec, " prerušil Jeleň hlasitý

smiech strýkov. Keby odstránenie prekážky bolo
záviselo od smiechu, môžte byt presvedčený, že
bych bol rozosmial i lastovičky v hniezde. "
 81

29 Tak sa nedohovoríme, " smiešno - vážne natiahol

Závodský tvár, porozumejúc trpkej výčitke . „ Ale
počuj, " pokračoval po malej prestávke zase veselým
hlasom , neznelo by divnejšie, keby vážne začal
som sa zpytovať o tvojom nešťastí ? Uznáš, že
tvoja úloha prechodila tak trochu do smiešneho . "
„ Uznám, strýčko , “ vyznával kajúcne , mrzela
ho predošlá prchlivosť, „ a práve preto trápnym
(6
mi je upamätovanie. "
„ Nechajme úteky, a či čo bolo , na strane.
Zo všetkého vidím, že si zaľúbený až po uši. Nie
tak ? " Závodský pomihal šelmovsky očima .
Jeleň rozpálil sa ako dievča , netrpelive hodil
rukou .
„ Len úprimne , vyznať všetko , " ohlásil sa
z dymového oblaku Závodský.
„ Páči sa mi, " odpovedal Jeleň vyhýbave.
,,Pletky páči sa i me starému kozákovi.
Prislabý výraz, môj milý ! " pätil ho Závodský .
" Keď nie ste spokojný s tým , nuž ľúbim, “
pozrel strýkovi smele do očú , akoby mal už ví
ťazstvo v ruke.
"" To je odpoveď ! Od teba však , ako od sta-
točného človeka, čakám, že chceš ju vziať za ženu ? “
"2 Práve preto mrzí ma, že nesmel som objasnit
vec pred Dúbravským. "
" Boli by sme na čistom, jedna prekážka : môj
hnev s Dúbravským , “ zahladil si vlasy. „ Keby
toho nie ! "
Slov. Knižn. I. 6
82

Závodskému poschodilo všeličo na rozum .

Z malých príčin veľké následky. Už obecnému
ludu divným bolo, že Dúbravský nechodí k Zá-
vodskému. Ako nie ? Predtým sotva slnce klonilo
sa nad horu, bral palicu do ruky, ľudia nezpytovali
-
sa, kam ide, — vedeli . Stolík, pripravený u Zá-
vodského, čakal na obyčajný „ tartlík. " Prisadli čo
najlepší priatelia, no pridalo sa, že pohádaní po-
metali karty. Hádal sa vlastne len Dúbravský,
lebo dobrá vôľa neopúšťala Závodského a čím
väčmi prenasledovalo nešťastie škriepniką a ná-
sledkom toho tým netrpelivejším stával sa , tým
menej vládal spoluhráč udržať smiech svoj na
úzde. Tieto hádky boly každodenné a spoluhráči
k ním tak navyknutí, že žiaden nebral z nich
príčinu k stálejšiemu hnevu .
Razom napadne Dúbravskému označiť hranicu
svojich rolí radom pekných stromov. Vo svojej
obraznosti mal už hotový obsadený štvoruhelník ,
Tu k svojmu podiveniu presvedčí sa , že medza
Závodského na vyšnom konci vrýva sa ostrým
uhlom do jeho pozemku . Požiadal Závodského
o prepustenie , Závodský odoprel na oko , sám
v sebe však tešil sa , že takýmto milým vianočným
darom prekvapí svojho priateľa . Odopretie prebíjalo
Dúbravskému hlavu. Všetky žarty bral za hotový
posmech. Hádky jeho boly náruživé. Závodský,
nepredvídajúc nemilé následky , stál na svojom ,
netrpelivý Dúbravský pretal uzol, priateľstvo roz-
padlo sa.
 83

„ Keby toho nie ! " vzdychol Jeleň.

„Napravíme chybu " tešil ho Závodský.
"9 Chcete sa smieriť ? " zpytoval sa okúňave
strýka. Nádeja začala svitať.
" Uvidíme, " odpovedal Závodský takým hlasom,
ktorým nebolo vyrazené ani potvrdenie ani odo-
pretie. Vidno , že stálo ho mnoho sebazaprenia .
Jeleň v neistote vyprevádzal strýka na dvor,
kde bujné kone v okamihu zapriahnuté, nečakali
dlho na rozkaz k odchodu. Kam odchodil Závodský ?
nezradil nikomu.

* *
Karolu pálilo na svedomí, že nemohla ukázať
otcovi schôdzku svoju s Jeleňom v priaznivom
svetle. Jeleň nadstrkol odstránenie tej prekážky,
ktorá stojí medzi nimi, ale práve, keď mala naj-
lepšiu príležitosť, požiadať Jeleňa o vysvetlenie,
nastúpil nemilý výstup s otcom. Dúbravský od
toho času nenarazil ani slovom na tú nemilú
udalosť ; Karola, cítiac sa byt vinnou , nemohla.
Pomer medzi nimi, miesto srdečného , bol obstojný.
Zovnútorne zahladiť chceli rozpukliny svojho pre-
došlého spolužitia, vnútorne každý má svoj háčik.
Otec žiarlivým okom strážil dcérine kroky, dcéra
veľmi ťažko tlumila nespokojnosť svoju s jednaním
otcovým, ako videlo sa jej , nespravedlivým. Búrka
visela nad hlavami, zápalistej látky dost na vy-
blknutie. Iskra vyšla od Zavodského .
6*
84

„ Celý svet sprisahal sa proti mne, “ vrútil sa

Dúbravský s krikom k pokojne pracujúcej Karole ,
hádžuc sem tam rukami . „ Ide mi na zbláznenie. "
„Čo vám je, otec môj ?" zpýtala sa Karola ,
prekvapená takýmto vstupom otcovým .
29 Čo mi je ? i ty si jednou z nich , hodil jej
výčitku do očí.
„ Nerozumiem vašej výčitke , " namáhala sa
Karola ostať pokojnou .
Otec chcel vyvolať nejaký výraz nespokojnosti,
aby tým prísnejšie vystúpil proti dcére. Žlč
nasbieraná mala vytiect týmto prúdom. Pokojným
držaním sa Karoliným hatená dostávala novú silu .
,,Staväj sa nevedomou," ušklabil sa zlostne.
Zabudla si na tajné dohovory proti svojmu otcovi ? “
Otec nehovorieval takto s ňou, šitie vypadlo
jej z ruky. Rada by mu hlasom predošlej lásky
hovorit, nemohla, otec zabudol na ten hlas , vy-
stupuje čo žalobník, dcéra musí sa bránit.
"" Neviem o žiadnych dohovoroch. “ Hlas jej až
mrazil, otca väčmi dopalovalo.
„ Lhat budeš svojmu otcovi ?"
Tvár mu razom prebladla, Karola videla dosial
nevídaný stupeň hnevu otcovho, podobné slovo
tak divým hlasom sprevádzané prvýraz upotrebil .
Detinský cit prichodil k svojmu právu , krč obcho-
dila srdce Karolino , tvár mramorová dostávala
červené flaky, ktoré vždy väčmi šírily sa , rozpálené
oči podvlhly slzami , boľastný vzdych oznámil ťažké
 85

poranenie srdca dcérinho . Otcom ani to nepohlo .

Dôvera v dcéru natoľko utuchla , že považoval
všetko za pretvárku , namerenú k oklamaniu jeho .
„Obrátili ste ma na posmech, " škripel zubami ,
trhajúc kúsky nejakého papieru
99 Otec môj , otec môj ! " vydralo sa jej konečne
z hrudi , pretrhávané usedavým plačom. Dúbravský
utvrdil sa v podozrení. Dcéra prosí za odpustenie ;
musí byť vinnou .
„ Nečakal som od teba ! " zmäkčil trochu hlas,
ale výčitka trčala v ňom ; „na moje staré dni ro-
bíte si blázna zo mňa . Bol som ti niekdy zlým
otcom ?"
,, Nikdy, otec môj ! " zabudla Karola na dosa-
vádne ubližovanie, uchopila zaťatú päsť jeho , po-
kryla bozkami, bozky svlažila slzami a na pokropenú
sklonila čelo.
Otcovi vykradla sa slza , premožený láskou
dcérinou , privinul ju k sebe .
Ty si nevinná, " šeptal jej trasúcim hlasom.
„ Zlí ľudia prevraveli ta. "
Karola nechápala otcove slová, zrak jej mimo-
voľne padol na kúsok papieru, shúžvaného v hrsti
otcovej . Poznala na ňom písmo Závodského . Srdce
búchalo jej úzkostlive , Závodsky zasiahol do jej
záležitosti s Jeleňom, to rozhorčilo otca. Nakoľko ?
bolo ešte tajným. Dozvedávanie vynieslo by znovu
otca z koľaje a toho Bože chráň ! Pomaly zo-
dvihla hlavu , otči uprela na otca ... Otcov hnev
86

zabudnutý, otec smierený. Úsmev rozlial sa jej

po tvári.

Dúbravský vypustil papierik z ruky , šliapnul

nohou po ňom , akoby rozmrvit chcel hadiu hlavu ,
ktorá vdiera sa medzi neho a dcéru ; privinul
mocnejšie Karolu k sebe. „ Vedel som , nevinná si ,
odpust mi. " Nemohol dopovedať, dcérin bozk za-
tvoril mu ústa.

* *

Dobromyseľný Závodský ťažko niesol hnev

Dúbravského, tým viac, že nemohol ani seba úplne
očistiť od zavinenia. Bezdetný skladal celú nádeju
v Jeleňovi , svojom sestrencovi , jemu k vôli na-
praviť chcel chybu , smieriť sa s Dúbravským. Ne-
obyčajne vážne vyzeral , netrpelive prechodiac
z miesta na miesto. Celý zadychčaný vstúpil sluha
Ďuro do chyže pánovej , Závodský zadychčaniu
pripisoval, keď sluha bez slova , s plachým pohľadom
stál pred ním . Konečne trpelivosť opustila Závod-
ského . - „ Čo povedali ? " okríkol nemého sluhu.

Ďuro škrabal sa rozpačite za uchom , rádby

povedal niečo , ale slovu nechce sa z hrdla.

"" Čo stojíš ako socha ? " dupol Závodský nohou .

„Zpytujem sa, čo povedali ? "
‚ Ráčte prepáčiť, pán urodzený, “ obzeral sa
Ďuro nesmele po chyži, vyhybujúc pohľadu pánovmu,
66
prečítali písmo a "
 87

„ Čo dalej ? " vyšetroval Závodský netrpelive .

Ďuro postúpil jeden krok nazad .
"" Bol to za človeka predtým , ten pán urodzený
v Dúbrave, " zahrýzal pomaly do trpkého .
‫ وو‬Nezpytujem sa to, mamlas, " prestupoval Zá-
vodský z nohy na nohu . „ Čo povedali ? “
,,Nahnevali sa na mňa, " lapal Ďuro kľučku ,
„vynadali i mne i pánu urodzenému a vyhodili
ma von. "
„ Pošli mladého pána, " prepustil na oko po-
kojný Závodský sluhu , ktorý s radosťou vyskočil
zo dverí, aby doma neopakovalo sa to , čo prvý-
raz v živote zakúsil u Dúbravských .
,,Nepodarilo sa, " vítal Závodský vchodiaceho
Jeleňa so smrašteným čelom .
„ Neviem, o čom je reč, " odpovedal mu Jeleň .
Nepovedal som nikomu a prehlúpil sa, " po-
kračoval Závodský ako v samomluve.
,,Malo byť niečo v mojom záujme ? " pretrhol
ho Jeleň .
„ V spoločnom, bratku. Darmo je , musíš byť
pripravený , že u Dúbravských ruže nekvitnú
pre teba. "
„Všetko mi je dosial hádankou . Vyslovte sa,
prosím, otvorenejšie, " dotieral na strýka .
„ Ah , tak ! “ zpamätal sa Závodský, ktorý myslel,
že celý svet znať musí jeho myšlienky, z ničoho
nerobil tajnost. „ Rozpoviem ti : Vystavil som da-
rovaciu listinu na kus poľa , žiadaný pred rokom
88

od Dúbravského ; parom by ho bol vzal skôr, než

mi ho vymerali ! pripojím pár riadkov a odošlem
na príslušné miesto, posla mi vyhodili, mne vy-
nadali. Mal som znať, že nič nevykonám so starým
medveďom ."

Jeleň pochopil , pichalo ho to pohanenie ,

ktoré strýk utrpel jemu k vôli , nemal práva žiadať
viac. Zamlkli oba . Závodský vysvetľoval si mlčanie ,
že Jeleň vzdáva sa nádeje .

„ Vidíš , synku, " začal prvý Závodský, „ urobili

sme, čo sme mohli . Zabudni na Karolu, vyhľadáme
druhú. " Vzbudená myšlienka na Karolu , potisla
u Jeleňa všetky iné ohľady do úzadia.
"Nemožno, " vykríkol náružive.
„ Žiadaš mnoho , “ posberal Závodský čelo do
nových vrások. „ Mám sa ešte väčmi znížiť ? Čo
vykonám ? Nepoznáš Dúbravského ! "
,,Nežiadam ničoho od vás, " odvetil mu Jeleň
hlasom , plným vďaky, „ preukázali ste mi viac, než
som zaslúžil . Cítim sily dosť, aby som preboril
lad. Karola nesmie trpet. "

Ako prvá zpomienka Karolina prenikla dušou

Jeleňovou, tak druhá vo spojení s jej možným
utrpením , zasiahla srdce Závodského. Predošlé
časy zjavily sa mu pred oči , kde neznal príjemnejšej
zábavy nad štebotanie Karolino, prvá ovocina a
všetko najkrajšie zo zahrady kam sa podelo ?
odnosil jej . Jedno závidel svojmu priatelovi Dú-
 89

bravskému, nie pekný majetok, nie dobrú ženu ,

ale milé dieťa Karolu .
"2 Karola nesmie trpet , " zamyslený potvrdil
ostatné slová Jeleňove, a toto rozhodnutie na-
vrátilo rovnováhu duši jeho , oči dostaly srdečný
výraz, čelo vyjasnilo sa . Veselo potriasol plecom
Jeleňovým : „No , mladý pán, čo robiť ? "
„ Krátky čas k rozhodnutiu , “ odpovedal Jeleň ,
radujúc sa obratu strýkovmu ; "" ale nepochybujte
o mne, najdem cestu . "
"2„ Nesverím na teba, “ žartoval strýk. „ Zaľúbenci
nie sú schopní rozumnej myšlienky. Tvrdý orech ,
synku, potrebujeme mocné zuby a zdá sa aj tvrdú
kožu . "
„Tak spoľahnem sa na vašu radu, " obrátil sa
Jeleň dôverou k nemu.
„ Keď je reč o tvrdej koži, “ zasmial sa Zá-
vodský, obrátiš sa na mňa, šípiš, že občiahnem
zase . - Dobre, dobre, " pokračoval, keď Jeleň
k námietke otváral ústa ; „moja koža znesie mnoho
pre teba, " tlapkal ho po pleci . Dúbravský má
„tromfy, " ale posledný „ štich " bude náš . "
Závodský, bez dlhého sberania sa, prisadol
k písacemu stolu . Pravá ruka držala už pero , keď
prsty ľavej šmátraly po čele . Hovoriť znal, ale
písanie nebolo jeho povolaním . Písať na Dúbravského
-- prešla mu všetka chut. Ani Ďuro sluha ne-
podvolil by sa za listonoša . ,,Ctená slečna ! "
začal po dlhšom rozmýšľaní , prekladajúc fajku
90

z jednej strany na druhú ; nemal pre ňu miesta.

‚ Neopovážim sa osloviť Vás predošlým dôverným
spôsobom, prekáža mi v tom hnev Vášho otca.
Príčinu tohto hnevu ráčte uvaliť na mňa , nechcel
som síce pohnevať ho, ale zlá obyčaj moja dráždiť
iného ,priviedla rozpadnutie naše. Teraz , keď
obraciam sa na Vás , robím to z ohľadu na môjho
synovca Jeleňa a na Vás. Oboch rovno milujem .
Podajte mi pomocnú ruku v tom , keď osobne
chcem prosiť otca Vášho za odpustenie. V dome
vašom je to nemožná vec, lebo možná prchlivosť
jeho uviedla by i jeho i mňa do posmechu pred
svetom . Prosím Vás o malú službu , oznámte mi
najbližší odchod svojho otca do pola, tam odprosím
ho" atď.
Opravdový cieľ nebol v liste udaný, veď spo-
zorovať východ Dúbravského na pole nepotrebovalo
oznámenie z Dúbravy, mal on byt pokynutím pre
Karolu, aby pripravená bola na budúce udalosti a
tak v rozhodný okamih proti svojej vôli nepo-
kazila vec.
List Závodského veľmi prekvapil Karolu . Už
aký taký pokoj prebýval v jej srdci, smierila sa
so svojím osudom a teraz má byť účastnicou toho,
z čoho nevinne podozrievaná bola. Otcov hnev
bol jej výstrahou , aby nepodala pomocnú ruku
Závodskému ; ale osvetlenie postavenia Jeleňovho
obnovilo zpoly pohrobené city a vzbudilo nádeju
na prajné rozriešenie . A toto mohlo podarit sa
 91

jedine prostredkovaním Závodského , na ktorého

hnevať sa alebo potvárať ho z nekalých úmyslov,
nemala najmenšej príčiny. Rozpomienka na zašlé
časy predstavila jej ho v najjasnejšom svetle. Len
tvrdošijnosť otcova bude prekážkou a Závodský
nadarmo vystaví sa novému poníženiu , otec ne-
upustí, možno zatvrdí sa. Daromné všetky nádeje .
Keď list uschovávala do tajnej priepravky svojho
stolíka , začula odchodiaceho otca, výhľad z obloka
presvedčil ju , že odchodí na pole . Rýchle rozhodnutá
napísala Závodskému :
99 Otec odchodí do pola ! "
Dúbravskému nebolo by sa prisnilo , že ide
na smluvenú schôdzku so Závodským. Od roka
nesišli sa. Kráčal v tej domnienke, že Závodský,
akonáhle zazre ho , vráti sa domov, tým viac, keď
k starému ohňu priložil nové poleno . Neverí svojim
očiam. Závodský stúpa mu v ústrety, vrátiť sa
bolo mu priďaleko . Závodský možno nezbadal ho,
vráti sa, až príde bližšie. Daromné očakávanie.
Boli blízko, i krátkozraký rozoznať mohol prícho-
diaceho, a Závodský nebol krátkozrakým .
Dúbravský len kráčal ďalej , vystúpiť na stranu
nedovolilo mu povedomie, že kráča po vlastnom .
Merave hladel na zem pred seba, tu i tu zpoly
zodvihol oči , aby presvedčil sa o približujúcom .
Stretli sa. Ani jeden nevystupoval z cesty. Stáli
si zoči voči . Dúbravský nevrle svraštil obrvy, Zá-
vodský nečakal na možný výbuch.
92

99 Nestretli sme sa náhodou , ale schválne , “

oslovil ho .
„ Máte mi niečo povedať ? " zpýtal sa na krátko
Dúbravský ; myslel , že za schválnym stretnutím
nasledovať bude pretriasanie nedávnej urážky.
1
99„ Mám ti mnoho povedať, " odvetil Závodský
dôverným spôsobom, zaznávajúc hnev Dúbravského.
„ Pane , neznáme sa, " odmietal Dúbravský dô-
vernost, krutiac sa k návratu.
„Nie tak , priateľu, " chytil ho Závodský za
ruku. „ Odpust mi, ak som ti ublížil niečim . "
Dúbravský pristavil návrat, nedôverčive pozrel na
Závodského , nešlo mu do hlavy, žeby slová tie
boly úprimnými . Závodský dobre vysvetloval si
mlčanie rozhnevaného priateľa . „ Neveríš mi ? “
zpytoval sa ho . „Všetkým mne svätým zaručím ti ,
že úprimne hovorím . "
Tento hlas dávno nepočul. To je starý priateľ
Závodský. Bolo mu odpustenie na jazyku , keď
hanba , že takému človeku znovu ublížil , nedovolila
mu prísť k slovu . Stiahnuté obrvy šírily sa, hnev
kapal z oka, ktoré opovážilo sa konečne pozret
na Závodského .
„ Ty mi odpúšťaš ? " zkríkol radostne a pohne-
vaní priatelia smerili sa.
Dúbravský nevracal sa domov. Zaprášený
stolík Závodského prišiel do slávy . I táto mrtvá
vec radovala sa nad smierením , kyvotal sa zo
strany na stranu , už či od radosti , a či , že klátik
pod jednu nohu podkladaný dávno hnil na smetisku .
 93

V najlepšom prúde hry otvoria sa dvere, Jeleň

vstúpi . Dúbravský zazrel bokom , Závodský skočil
na nohy a k ustrnutému Dúbravskému priviedol
Jeleňa za ruku .
„Môj synovec a dedič , Ján Jeleň, " predstavil
synovca.
„Nie úradník ? " vytreštil Dúbravský oči .
„Ako hovorím , môj synovec, " potvrdil Zá-
vodský svoje slová . „ V jeho mene prosím o ruku
slečny Karoly . "
Udalosti tak pretekaly sa , že ťažko padlo
Dúbravskému udomácniť sa v nich. V rozpakoch
zabudol i na povinné : „teší ma, " nemo podal
Jeleňovi ruku , čakajúcemu netrpelive na výrok .
Závodský pásol sa na obapolných rozpakoch , pre-
hltnúť musel mnoho vtipných poznámok v obave,
aby novo utvrdené priateľstvo nerozsypalo sa.
„ Už len neodoprieš ? " zamiešal sa Závodský
medzi onemelých .
" Príďte si pre odpoveď dcérinu , “ potešil Dú-
bravský oboch.
Dúbravský vracal sa večierkom domov, Karola
čakala to najhoršie, keď videla, že rovno poberá
sa k nej .
"2 Uvidíme novú kométu , " hovoril jej otec
v dobrom rozmare. Karola díva sa mu do tvári.
Má to byť posmech ? narážka na schôdzku s Je-
leňom ? Tvár otcova vyjasnená. Tým horšie ; otec
už necíti rany, ktoré zadáva dcére.
94

„ Čítal som v novinách, “ opakoval ; „ obzreme

ju oba. Možno , prídu i Závodský s Jeleňom . “
Pravda, či klam ? zavdávala si otázku . Ako
sa dozvedieť od otca ?
Blázenko !" hladil otec jej prebladnuté líca .
„Dáka si mi zjašená . Oni prídu ! “
„ Kto príde ?" zpytovala sa, akoby nevedela ,
o kom je reč.
66
„ Závodský s Jeleňom. Zpamätaj sa už raz .
19‚ Načo prídu ? “ predložila ostiechave otázku .
""„ Prídu zpýtať sa mojej Karoly, či má vôľu
za muža ? " odpovedal jej usmievave.
Tvár Karolina hrala divnými barvami. Neverila
tak náhlej zmene otcovej.
„ Neznám, " tvrdila rozhodne .
„Poďte na pomoc, priatelia, " otváral dvere
hosťovskej izby , keď hlasné kroky oznamovaly
príchod Závodského a Jeleňov.
99 Dostal som zápornú odpoveď, “ uvádzal klo-
niacich sa hostí do izby.
Karola zapálila sa. Žiaden žart, opravdová
skutočnosť. Jeleň rádby čítal odpoveď z jej očú ,
keby zahanbená vládala zodvihnúť jich hore.
„Ja privolím, dievka moja, " nepripustil Dú-
bravský iného k slovu . „ Ostatne, všetko závisí od
teba. Privolíš ?"
Jeleň uspokojit sa musel s podanou rukou.
Nuž veď nežiadal inšie.
 Slovenská Knižnica

vychodí v šesťhárkových sošitoch,

cena sošitu 25 kr.

Pre usporenie poštovných útrat prosíme

priaznivcov tohto podniku aby, kde nedocieli sa
toho naším pričinením , zo svojho kruhu vyvolili
si sberateľa, vlastne komisionára, akému za každým
odpredaným výtiskom dávame 20 % rabatu .
Počet sošitov, ktoré vydat sa majú do roka ,
obecenstva . Každý
závislým je od účastenstva vct.
sošit, kým nezabezpečí sa podnik natoľko , že sošity
v krátkych dobách môžu nasledovať jeden za dru-
hým, bude tvoriť samostatný celok , teda prácu
zakončenú .
Dla doterajších disposicií na tento 1882. rok
zabezpečené je vydanie štyroch sositov, preto pp .
odberateľom, ktorí vopred zaplatia 1 zl. r. č.,
pošleme každý sošit hneď po vydaní franko .
Príhlasy prijíma Jozef Škultéty v Turč. Sv.
Martine.

Andrej Sokolík,
vydavatel Slovenskej Knižnice ".

Nákladom časopisu ,,Včelky" vyšiel

Robinson Crusoe a predáva sa za 1 zl.; poštou
poslaný 1 výtisk stojí 1 zl . 10 kr.

Kníhtlač. účastinársky spolok v Turč. Sv. Martine .